Slovenčina
Šamorín medzi dvoma vojnami - pokračovanie. Postupujúc ďalej by sme sa dostali na ďalšiu ulicu – Gazdovský rad, kde bývali dobre situovaní gazdovia. V dome Adamcsekových (v susedstve strážmajstra Bohumila Němca, vrchného veliteľa žandárskej stanice, neskôr dom Langáčkových) zriadili v 20. rokoch minulého storočia poldennú jednotriednu škôlku.
Stredná časť Gazdovského radu ústila do Krátkej ulice (dnes Trhová), ktorá spájala Gazdovský rad s dnešnou Bratislavskou cestou. Kedysi sa nazývala aj Bitúnkovou (Vágóhíd utca) a neoficiálne aj Uličkou Pištiho Plutzera. Bol to zámožný gazda, ktorý býval v rožnom dome na dlhom pozemku tiahnucemu sa až ku kinu. Posledným majiteľom rožného domu bol pekár József Czucz. Vo svojom dome prevádzkoval prosperujúcu pekáreň, ktorú mu na konci roka 1951, pri druhej vlne znárodňovania, vyvlastnili. Miestni nazývali túto časť ako Czucz sarok/roh Czuczovcov. Vedľa ich rožného domu stál dom Bartalosovcov, nasledovali Ješkovci, dom Jána Laposa, stolárska dielňa pána Somorjaiho, Tejediovci a evanjelická fara. Vedľa nej bývali Pirkovci. Na Gazdovskom rade mal svoju krajčírsku dielňu aj József Orosz.
Pohľad z kostolnej veže nám zachytáva, ako kedysi vyzeral Gazdovský rad s Trhovou ulicou. Maďarská ulica, dnes horná časť Gazdovského radu. Strednú časť Gazdovského radu pretínala Krátka ulica (kedysi Bitúnková/Vágóhíd utca, dnes Trhová). Spájala Gazdovský rad s dnešnou Bratislavskou cestou (na zábere ešte nebola vybudovaná)
Na dolnom konci Gazdovského radu neďaleko synagógy bolo obilné trhovisko, známe ako Fortuna. Fungovalo ešte na prelome šesťdesiatych – sedemdesiatych rokov, až kým sa nepresťahovalo na dnešnú Trhovú. Dokonca tu bola zriadená vážnica obilia (mázsaház) a neskôr tam pribudla aj autobusová stanica. Oproti nej stála známa Meixnerova krčma a vedľa nej sódovkáreň Františka Rábaya, ktorá pracovala už na elektrický pohon. Majiteľ sódovkárne dokonca vlastnil aj motorové vozidlo, ktorým naplnené fľaše rozvážal.
Na konci 20. rokov sem z Radničnej ulice premiestnili zeleninové trhy. Stoly trhovníkov sa tiahli od zadného vchodu starej pošty, predtým Balheimovho domu, až po niekdajšiu predajňu zelovocu na Obilnom rade. Cez týždeň tu bývalo menej stánkov, najviac trhovníkov sa tu sústreďovalo v sobotu.
Radničná ulica, tradičné zeleninové trhy (Zdroj: Somorjai lakosok régi képei)
Na severnej strane obilného trhoviska, na priestranstve pred dnešným kultúrnym domom, sa nachádzal ďalší peňažný ústav. V rožnej budove v susedstve sporiteľne stála lekáreň Fekete sas (Čierny orol) a asi o sto metrov ďalej synagóga, vedľa ktorej viedla Malá ulica (Kis utca). Bývali tam dvaja pekári – Ferenc Pleyer a pán Lichtenstein, ktorý pre židovských súvercov piekol nekvasený chlieb.
Ako dokladajú staré pohľadnice, na dolnom konci Gazdovského radu, na mieste dnešného parku pred kultúrnym domom, stála rožná budova peňažného ústavu
Lekáreň Fekete sas (Čierny orol), ktorú prevádzkoval Dr. Jozef Deutsch
Dnešnú Bratislavskú cestu by sme v tom čase márne hľadali. Medzi dvoma vojnami vyzerala úplne inak. Stáli tu malé prízemné rodinné domčeky, zatiaľ čo hlavný ťah do Bratislavy viedol poza valcový mlyn.
Žiada sa ešte spomenúť časť Majrok. Začínal kdesi v priestoroch Základnej školy Mateja Bela a pokračoval na úrovni dnešnej Dunajskej a Rybárskej ulice. Kedysi tu stáli domy gazdov s pristavenými hospodárskymi budovami. Na začiatku Majroku postavili na konci 20. rokov prvú hasičskú zbrojnicu. V jej susedstve býval pán Steiner, ktorý si tu v roku 1931 postavil dom (dodnes sa vyníma medzi panelovou zástavbou, v roku 1961 ho kúpila rodina Lajosa Méryho).
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 10. časť; Roky 1938 - 1945
