Slovenčina
Naše putovanie po stopách zločincov, vinníkov a ich obetí by nebolo úplné, keby sme preskočili 19. storočie. Pri zostavovaní článkov nám toto obdobie nedopatrením vypadlo, preto ho pridávame dodatočne.
Spravodlivosť v 19. storočí pod drobnohľadom
O období od roku 1780 až do roku 1914, do vypuknutia prvej svetovej vojny, zvykneme hovoriť ako o tzv. dlhom 19. storočí bez radikálnych zmien a otrasov. Pravda, ak nepočítame krátke intermezzo v rokoch 1848 až 1849. Celé 19. storočie poznačili veľké požiare, ktoré Šamorín doslova ochromili.
Revolučné udalosti v rokoch 1848 a 1849 neobišli ani Šamorín. Na Žitnom ostrove i v Šamoríne našlo útočisko mnoho prenasledovaných revolucionárov. Marcové zákony odstránili zvyšky feudálneho systému a pozostatky stavovského zriadenia. Zanikli stolice, nahradili ich štátne úrady – župy. Zaviedlo sa všeobecné zdanenie obyvateľstva, čím sa zrušili výsady šľachty a zabezpečil prechod k nástupu modernej spoločnosti. Židia získali občianske práva, mohli začať podnikať, čím si upevnili svoje postavenie v hospodárskom živote.
Uzatváranie manželstiev sa v 19. storočí napriek Tolerančnému patentu riadilo naďalej prísnymi pravidlami. Okrem majetkových a sociálnych obmedzení boli vážnou prekážkou ich uzatvárania aj náboženské rozdiely. Konfesionálne zmiešané manželstvá boli výnimočné. Spoločnosť bola voči takýmto zväzkom malo tolerantná, čo sa prejavovalo v odmietaní hospodárskych, susedských či rodinných väzieb. V 19. storočí sa pri uzatváraní zmiešaných manželstiev ešte stále vyžadoval súhlas zemepána. Odmietavý postoj zaujímali aj katolícki kňazi, ktorým cirkevné normy zakazovali zmiešaným manželstvám udeľovať kňažské požehnanie. Už len samotná voľba kňaza, ktorý manželov sobášil, sa mohla stať vážnou prekážkou uzavretia manželstva. V konečnom dôsledku spochybňovanie právoplatnosti manželstva viedlo k spochybňovaniu dedičných nárokov detí pochádzajúcich z takýchto zväzkov.
Kalendárium mimoriadnych udalostí v 19. storočí
Rok 1809, 12. júna. Cez brod Kiliti pri Čilistove prechádzajú napoleonské vojská smerujúce do Rábu. Podľa záznamov dokonca narýchlo vybudovali dočasný most cez Dunaj.
Rok 1839, 12. júna. V Šamoríne sa uskutočnilo zasadnutie Bratislavskej stolice. Predsedal mu hlavný župan, gróf Ferdinand Leopold Pálffy a zúčastnili sa ho podžupani Benjamín Bittó a Ján Németh. Jedným z kľúčových bodov zasadnutia bolo aj uzákonenie slobody slova a tlače. Stretnutie sa však nieslo v mimoriadne napätej atmosfére. Dôvodom roztržky boli rozdielne názory na riešenie sťažnosti grófa Rádayho. Po tom, čo hlasovanie dopadlo v neprospech grófa Rádayho, gróf Pálffy prerušil rokovanie a demonštratívne opustil miestnosť spolu s dvomi podžupanmi. Avšak ani napriek tomu nebolo zasadnutie stolice prerušené a pokračovalo ďalej pod vedením hlavného sudcu Ladislava Dóku, ktorého delegovali podľa stanov za zastupujúceho podžupana.
Hlavný župan sa odvolal a podal sťažnosť priamo cisárovi. Žiadal odvolať členov stoličnej rady, ktorí „narušili“ priebeh zasadnutia. Cisár grófovi Pálffymu nevyhovel, dokonca ho napomenul, že konal proti predpisom, keď zasadnutie prerušil. Dôrazne ho napomenul, aby sa viac takýto precedens nezopakoval. Gróf Gedeon Ráday, v snahe vyhnúť sa ďalším nepríjemnostiam, odstúpil z funkcie peštianskeho župana.
40. roky 19. storočia. Uhorský snem schválil liberalizáciu zákonov o pohybe Židov v Uhorsku. Z Mliečna sa do Šamorína presťahovali prvé židovské rodiny. Šamorín z obavy pred hospodárskou konkurenciou však prísne limitoval počet usadených Židov.
