Slovenčina
Naše putovanie po stopách zločincov, vinníkov a ich obetí by nebolo úplné, keby sme preskočili osvietenské 18. a nasledujúce 19. storočie. Pri zostavovaní článkov nám toto obdobie nedopatrením vypadlo, preto ho sem zaraďujeme dodatočne.
Spravodlivosť v 18. storočí pod drobnohľadom
Po dramatickom 17. storočí nastúpilo osvietenské storočie Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Po poslednom povstaní uhorskej šľachty a uzavretí Satmárskeho mieru (1711) zažil Šamorín vyše storočné pokojné obdobie. Aj preto sa o 18. storočí hovorí ako o jednom z najpokojnejších. Aj o období od roku 1780 až do roku 1914, do vypuknutia prvej svetovej vojny, zvykneme hovoriť ako o tzv. dlhom 19. storočí bez radikálnych zmien a otrasov, ak nepočítame krátke intermezzo v rokoch 1848 až 1849. Neplatilo to však pre previnilcov, ktorým naďalej hrozili prísne tresty za priestupky a zločiny.
Ak sa pozornejšie pozrieme na poriadky z týchto čias, zarazia nás samé príkazy, zákazy či nariadenia. Verejný poriadok bol prísny. Ak niekoho prichytili na ulici opitého alebo po zotmení bez lampáša, hrozilo mu väzenie. Rovnako hrozilo aj podozrivým tulákom bez dokladov. Zakazovalo sa kartovať, kliať, poľovať na divú zver. Isté obmedzenia sa týkali aj odevu a obuvi. Sedliak nesmel nosil kabát či plášť zo súkna, musel si vystačiť len s halenou.
Na druhej strane sa jedným dychom nariaďovalo stavať a opravovať hrádze, robiť furmanky či vrchnosti vykonávať rôzne služby.
Svojim členom udeľovala osobitné tresty aj rehoľa paulánov. V prípade menších prehreškov boli tresty miernejšie, najčastejšie pôst o chlebe a vode, pri väčších nasledoval prísnejší trest – sebabičovanie či väzenie. (Kniha cirkevných návštev z roku 1781 uvádza len jediný prípad vylúčenia rehoľníka, ktorý porušil prísny štatút rehole.)
Kalendárium podvodov a zločinov v 18. storočí
Rok 1703. Zo zápisnice mestskej rady sa dozvedáme, že pod hrozbou peňažnej pokuty 32 zlatých mohol richtár trestať aj odcudzenie slamy či krádež dreva alebo ovocia. Na tie časy to bola mimoriadne vysoká pokuta, ktorá predstavovala často celoročný zárobok.
Rok 1709. Napriek tomu, že sa v mestských zápisniciach vyskytujú tresty verejnej potupy či tresty vyhostenia z mestečka len ojedinele, istého obyvateľa mestečka vystavili za nadávky do klietky hanby ako odstrašujúci príklad pre ostatných obyvateľov. Jeho potupu sledovali aj žiaci všetkých troch šamorínskych škôl.
Vrchnosť sa domnievala, že ponižujúce a kruté tresty odradia všetkých, čo sa na ne budú dívať. Preto sa tresty vykonávali na verejných pranieroch a popraviskách. Verejný trest v podobe vystavenia v klietke hanby mal charakter zneucťujúceho trestu. Bol akýmsi spoločenským zrkadlom, prostredníctvom ktorého sa mohli obyvatelia na vlastné oči presvedčiť, aký postih hrozí vinníkom, keď prekročia zaužívané normy konania. Spoluúčasťou obyvateľstva nadobúdal trest kolektívnu formu. Potrestaný bol tak vystavený verejnému posmechu a opovrhnutiu.
Strata cti prakticky znamenala aj stratu práv a potrestaná osoba sa tak ocitla na okraji spoločnosti. Paradoxne, vyšľahanie na pranieri a palicovanie sa považovalo za miernejší trest ako vystavenie v klietke hanby.
Väzenie hrozilo aj tomu, kto bez nutnej potreby pracoval v nedeľu, poľoval, lovil ryby či vydával sa na furmanku. Palicovaním postihovali aj toho, kto sa postavil proti vôli rodičov. Tomu, kto v nedeľu štyrikrát po sebe neprišiel bez zjavnejšej príčiny do kostola, hrozila okrem väzenia aj peňažná pokuta. Rovnaký trest postihol aj toho, kto počas bohoslužby vysedával v krčme.
Rok 1722. Do Šamorína privolali prešporského kata Jakuba Bambergera, aby za trestný čin sodomie vykonal trest smrti sťatím hlavy. Pod sodomiou sa v tom čase rozumelo smilstvo, ktoré trestali hrdelným trestom.
