Slovenčina
Pokračujeme sériou článkov, ktoré venujeme začiatkom a fungovaniu ochotníckych divadelných spolkov v Šamoríne. Starí Šamorínčania môžu dnes len nostalgicky spomínať na príležitosť „vidieť a byť videní“ na doskách, ktoré znamenali svet. Natíska sa tu tak trochu paralela so šamorínskou židovskou náboženskou obcou, ktorá vznikla takmer v identickom čase ako prvé divadelné spolky v meste a, paradoxne, v tom istom čase po sto rokoch existencie sa navždy vytratila zo scény.
Inou kapitolou budú filmári. Akoby tu mali vyplniť biele miesto po zaniknutých divadelných súboroch. Od polovice 60. rokov sa filmármi doslova roztrhlo vrece a niektoré šamorínske lokality sa stali vyhľadávanými miestami na nakrúcanie filmov. Viacerí režiséri sa sem dokonca opakovane vracali. A bolo ich neúrekom. Spomeňme mená, ako Juraj Herz, Elo Haveta, Jozef Medveď, Martin Hollý ml., Leopold Lahola, Vladimír Bahna, Martin Luther, Andrej Lettrich, Stano Párnický, Ľudovít Filan, Pavol Haspra, Ľubo Kocha, Gejza Dezorz, Ondrej Šulaj, Peter Nikolaev, Jakub Kroner, Rudolf Biermann či Mariana Čengel-Solčanská. Na brehoch Dunaja blízko Šamorína dokonca natáčal aj maďarský oscarový režisér János Kadár, ktorého preslávil Obchod na korze.
Bolo úžasné objaviť, koľko zaujímavých filmov sa v Šamoríne a okolí natáčalo. Je tu však istá obava, že výpočet zďaleka nebude úplný. Ambíciou týchto článkov je získať informácie aj od vás, pamätníkov, aby sme mohli poskladať celú mozaiku a doplniť tak biele miesta. Budeme vďační za akékoľvek postrehy a informácie.
Divadelné spolky v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny
Obdobie po Mníchove a podpísaní Viedenskej arbitráže, 1938 – 1945, to už je iná kapitola. V predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny zanikli v meste aj divadelné spolky. Dokonca aj slávnosti a veselice sa konali počas vojny iba príležitostne. Obmedzili sa len na výročné alebo národné sviatky. Okrem toho, verejné kultúrne podujatia smeli organizovať jedine štátne orgány. Rovnako sa aj spolčovacie a zhromažďovacie práva museli prispôsobiť novým predpisom.
V spolkovom živote sa objavil nový prvok - štátne intervencie. Miestne spolky odteraz podliehajú maďarskému Ministerstvu vnútra. Ich činnosť je oklieštená viacerými obmedzeniami zo strany štátnych orgánov. Spolky musia prijať centrálne určené stanovy a prejsť štátnou skúškou, ktorá sa konala na najbližšej policajnej stanici. Najhoršie však dopadli židovské spolky, vrátane divadelného, ktoré postavili mimo zákon.
Benešove dekréty vylúčili maďarského spolky z verejného života
Po skončení vojny vstúpili do platnosti Benešove dekréty, ktoré postihli aj väčšinu šamorínskych Maďarov. Kultúrny život a divadelné, ako aj ostatné spolky, boli doslova paralyzované, keďže väčšinu Maďarov zo Šamorína vysídlili.
Karta sa obrátila až po roku 1948. To je však opäť iná kapitola. Národnostný boj tentoraz vystriedal triedny boj a hľadanie triedneho nepriateľa bez ohľadu na národnosť. Nový režim však priniesol niekoľko aj pozitívnych zmien v účinkovaní ochotníckych divadiel. Pozvoľna sa vracajú na scénu, aby vdýchli nový život monotónnemu životu v Šamoríne
Ešte v júni 1948 zaviedli na školách tzv. Týždeň detskej radosti. Žiaci a učitelia meštianskej školy sa pred ukončení školského roka mohli zúčastniť filmového a divadelného predstavenia.
Založením Csemadoku opäť ožili miestne divadelné spolky, ale aj tanečné, spevácke a literárne súbory
K zásadnému zlomu v živote tunajších Maďarov došlo po troch rokoch bezprávia. 5. marca 1949 sa v koncertnej sieni bratislavského rozhlasu koná ustanovujúca schôdza budúceho Csemadoku, kultúrnej organizácie Maďarov žijúcich v Československu. (Názov bol skratkou pre maďarský Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kultúregyesülete.) Na pamätnom zjazde v Bratislave sa zúčastnili aj šamorínski delegáti - Gábor Patócs, Jenő Siposs, Ernő Siposs, József Somorjai a József Konrád.