Rok 1848 tvorí medzník v európskych dejinách. Takmer každou krajinou Európy sa prehnala vlna revolúcií, ktorá sa nevyhla ani Šamorínu. Zanikli mestské privilégiá a šľachtické výsady. Napriek tomu nedošlo k zrušeniu uhorskej šľachty. Pod vplyvom februárových udalostí vo Francúzsku vypukla 13. marca revolúcia aj vo Viedni. Revolucionárom sa podarilo dosiahnuť, že Metternich opúšťa cisársky dvor a habsburská ríša sa mení na konštitučnú monarchiu.
O dva dni neskôr vypukla revolúcia aj v Pešti. Uhorský snem prijal 15. marca známe marcové zákony, ktoré cisár Ferdinand V. schválil až 11. apríla (preto sa niekedy uvádzajú aj ako „aprílové“ zákony). Priniesli nové verejno-právne usporiadanie Uhorska. Vznikli župy, ktoré nahradili stredoveké stavovské stolice. Právo účasti na župných zhromaždeniach získali aj nešľachtici – mešťania, ale aj richtári a notári - zástupcovia miest a dedín. Zrušilo sa poddanstvo, zanikli nároky zemepánov zasahovať do vnútornej správy miest a obcí. Samospráva prešla v plnej miere pod právomoc žúp. Bola vyhlásená náboženská sloboda a začali sa formovať Národné gardy. Obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia dežmy (cirkevného desiatku). O svoje práva sa začali hlásiť aj nemaďarské národy v Uhorsku a bojovať za právo na sebaurčenie. Národné obrodenie tak vstúpilo do svojej záverečnej fázy a nadobudlo masový charakter.
Marcové zákony konštituovali Uhorsko ako nezávislý štát spojený s Rakúskom osobou spoločného panovníka. Predsedom uhorskej vlády sa stal gróf Lajos Batthyány a ministrami viacerí predstavitelia maďarského reformného hnutia (Lajos Kossuth, Ferenc Deák, József Eötvös). Uhorská vláda začala vydávať vlastné bankovky, ľudovo nazývané košútovky.
Nemáme podrobné správy, ako na marcové zákony reagovali obyvatelia Šamorína. Žiadali, aby sa na odvodoch a povinných prácach pri zabezpečovaní hrádzí podieľala aj šľachta.
V tom čase mestská rada na niekoľkých zasadnutiach riešila otázku zrušenia šľachtických výsad, ako aj zrušenie povinnosti ubytovať v meste vojakov. Náklady spojené s ubytovaním vojsk však riešil až zákon z roku 1879. Vymedzil požiadavky na výstavby kasární a mestám, kde boli vybudované, garantoval výhody v podobe príspevku zo štátnych prostriedkov. Obyvateľom tak mali odpadnúť náklady spojené s ubytovaním vojakov v domoch.
Marcové zákony
V maďarčine Áprilisi törvények/Aprílové zákony, keďže do platnosti vstúpili 11. apríla 1848 podpisom cisára v bratislavskom Primaciálnom paláci. Predstavovali súbor 31 zákonov, ktoré prijal uhorský snem v Bratislave 15. marca 1848, na začiatku revolúcie. Ich najväčším prínosom bolo ukončenie metternichovského absolutizmu, zrušenie poddanstva (ale len pre urbariálnych roľníkov), odstránenie robotovania, cirkevného desiatku, zemepanského deviatku a iných poddanských povinností. Marcové zákony zaviedli zdanenie všetkých obyvateľov, vrátane šľachty a duchovenstva, a garantovali základné ľudské a občianske práva. Ďalej povolili zriaďovanie ozbrojených Národných gárd a maďarčinu vyhlásili za úradný jazyk.
Ani Šamorín nestál bokom od revolučných udalostí. Obchodník Michal Šuman pretrel vápnom dvojitú orlicu (znak Habsburgovcov) na priečelí budovy solivaru. Postupne sa k nemu začali pridávať aj ďalší nespokojní obyvatelia. V mestečku narastajú protižidovské nálady (v tom čase nežil v Šamoríne ani jeden Žid, zato početná komunita žila v susednom Mliečne). Tŕňom v oku obyvateľov bolo, že niekoľko mliečňanských Židov si v Šamoríne prenajímalo obilné sýpky a praktizovalo nedeľný podomový predaj, aby sa vyhli plateniu trhových poplatkov.
30. apríl. Na konci apríla nabrali udalosti rýchly spád. V meste vyhlásili stanné právo. Znamenalo mimoriadny právny režim vynucovania poslušnosti. Charakterizovali ho prísne tresty, spravidla tresty smrti, a pozastavenie niektorých občianskych práv a slobôd, ako voľný pohyb osôb, sloboda spolčovania, zhromažďovania. Cieľom stanného práva bolo vynútiť si poslušnosť a poriadok. Malo zabrániť verejným prejavom nespokojnosti a situáciu dostať pod kontrolu.
Pokračovanie v piatok, nasleduje „Spravodlivosť v 19. storočí pod drobnohľadom, 2. časť“
