Slovenčina
Hlavná ulica – časť Radničná. Radničnou ulicou (Városház utca) kedysi nazývali dolnú časť dnešnej Hlavnej ulice. Tak ako dnes máme dobré adresy, aj vtedy sa obyvateľstvo sociálne rozdeľovalo podľa ulíc. Medzi tie lepšie adresy patrili domy na Radničnej, za ňou nasledovali domy na Kráľovskej, Maďarskej ulici a Obilnom rade a až potom prišli na rad tie ostatné. Až do konca dvadsiatych rokov sa na Radničnej konali zeleninové trhy, pokým ich nepremiestnili na Obilný (dnes Gazdovský) rad.
Radničnú ulicu na konci tridsiatych rokov dočasne premenovali na Nemzeti felkelés útja/Cesta národného povstania. V polovici 40. rokov sa v budove radnice zriadilo sídlo mestskej polície a medzi radnicou a studňou pribudla benzínová pumpa.
Po vojne sa odstránilo pomenovanie ulíc Radničná a Kráľovská a obe ulice sa začali označovať už len ako Hlavná ulica.
Budovy stáli nalepené jedna vedľa druhej, vchod mali priamo z ulice, disponovali však vnútorným dvorom
Radničná ulica s početnými obchodíkmi a typickou udupanou cestou
Chlapčenskú meštiansku a vyššiu dievčenskú školu založili v roku 1872. Stala sa jednou z najstarších meštianskych škôl na území Uhorska a dlho bola jedinou svojho druhu na Žitnom ostrove. Základy jednoposchodovej budovy chlapčenskej meštianskej a vyššej dievčenskej školy (aj s telocvičňou) položili v roku 1873. Do užívania ju odovzdali 8. októbra 1874.
O jej založenie sa zaslúžil aj starosta mestečka dr. Ferenc Tomány. Bratislavský hlavný župan Ján Pálffy venoval na výstavbu budovy školy 4000 zlatých forintov. Prvým riaditeľom „polgárky“ sa stal György Györök.
V dome krajčíra Adolfa Engela zriadili daňový/berný úrad. Svoj obchod s koženým tovarom tu mal aj Sándor Jelinek. Na ich mieste dnes stojí polyfunkčný dom Alex.
Dom s vysunutým arkierom vpravo bol opradený legendami. Slúžil ako dočasné sídlo Mateja Korvína a Vladislava Jagelovského pri ich návštevách mestečka.
O návštevách Mateja Korvína je známe, že s obľubou poľoval v okolitých lesoch. Pri tejto príležitosti sa v meste zastavil aj so svojím sprievodom. Podľa tradície bol ubytovaný v dome s vysunutým arkierom. Neskôr tu ubytovali aj uhorského a českého kráľa Vladislava II. Jagelovského.
V prvej polovici minulého storočia ho vlastnil József Pschierer († 1938; riaditeľ úverovej banky) a na prízemí domu si zriadil tlačiareň Ferdinand Kranzinger. V polovici 40. rokov tu mal svoj obchod s rozličným tovarom József Báldy (Balheim). Napriek tomu, že budovu vyhlásili za kultúrnu pamiatku, v 80. rokoch 20. storočia ju pri prestavbe mesta zbúrali.
Na konci Radničnej stála kedysi dolná, tzv. komárňanská brána. Pri južnej bráne sa pôvodne nachádzala najstaršia škola v meste (vľavo). Do roku 1786 patrila rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá po zrušení rádu paulánov získala priestory ich vyššej školy. Budovu bývalej farskej školy si v roku 1789 odkúpil reformovaný cirkevný zbor, ktorý si tu zriadil vlastnú školu.
Pohľadnica pochádza spred roku 1928, kedy budovu protestantskej školy zbúrali a na istý čas ponechali len vonkajšie murivo z uličnej strany. Medzi dosluhujúcou školou a mäsiarstvom sa tiahla úzka ulička vedúca k Cigánskemu jazierku. Pri uličke sa dalo prejsť k mäsiarstvu Bélu Hoschornera, neskôr Dezidera Barátha.
Nasleduje „Svedectvo starých šamorínskych pohľadníc, 9. časť“