Prvé desaťročia existencie Csemadoku síce poznačila doba a vplyv straníckej propagandy, Maďari si však mohli zakladať tanečné, spevácke, divadelné a literárne súbory. Napriek tomu, že Csemadok zastupoval záujmy maďarského obyvateľstva, nebolo jeho ambíciou napraviť chyby z minulosti. Táto myšlienka sa na pôde Csemadoku nesmela ani spomenúť. Cieľom organizácie bolo vzájomným poznávaním kultúrnych hodnôt zblížiť Slovákov a tunajších Maďarov.
V lete roku 1949 sa pod vedením Csemadoku obnovila tradícia dožinkových slávností a vzniklo ochotnícke divadlo, ktoré nadviazalo na predchádzajúcu dlhoročnú tradíciu. Prvý veľký úspech zožali divadelníci kabaretným vystúpením v Pomle. Keďže dnešný amfiteáter ešte nebol postavený, o provizórne pódium sa museli postarať sami ochotníci.
Divadlo začínalo opäť od nuly
Divadlo spočiatku sprevádzali ťažkosti, ako bol nedostatok vhodných priestorov na nacvičovanie, chýbajúce rekvizity, kostýmy, kulisy, osvetlenie. Tu sa žiada spomenúť obetavú prácu manželov Balheimových, ktorí sa spravili všetko pre to, aby po každej stránke zabezpečili činnosť nového ochotníckeho divadla.. Divadlo sami režírovali, vo svojom dome poskytovali ochotníkom priestory na nacvičovanie hier, zabezpečovali osvetlenie, v divadle dokonca aj sami vystupovali. Aj kostýmy, kulisy či rekvizity si divadelníci zhotovovali svojpomocne. Sami si aj kúrili, upratovali či prepisovali texty.
Repertoár divadelníkov tvorili drámy, operety a veselohry. Najväčší úspech zožali s Dunajevského operetou Voľný vietor, ktorý naštudovali v spolupráci s dobrovoľnými hasičským zborom. Uveďme aspoň niekoľko úspešných mien ochotníkov, ako Edita Mikusová, Gizela Mikusová, Marta Manicová, Katarína Cséfalvayová, Erzsébet Vörösová, Magdaléna Vörösová, pani Csaplárová, Paula Vimmerová, Ödön Löffler, Ladislav Vízy, Jenő Siposss, István Zachariás, Lajos Ferenczi, Karol Molnár, Zoltán, Németh, József Ásványi, József Ürge, Ernő Siposs, József Konrád, Béla Meixner, István Lipka, Zoltán Horváth, Jozef Bodó a mnohí ďalší.
Z niektorých ochotníkov sa dokonca stali aj profesionálni divadelní herci. Súrodenci Ernő a Jenő Siposs prešli do komárňanského divadla MATESz (Magyar Területi Színház/ Maďarské oblastné divadlo) a Katarína Cséfalvayová odišla do košického Štátneho divadla.
Operety a hudobné produkcie pripravovali Sándor Melicher, Pál Limpár, František Sárközy st., František Sárközy ml. a František Sárközy najml., ako aj József Ágh, Anton Hideghéthy a Ladislav Pokstaller. Spevácku a tanečnú choreografiu zabezpečovala Margita Szmertník, úlohy šepkárov mali na starosti Lajos Mésár a József Nagy a oponu zabezpečovali Szilveszter Husvéth a István Posztós.
Jedným z iniciátorov spolku divadelníkov bol aj spoluzakladateľ šamorínskeho Csemadoku, tajomník József Konrád (1921 – 2010). Spolu s Jenőm Sipossom (1920 – 1997) bol spoluzakladateľom Maďarského oblastného divadla v Komárne, kde pôsobil ako herec, režisér, umelecký šéf súboru a neskôr aj ako riaditeľ divadla. Prekladal diela Leopolda Laholu, Jána Soloviča, Petra Kováčika, Štefana Králika, Ivana Bukovčana. V r. 1979 mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec. V r. 2008 dostal titul Večný člen komárňanského Jókaiho divadla.
Dunajského opereta Voľný vietor. Vpravo Jenő Siposs, zakladajúci člen komárňanského divadla MATESz
(Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
V roku 1952 naštudoval Šamorínsky divadelný spolok Dunajevského operetu Voľný vietor (Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
Gül baba, 1955. V strede István Lipka a Kató Cséfalvay, známa operetná speváčka
(Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
Opereta Mágnás Miska (1956), v strede pani Manicová, stará mama Boboša Procházku, so Zoltánom Horváthom, vľavo Kató Cséfalvay
(Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
Predchádzajúce príspevky nájdete na hlavnej stránke v sekcii História
Nasledujú „Ochotnícke divadlá a filmári v Šamoríne, 6. časť“
