Slovenčina
Veľkou vojnou sa jedna historická epocha skončila a druhá začala. Vyhladila celú jednu generáciu. Očakávalo sa, že skončí v priebehu niekoľkých mesiacov a vliekla sa viac ako štyri roky. Jej výsledkom bol politický aj ekonomický zmätok, ktorý zasiahol celú Európu.
Koncom roka 1918 obchádzal mestá prízrak hladu a epidémia španielskej chrípky, ktorej padlo za obeť viac ľudí ako na frontoch. Všetci však boli ochotní uveriť, že táto vojna bude poslednou a po nej nastane trvalý mier. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo skôr, ako bolo 11. novembra uzavreté prímerie. Zanikla mapa starej Európy, ale aj jej duch a staré poriadky.
Zo školskej kroniky meštianskej školy v roku 1919
Školská kronika bývalej meštianky, dnes sa nachádza na Gymnáziu M. R. Štefánika v Šamoríne, takto reaguje na poprevratové udalosti (pozn. text je uvedený v plnom znení podľa zásad vtedajšieho pravopisu):
Prevrat
Svetová válka zúrila cez 4 roky, a na celom Žitnom ostrove nikto nemyslel na to, že tá válka by sa mohla pre Maďarov i zle skončiť.
Ako hrom z jasného neba pôsobil chýr o tom, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko sú porazené a že na základe zásad Wilsonových Slovensko sa odtrhne od Maďarska a s bratmi Čechmi utvorí svoj štát
Československú republiku, čo sa ale slávneho dňa 28. októbra r. 1918 skutočne stalo.
Obyvatelia Žitného ostrova ešte vtedy nemysleli na to, že ten ostrov pripadne tiež Republike Československej, že náš národ bude svoje staré hranice požadovať, a na tom základe musí mať južnou svojou hranicou Dunaj, ktorý ho má spojiť s Čiernym morom a cestou tohoto mora s celým svetom.
Až 31-ho decembra sa dozvedeli s prekvapením, že naše vojsko obsadilo Bratislavu a že sa chystá i na Žitný ostrov. A tak sa i stalo. Behom jedného mesiaca bol celý Žitný ostrov obsadený a keď sa ministerstvo 4-ho februára r. 1919-ho presťahovalo zo Žiliny do Bratislavy, patril už i ten mliekom-mädom tečúci Kanahán našej Republike.
Rok 1921 dal definitívnu bodku za existenciou evanjelickej školy
V nových poprevratových pomeroch odmietol miestny evanjelický zbor pripojenie k československej evanjelickej cirkvi. Preto bolo 12. októbra 1921 nariadené zrušenie miestnej evanjelickej školy s odôvodnením, že „cirkevný zbor nefiguroval vo zväzku štátom uznanej cirkevnej organizácie“. Evanjelická cirkevná škola (vznikla ešte v roku 1602) tak definitívne zanikla a viac sa neobnovila.
Za jej existenciou dal definitívnu bodku až rok 1922. 8. januára sa síce vyučovanie na niekoľko dní (do 17. januára) obnovilo, ale už po týždni vyšlo nariadenie o definitívnom zatvorení školy.
Do dejín školy sa zapísalo viacero významných osobností. Spomeňme rektora evanjelickej školy Jána Vyskydenského (tiež Wiskydenského; 1761 - 1834), rodáka z Myjavy, spisovateľa, novinára a redaktora slávnych Prešporských novín.
K osudu školskej budovy. Po zrušení školy v nej istý čas pôsobili protestantské spolky, neskôr tu boli zriadené byty. Po zmene hraníc slúžila budova bývalej školy ako ubytovňa pre maďarských vojakov. Po skončení vojny ju krátky čas obývali aj sovietski vojaci. Po ich odchode pripadla budova mestu. Istý čas tu otvorili škôlku a dve triedy základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Neskôr sa sem presťahovala opravovňa rádií a televízorov, svoju dielňu tu mal pán Fiedler, Mészáros, prezývaný Csonti, pracoval tu aj Csenkey Tibi a pán Berec z Paky. Okrem farára a jeho rodiny tu bývala aj rodina Patócsová.
