Roky 1901 až 1914 od roku 1899
stratil Šamorín štatút mesta a figuroval už len ako veľká obec. Pri pohľade na dobové pohľadnice (najstaršia secesná pochádza z roku 1898) nadobúdame dojem, že bol akýsi priestrannejší. Nebol natoľko zastavaný.
Najreprezentatívnejšou ulicou mesta bola Radničná ulica. Fasády budov mali zdobené priečelia, najčastejšie nad oknami. Radnica mala v tom čase ešte len jedno poschodie a čakala na svoju nevyhnutnú obnovu. Na ulici sa okrem nej vynímalo niekoľko ďalších architektonicky zaujímavých budov:
- v susedstve radnice smerom k námestiu stál Balheimov dom,
- oproti radnici Bacsákova piváreň, ku ktorej kedysi patril aj pivovar z medených platní s fungujúcim konským mlynom,
- v roku 1874 postavili na námestí novú budovu meštianskej školy,
- v poslednej tretine 19. storočia (1875) sa v dvojpodlažnej honosnej budove zriadilo Kasíno, ale už na začiatku storočia tu otvorila svoju pobočku Prvá sporiteľňa/Első Takarékpénztár.
- vedľa nej (smerom k námestiu) stál reprezentatívny meštiansky dom, v ktorom istý čas býval pán Kranzinger,
- od roku 1894 sa konci na Radničnej vynímala reprezentatívna budova Spotrebného družstva Hanza a vynikala nádherným priečelím, jej vyvýšené povalové priestory slúžili ako sklad (na jej mieste dnes stojí Obchodný dom Jednota),
- kalvínsky kostol dostal nový šat, v roku 1904 ho zrekonštruovali,
- na hornom konci Kráľovskej ulice zriadili chudobinec (dnes je budova zbúraná, na jej mieste stojí zariadenie pre seniorov Ambrózia),
- neďaleko Radničnej ulice si v roku 1912 postavila miestna židovská obec svoju synagógu.
Dom pána Kranzingera (prvý sprava), prvého šamorínskeho fotografa, patril v tom čase k najreprezentatívnejším obytným budovám v meste.
Na začiatku 20. storočia by sme dnešné námestie asi ťažko spoznali. V tom čase sa nazývalo Hlavným námestím (Fő tér). Jeho dominantou bola oplotená Alžbetínska záhrada (Erzsébet kert, pomenovaná podľa manželky cisára Františka Jozefa Alžbety Bavorskej, zvanej Sissi). Dnes ju vzdialene pripomína malý mestský parčík. Pred Alžbetínskou záhradou sa týčil stĺp Nanebovzatia Panny Márie a neďaleko neho stála verejná studňa. (Na zábere dobovej pohľadnice z 20. rokov sa tu dokonca nachádzalo aj malé jazierko na napájanie koní alebo na máčanie konope).
Stĺp Nanebovzatia Panny Márie na námestí postavený na pamiatku obetí moru. Na pozadí jazierko na napájanie koní alebo na máčanie konope
Priamo v Šamoríne bolo ešte v polovici minulého storočia deväť jazierok, dokonca aj smerom na Gútorskú a dnešnú Rybársku.) Park s priľahlým námestím slúžil ako miesto prechádzok a stretávania sa Šamorínčanov, preto toto miesto volali aj Promenádou. Podľa dobových pohľadníc zo začiatku storočia sa časť medzi Kráľovskou a Radničnou ulicou od rímskokatolíckeho kostola po radnicu označovala ako Kostolná ulica/Kápolna utca.
Novou dominantou Šamorína sa stali prvé podniky – parný a valcový mlyn na dnešnej Bratislavskej ceste. Investíciám svojou úverovou napomáhali politikou peňažné ústavy. Po Prvej sporiteľni na Radničnej to bola Šamorínska sporiteľňa a úverová banka (Somorjai Takarékpénztár és Hitelintézet) na Obilnom (dnešnom Gazdovskom) rade. V meste mal svoje sídlo okresný súd, slúžny úrad, stoličný Žitnoostrovský protipovodňový úrad, hornožitnoostrovský notariát, požiarny spolok, Kasíno a niekoľko ďalších spolkov.
Napriek tomu, že cesty boli zanedbanejšie, doprava v tej dobe bola nepochybne bezpečnejšia. Na uliciach premávali konské povozy a ľudia oveľa menej cestovali ako dnes. Chýbali akékoľvek dopravné označenia, ale aj kvalitné dláždené cesty (dnešnú Hlavnú ulicu vydláždili až na konci 30. rokov). Ulice na kraji chodníka lemovali otvorené kanáliky určené na odvádzanie splaškov.
Na tomto mieste sa žiada uviesť niekoľko noviniek, ktoré na začiatku 20. storočia neobišli ani Šamorín. Výrazný posun badáme najmä v odievaní. Okolo roku 1910 prichádzajú do módy šaty bez korzetu. Najmä ženská móda sa stáva praktickejšou, a predovšetkým pohodlnejšou. Oblečenie však naďalej riadilo spoločenským postavením. Odevom sa demonštrovala aj národná príslušnosť. Šamorínčania si pri slávnostných príležitostiach preto s obľubou obliekali žitnoostrovské kroje.
Za oficiálne sviatky sa považovali 20. august - Deň sv. Štefana (slávil sa od roku 1891) a 11. apríl - pamätný deň revolúcie 1848, kedy podpísal cisár „marcové zákony“ (zaviedli ho v roku 1898). Ten sa však v skutočnosti neoslavoval 11. apríla, ale 15. marca. Pri týchto príležitostiach sa organizovali fakľové a lampiónové sprievody, kládli sa vence pri pamätníku Pipagyújtó a školáci zaspievali „Talpra Magyar“. Fakľovými sprievodmi sa 19. septembra pripomínali aj Kossuthove narodeniny, kedy si obyvatelia vysvietili okná sviečkami alebo lampášmi.
Šamorínska sporiteľňa (Somorjai Takarékpénztár) stála na mieste parčíka pred Mestským domom kultúry. Na mieste rožnej budovy vľavo dnes stojí Tatra banka.
Pre väčšinu starých Šamorínčanov boli ich obzory obmedzené na pôdu, na ktorej pracovali, prípadne na živnosť, ktorú vykonávali. Celý svoj život dovtedy prežili vo svojom mestečku, pričom dôsledne dbali na dodržiavanie meštianskych a sedliackych zvykov. Aj spoločenský život sa odvíjal v rámci stavovskej príslušnosti, národnosti, vierovyznania, prípadne miestnych spolkov, po roku 1918 aj v rámci politických strán.
Nasledujú „Uličkami starého Šamorína, 3. časť“