Mestečko v polovici 18. storočia ešte nemalo vlastného kata, ale zapožičiavalo si ho z Prešporka. Vynesené rozsudky boli konečné a neexistovala možnosť odvolať sa na vyšší súd. Jedinou možnosťou zmiernenia trestu, vrátane hrdelného, bola žiadosť o milosť u panovníka. Mestečko však nemuselo čakať na jeho rozhodnutie.
Rok 1727. Miestnu obyvateľku Zuzanu Vársony obvinili z vraždy novorodeniatka a odsúdili na trest smrti sťatím hlavy.
Rok 1763. Magistrát potrestal pokutou 10 zlatých istého obyvateľa, ktorý napriek zákazu predával víno určené na svadbu. Právo predaja vína totiž prináležalo výhradne mestečku, ktoré ho prenajímalo vínnym majstrom. Obyvatelia si mohli víno kupovať iba v období od Michala do Vianoc a na svadby. Nesmeli ho však predávať, iba zadarmo nalievať.
Rok 1777. Mária Terézia sa rozhodla zreformovať súdnictvo živoriace na stredovekých základoch. Ako osvietenská panovníčka odmietla stredoveké „temno“ plné bosoriek a povier. Vyňala ho z rúk stavov, poštátnila ho a vydala nový trestný poriadok, ktorým zakázala vynucovanie priznania mučením, tzv. útrpné právo. Po zrušení mučenia začali trestancov odsudzovať na sprísnené formy nútených prác.
Rok 1782. Nástupca Márie Terézie Jozef II. pokračuje v ozdravovaní spoločenských pomerov v monarchii. Vydal tzv. Židovský patent/„Systematica gentis Judaicae regulation“, ktorým dovŕšil proces zrovnoprávnenia dovtedy diskriminovanej židovskej menšiny. Do praxe ho však uviedli o rok neskôr.
Z hľadiska postavenia Židov možno tento patent považovať za významný medzník. Odstránil väčšinu obmedzení a zákonov, ktoré Židom bránili uplatniť sa v spoločenskom a hospodárskom živote. Sprístupnil im remeslá, umožnil im usadiť sa v slobodných mestách a vykonávať dovtedy zakázané povolania. Mohli vlastniť nehnuteľnosti, navštevovať štátne školy. Židovské náboženské obce si mohli zakladať vlastné školy a židovským študentom sa otvorili aj dvere univerzít.
Jozefovi II. sa podarilo zákon presadiť až po smrti svojej matky Márie Terézie, ktorá ani napriek opakovaným žiadostiam nezrušila povinné nosenie identifikačného označenia na odevoch Židov. Odvolávajúc sa na náboženské predpisy judaizmu im prikázala nosiť dlhé brady. K úplnému zrovnoprávneniu Židov s ostatným obyvateľstvom Uhorska (Zákonný článok 17) však došlo až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867). Naďalej však museli platiť pomerne vysokú, tzv. tolerančnú taxu.
Židia až do vydania Židovského patentu (1782) nesmeli používať sekundárne mená, presnejšie, namiesto priezviska používali meno otca. Používanie prímení bolo jedným z prvých znakov zrovnoprávnenia Židov s ostatným obyvateľstvom. (Podľa zákona z roku 1787 mali byť židovské mená v ponemčenej podobe. Povinnými sa stali až v roku 1851 počas Bachovho absolutizmu.) Židia si svoje priezviská mohli kúpiť, prípadne im boli pridelené, neraz aj v hanlivej podobe. Každá osoba si musela pripojiť aj nemecké krstné meno. Zároveň bolo zakázané používať hebrejské mená alebo mená odvodené od miesta pôvodu.
24. jún 1782. Jozefínske reformy zrušili zákon zakazujúci vstup protestantského farára do mestečka. Z vizitačnej zápisnice sa dozvedáme, že do Šamorína po vyše 70 rokoch nastúpil bratislavský evanjelický farár Samuel Dobay. Týmto sa skončilo sedemdesiatdvaročné „babylonské zajatie“ šamorínskeho evanjelického zboru.
Rok 1795. Cisár František opäť zaviedol trest smrti za velezradu, neskôr aj za lúpežnú vraždu a podpaľačstvo. Popravy sa vykonávali obesením, všetky ostatné formy trestu smrti boli zrušené. I napriek tomu, že Jozef II. v roku 1787 zrušil trest smrti, o osem rokov neskôr bol opäť obnovený. Ako prvých popravili príslušníkov uhorských jakobínov. Táto udalosť vošla do dejín ako sprisahanie Ignáca Martinovicsa.
Pokračujeme v stredu, nasleduje „Spravodlivosť v 19. storočí pod drobnohľadom“