Evanjelický kostol s budovou školy a fary (vľavo)
Kalendárium udalostí od 20. rokov 20. storočia
Zásahy štátnej správy spôsobili pokles počtu maďarských tried a vedenie školy spolu s učiteľským zborom sa postupne poslovenčujú. V druhej polovici 20. rokov sa tak meštianka stáva slovenskou školou s maďarskými triedami.
Na začiatku 20. rokov dostala šamorínska meštianska škola nové pomôcky – veľkú mapu Československa, portréty českých a slovenských osobností.
V roku 1922 bola zriadená prvá slovenská základná škola na Žitnom ostrove. V rámci šamorínskeho okresu vznikla v novovzniknutej kolónii Hviezdoslavov.
Do roku 1923 financovalo meštiansku školu mesto, ale učiteľov naďalej menoval a platil štát. Po roku 1923 bola z pôsobnosti mesta škola vyňatá a pričlenená pod štátnu správu. Prestala byť obecnou školou, stala sa štátnou školou. Mesto sa však muselo zaviazať, že zabezpečí jej prevádzku, údržbu, vykurovanie a základné vybavenie. V tomto školskom roku sa uskutočnila aj verejná zbierka na tzv. fond školskej zástavy. Školu navštevovalo viac ako 200 žiakov.
Školský rok 1924/1925. V meštianskej škole bol otvorený 1. ročník slovenskej triedy. Navštevovalo ho 33 žiakov, najmä deti slovenských a českých úradníkov, ale aj niekoľko maďarských žiakov, ktorých rodičia chceli, aby sa ich deti naučili po slovensky.
Na konci dvadsiatych rokov zápasia šamorínske školy s nedostatkom priestorov
Zlepšený školský systém sprevádzaný prudkým nárastom gramotnosti a voľného času vyvolal dopyt po knihách. Preto bola v Šamoríne 22. októbra 1927 založená verejná knižnica.
Školský rok 1927/1928. Namiesto dovtedy povinnej šesťročnej školskej dochádzky zaviedli osemročnú dochádzku. Keďže pribudli dva ročníky, kapacitne sa počty žiakov navýšili. A tak šamorínske školy začali postupne zápasiť s nedostatkom priestorov.
Miestne noviny už v júli 1928 upozorňujú na naliehavý problém nedostatku priestorov vhodných na vyučovanie. Umiestnenie žiakov sa dostalo aj do programu politických strán, miestnych spolkov a cirkví. Vyučovalo sa klasicky v málotriedkach (niekoľko ročníkov v jednej triede), pričom počet žiakov v triedach vysoko prevyšoval normy. V miestnej židovskej škole, založenej po usídlení sa izraelitov v Šamoríne, prebiehalo vyučovanie v mimoriadne tiesnivých a nevyhovujúcich podmienkach. Rovnako hrozilo aj zatvorenie rímsko-katolíckej školy. V miestnej tlači sa objavila správa, že sa má v meste postaviť nová škola na dostihovej dráhe. Pre nedostatok financií však k realizácii stavby nikdy nedošlo.
Uveďme krátky prehľad škôl a počtu žiakov z roku 1928:
Rímsko-katolícka ľudová škola (vyučovalo sa v maďarskom jazyku) - mala 250 žiakov, jej riaditeľom bol Aladár Regéczy,
Maďarská štátna ľudová škola (šesťročná) – navštevovalo ju 84 žiakov, riaditeľom bol Károly Grasel (vyučovalo sa v meštianskej škole i v obecnom dome),
Štátna ľudová škola (vyučovacím jazykom bola slovenčina) – mala 22 žiakov, riaditeľ František Minárik (vznikla v roku 1925 a sídlila v budove meštianskej školy na námestí),
Židovská škola – 26 žiakov, riaditeľ Gyula Hübsch (mala svoju vlastnú školu pri synagóge),
Meštianska škola – 265 žiakov (z toho 180 maďarských, 63 slovenských a 22 žiakov jednoročného kurzu), viedol ju Ján Třnadel,
Učňovská škola – 64 žiakov, tiež ju riadil Ján Třnadel.
