Slovenčina
Návšteva hostincov, krčiem a kaviarní už nemala len čisto konzumný charakter, ale stala sa súčasťou bežného spoločenského života, akýmsi rituálom, ktorý uľahčoval spoločenské kontakty. Povojnový Šamorín začal byť otvorenejší, pestrejší a rušnejší ako kedykoľvek predtým. Žiakom sa však prísne zakazovalo chodiť do pohostinstiev či kaviarní a zúčastňovať sa na tanečných zábavách. Po prvej svetovej vojne bolo zavedené tzv. obslužné, aby hostinský personál nebol odkázaný na ľubovôľu hostí. Často sa v pohostinstvách podávalo aj na tzv. sekeru.
Čerešničkou na torte bolo Kasíno (dnes sídlo pobočky VUB na Hlavnej), kde sa stretávala žitnoostrovská smotánka. Menšie spolky sa schádzali aj v Šafaritovej krčme a v pohostinstve Rezső Nagya na Malej ulici číslo 226 (dnes Hrnčiarskej). Rezső Nagy bol predsedom Spolku krčmárov, ktorý podliehal Živnostenskému spoločenstvu pre okres Šamorín so sídlom na Gazdovskom rade v budove, kde neskôr bývali Csejteyoví.
Hostinec – Vendéglö – Gasthaus – takýto trojjazyčný nápis sa ešte nedávno vynímal na bývalom pohostinstve Rezső Nagya na Hrnčiarskej ulici
Priamo v priestoroch Šafaritovej krčmy sa na začiatku 30. rokov konali dokonca jednodňové kurzy šoférovania. Stála na kraji Majroku (o dva domy ďalej od bývalej hasičskej zbrojnice neďaleko meštianky). Na konci 30. rokov sa v jej priestoroch konala mimoriadna schôdza Slovenského národného zväzu rybárov, ktorý tu riešil vymáhane náhrady za škody spôsobené vojenským cvičením.
Vyhľadávané bolo aj pohostinstvo, Miksu Frankla, Nándora Blasera, Józsefa Vimera. Nezabudnime spomenúť pohostinstvo pani Kuszákovej, Hitzbergerovu či Lelkesovu krčmu na Pomlejskej (dnes zmrzlináreň).
Oproti radnici stálo pohostinstvo Nándora Bacsáka, ovocinára a vinohradníka, kedysi hlavného správcu vinohradu v rakúskom opátstve Melk. Pôvodne to bola piváreň, známa tým, že v nej varili pivo a na jej povale sušili chmeľ.
Bacsákov hostinec stál oproti radnici, vpravo budova meštianskej školy
Vďaka výbornej kuchyni sa stala legendárnou aj krčma Jánosa Meixnera. Tiež slúžila ako miesto stretnutí rôznych spolkov a združení. V polovici 20, rokov sa v nej stretávali aj členovia Krajinskej maďarskej strany maloroľníkov a poľnohospodárov (Országos Magyar Kisgazda és Kisiparosi párt).
Gazdovský rad, známa Meixnerova krčma a vedľa nej sódovkáreň Františka Rábaya, ktorá pracovala na elektrický pohon. Majiteľ sódovkárne dokonca vlastnil aj motorové vozidlo, ktorým rozvážal naplnené fľaše. Vedľa nej prvá samoobslužná predajňa
Nostalgickú atmosféru starého Gazdovského radu zvečnil aj Šamorínčan Vojtech Eliás. Býval v rožnom dome na Kováčskej ulici (Zdroj: Erszébet Méry, Somorjai lakosok régi képei)
Aj neďaleké Mliečno malo svoju obľúbenú krčmu, kde usporadúvali príležitostné veselice, hodové, svätoštefanské či silvestrovské zábavy. Usporiadateľom silvestrovských zábav bývala Dobrovoľná hasičská rota a vstupné bolo 5 Kč. Výťažok sa použil na nákup hasičského oblečenia. Hostinec Gejzu Hajduho v Mliečne už nestojí, na jeho mieste je dnes reštaurácia Zlatý kohút.
Na slávnostiach a tanečných zábavách národne cítiace Maďarky manifestovali svoju príslušnosť nosením maďarských krojov. Spievali maďarské piesne a tancovali maďarské tance. Veľmi populárne bolo pripínanie si tzv. trianonských odznakov a stužiek s maďarskými národnými farbami. Kombinácia červeno-bielo-zelených farieb sa používala aj na jedálnych lístkoch, na stuhách k vencom a na kyticiach z bielych kvetov, zelených listov zdobených červenými stuhami.
Hajduho pohostinstvo v Mliečne usporadúvalo aj tanečné zábavy
Sükeho, predtým Stampfelovo pohostinstvo v Čilistove
Nasledujú „Letá v starom Šamoríne, 14. časť“
