Slovenčina
Roky 1914 – 1918: Ešte na začiatku roka 1914 bol svet plný nádejí, veľkých perspektív, viery v techniku a pokrok. Aj Šamorín žil dovtedy svojím pokojným, niekedy až jednotvárnym životom. Život obyvateľov mestečka sa prispôsoboval rytmu ročných období. Zabehaný stereotyp z času na čas vychýlila nejaká mimoriadna udalosť, ale po čase sa všetko vrátilo do zabehaných koľají.
Prešlo niekoľko mesiacov a do života mestečka tragicky zasiahla udalosť, ktorá zmenila politickú scénu i život obyvateľov. Všetko sa začalo osudnými výstrelmi v Sarajeve. Mužov, vrátane niekoľko desiatok šamorínskych Židov, povolali na front. V snahe zmierniť ich odchod na front ich slávnostne vyprevádzala dychová hudba. No ťažké časy čakali aj tých, čo ostali. Nasledovali nútené rekvirácie majetku, zvierat či vypestovaných produktov pre potreby frontu.
Ochrnul spolkový život, na organizovanie spoločenských aktivít neostávalo veľa času ani chuti. Navyše museli obyvatelia znášať mimoriadne daňové odvody, bol zavedený lístkový systém.
Pretože Šamorín postihla veľká bieda, výstavba mesta zaostávala. Charakteristickým obrazom mesta boli prašné ulice, staré ošarpané domy, väčšinou preľudnené a nehygienické.
Asi sto metrov od konca Kráľovskej ulice (smerom do Bratislavy), v priestoroch bývalých delostreleckých kasární, dôstojníckeho pavilónu a dostihovej dráhy zriadili zajatecký tábor pre ruských, neskôr aj talianskych vojakov. Tábor mal za úlohu zhromažďovať zajatcov z okolitých frontov. Aby zajatci neušli, tábor obohnali ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval slobodu tam vonku od neľudských podmienok v tábore.
Zajatci spočiatku bývali vo vyhĺbených jamách s provizórnou strechou upevnenou z dosák. Oslabený organizmus si často nedokázal poradiť s infekčnými chorobami, ktoré sa šírili geometrickým radom. Cholera a týfus sprevádzali každodenný život zajatcov. Mnohí „dožívali“ v dome cholery zriadenom na konci tábora. Tu ukladali telá mŕtvych, aby ich každé ráno odviezli v truhlách na miestny cintorín, kde ich potom po štyroch hádzali do jám a zakopávali. Použité truhly potom opäť použili pre ďalšie obete. Samozrejme, tieto procedúry vykonávali výlučne zajatci.
Zajatecký tábor Šamorín, september až november 1914
Z tohto pekla nebolo možné uniknúť. Hliadky striehli na každom kroku. Miestni gazdovia si za menší poplatok mohli zadovážiť zajatcov ako pomocníkov do svojich dielní, pri obrábaní pôdy alebo pri zbere úrody. V hospodárstve nahradili mužov na fronte zajatci predstavujúci lacnú pracovnú silu. Na druhej strane poklesla cena práce. V Šamoríne a okolí sme však vďaka dostatku zajatcov nasadených v hospodárstve počas vojny nezaznamenali nedostatok pracovných síl.
Dodnes po nich ostali stopy. V roku 1915 okolo 500 zajatcov postavilo železničnú trať na úseku Šamorín – Kvetoslavov. Mala 6 km. Prítomnosť vojakov pripomínajú aj vysadené gaštany na mestskom cintoríne. Ten pôvodne nebol oplotený, bol však rozdelený na katolícku, evanjelickú, resp. kalvínsku a židovskú časť.
Nasledujú „Uličkami starého Šamorína, 4. časť“