Týždenník Šamorín a okolie uverejnil 10. mája 1930 správu, že budova meštianskej školy sa má stať sídlom mestskej správy a nového poštového úradu.
15. decembra toho istého roku vydala krajská školská správa z dôvodu nevyhovujúcich priestorov rozhodnutie zrušiť meštiansku školu s odôvodnením, že mesto neplní zmluvné podmienky a budova školy nevyhovuje predpisom. Nasledovali rokovania, ktorých výsledkom bolo odporúčanie znížiť počet žiakov.
Školu navštevovalo 274 žiakov, z toho 146 cezpoľných. (Školská ročenka dokonca uvádza až 500 zapísaných žiakov.) Slovenskí a českí kolonisti žiadali presťahovať slovenské triedy do kvetoslavovskej školy, na ktorú by pristavili ešte jedno poschodie.
V roku 1932 zápasilo mesto aj s iným problémom. Riaditeľstvo meštianskej školy bolo postavené pred pokles počtu vyučujúcich slovenského oddelenia, na ktorom ostal iba jeden vyučujúci – učiteľ Stanislav Rohan.
Ministerstvo školstva v roku 1933 nariadilo zrušiť v priestoroch bývalého kláštora rímsko-katolícku školu z dôvodu nevyhovujúcich podmienok. Škola dostala odklad na jeden rok, kým záležitosť nevyrieši. Školská správa žiadala od mesta vhodné pozemky a tehelňu vo vlastníctve mesta zmluvne zaviazala o dodávku tehál na stavbu novej školy. (Šamorín a okolie, 14. 10.)
Až v roku 1937 sa podarilo v pôvodnej budove kláštora vyučovanie obnoviť. Podmienkou znovuotvorenia troch tried bolo nariadenie, že sa v okolí školy odstránia chlievy a pre žiakov sa vybuduje osobitný vchod. Aj v prípade splnenia podmienok však mohla škola využívať priestory maximálne ďalších desať rokov. Ak sa jej dovtedy nepodarí získať vyhovujúce priestory, školu definitívne zatvoria. Jedna trieda (na škodu žiakov) ostala v pôvodnej budove, jedna sa presťahovala do budovy hasičskej zbrojnice a jedna trieda do budovy bývalej evanjelickej školy.
V auguste 1934 dala správa mesta vypracovať projekt na prestavbu meštianskej školy, keďže ani jej priestory kapacitne nevyhovovali. Podľa rozhodnutia školskej správy mali na prestavbe participovať z jednej tretiny mesto, z jednej tretiny okolité obce a z ďalšej tretiny štát. Pretože obce nedisponovali dostatkom financií, prestavba sa ani nezačala.
S problémami zápasila aj židovská škola
V starej budove židovskej školy úrady nepovolili vyučovanie s odôvodnením, že mala zníženú úroveň o 30 až 40 cm, miestnosť merala iba 7,5 x 7 metrov, dvere sa otvárali dovnútra a okná nezaberali ani štvrtinu stien. V roku 1931 na žiadosť predsedu židovskej náboženskej obce Árona Taubera a iniciatíve židovského učiteľa Gyulu Hübsa vydal Okresný úrad stavebné povolenie na stavbu novej židovskej školy. Postavili ju v susedstve synagógy, dnes na jej pozemku stojí Dom umenia. Po vojne slúžila istý čas ako škôlka,.
Výstavbu školy sprevádzalo viacero komplikácií. Z dôvodu nelegálneho začatia stavby poslal školský inšpektorát v Bratislave židovskej obci až tri vládne napomenutia. Nakoniec sa podarilo školu skolaudovať. Pozostávala z dvoch izieb, jednej kuchyne, kabinetu, predsiene, komory a jednej učebne. Keďže bola málotriedkou, v prvom rade sedávali prváci, v druhom druháci, až po piaty rad, kde sedávali piataci. Po vojne mesto zriadilo v priestoroch bývalej školy materskú škôlku.
Nasleduje „Zo starých školských kroník, 15. časť“
