V rubrike Uličkami starého Šamorína by som rada obnovila všetko, čo kedysi tvorilo kulisu starého Šamorína. Hudobnú školu, prvomájové sprievody, ktoré sa tiahli celým mestom, lampiónové sprievody pred budovou bývalých plemenárov, povinné paradajkové brigády na družstve v Mliečne či zber múčnatky v jabloňových sadoch v Čilistove. Patrí sem aj kúpanie v dnes už zasypanom Kövecsesi či Bratislavskom jazierku, neskôr v ľadovej vode na mestskom kúpalisku. Kdesi v pamäti mám uložené potulky starým Hrušovom aj zákutia starého Dunaja, miesta kde Dunaj márnotratne rozlieval zlato hasnúceho dňa, aby mu mohol dať zbohom. Som šťastná, že som to mohla poznať.
Ako som sa s detstvom lúčila, odchádzal do raja spomienok aj starý Šamorín. Na prahu dospelosti ma vítal Šamorín, ktorý sa búral, ale chodníky na Hlavnej ulici a Gazdovskom rade ešte stále lemovali jarky, do ktorých sa vylievali splašky. A ešte tu stál starý kulturák, na Bratislavskej fungovalo Kino – Mozi (nikto mu nehovoril Slovan) so svojou neopakovateľnou atmosférou. K Šamorínu patrila aj neodolateľná zmrzlina Jožka báčiho.
Nielen Bratislava, ale aj Šamorín mal svoje kultové postavičky, ktoré brázdili ulice mesta a dodávali im zvláštny kolorit. Kto by si nepamätal na zhrbeného pána Dadača s jeho naloženou káričkou, či legendárnu Matzag Margit, známu svojím nabrúseným jazykom a dôstojnou chôdzou s rukami za chrbtom. O niekoľko desaťročí sa budú Šamorínčania možno rozpamätávať na neprehliadnuteľného Lupiho alebo Lajoska, ktorému dnes nik nepovie inak ako Pačíto.
Nepochybujem, že aj napriek snahe zachytiť detaily dobového Šamorína, čosi unikne a bude chýbať. Budem vďačná, ak sa o svoje poznatky a postrehy s nami podelíte do komentára. Potom táto rubrika splní svoj účel.
Šamorín pred stodvadsiatimi rokmi
Do 20. storočia storočia vstupoval Šamorín takmer anonymne. Vo viacnárodnostnej monarchii len málokto počul o Šamoríne a Šamorínčanoch. Ocitli sme sa akoby na okraji záujmu. Úpadok mestečka pokračoval, rovnako aj jeho zaostávanie v porovnaní s inými mestami. Keby sme sa vrátili o stodvadsať rokov späť, zistili by sme, ako veľmi bol vtedajší svet vzdialený od toho dnešného.
Na začiatku 20. storočia bol Šamorín malým agrárnym mestečkom, kde bývali Maďari, Nemci, Židia a málo Slovákov. Život mal v tom čase svoje prísne pravidlá. Každý tu každého poznal, obyvatelia zdieľali rovnaké starosti, prežívali rovnaké radosti, no vedeli aj kritizovať, ponosovať sa a dožadovať sa nápravy. Nič sa neututlalo, každý o každom všetko vedel. Ľudia nepotrebovali sociálne siete, namiesto kyberpriestoru sa stretávali v tom reálnom.
Vo vývoji Šamorína zohral významnú úlohu multietnicizmus. Obohatil spoločnosť nielen o duchovné hodnoty, ale aj o zvyklosti a dotváral atmosféru mesta i mentalitu starých Šamorínčanov. Na upevňovanie pestrej komunity naďalej slúžili aj náboženské sviatky zasvätené patrónom.
Počet obyvateľov stúpal len veľmi mierne. A takisto len veľmi mierne stúpal aj počet domov a bytov. Väčšina ciest ostala ešte nespevnená, zablatená alebo zaprášená. V lepšom prípade boli na frekventovanej Hlavnej ulici v nesúvislom slede poukladané veľké kamene. Len postupne sa upravovala pevná dlažba a zaviedol pravidelný odvoz smetí a odpadu. V meste chýbala kanalizácia, ktorá sa rozširovala len veľmi pomaly. Až po čase sa zaviedol do domácností prívod vody, ústredné kúrenie a ďalšie vymoženosti. Elektrina pribudla až v roku 1912, ale len na jednofázový prúd. V medzivojnovom období však ostala väčšina domov ešte bez príslušenstva.
Na prelome 19. a 20. storočia začali do Šamorína prenikať civilizačné výdobytky, ktoré ovplyvnili bytovú kultúru. V bývaní však naďalej pretrvávajú priepastné rozdiely, pričom kvalita bývania závisela od príslušnosti k spoločenskej vrstve.
V tomto smere môžeme hovoriť o niekoľkých kategóriách domov a bytov. Na špičke boli honosnejšie vily stavané podľa pravidiel luxusu, ktoré mali vyjadrovať spoločenské postavenie svojho majiteľa. Spomeňme vilu Kolomana Tótha a Bacsákovu vilu na Pomlejskej či Némethovu vilu v priestoroch dnešnej Parkovej. Druhú kategóriu tvorili domy mešťanov na Radničnej ulici. Je logické, že honosnejšie domy sa nachádzali v centre mesta na Hlavnej ulici, predovšetkým v jej južnej polovici – na Radničnej. Nasledovali dlhé úzke domy gazdov s hospodárskymi budovami na Kráľovskej ulici alebo na Gazdovskom rade. Na opačnej strane spektra boli núdzové obydlia najchudobnejších obyvateľov žijúcich na kraji mesta, ktoré by sme dnes mohli prirovnať k bývaniu v marginalizovaných osadách. V Šamoríne však v tom čase existovali aj nájomné byty patriace mestu. Boli určené najmä učiteľom, lekárom či iným profesiám, ktoré mesto potrebovalo.
Nasleduje „Uličkami starého Šamorína, 2. časť“