Slovenčina
Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok i miesto, kde sa dá čítať história. Každý cintorín má svoju atmosféru. Za každým hrobom sa ukrýva osobitný príbeh človeka, ktorý v ňom odpočíva. Mohutné gaštany, náhrobky s menami a nápismi väčšinou v maďarčine, ale nájdu sa aj v nemčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.
Chránený strom pri plote cintorína, ktorý nedávno dopísal svoju históriu
Niekoľkonásobne dlhší ako život človeka býva život stromu. Staré stromy vynikajú nesmiernou krásou a vyžarujú úžasnú energiu. Naši predkovia ich mali v mimoriadnej úcte. Verili, že v nich prebývajú duše zosnulých. A pretože strom žije dlhšie ako človek, v prúde času zosobňuje aj istú trvácnosť života. Jeho letokruhy neprezrádzajú iba vek stromu, ale aj to, aké bolo v tom-ktorom roku počasie.
Ešte donedávna rástol na ceste k Čilistovu pred plotom cintorína topoľ čierny, v roku 1982 vyhlásený za chránený strom v 3. stupni ochrany. Jeho vek sa odhadoval na 200 rokov. Patril k najstarším stromom v dunajskostredskom okrese. Jeho mladší súrodenec, topoľ čierny v Topoľníkoch, má „len“ 150 rokov.
S trochou zveličenia môžeme povedať, že náš šamorínsky topoľ bol nielen najstarším „obyvateľom“ Šamorína, ale aj celého dunajskostredského okresu. Dosiahol úctyhodný obvod kmeňa 650 cm, s výškou 25 metrov a priemerom koruny 29 metrov. Žiaľ, aj vek stromu má svoje limity. V júni 2018 zvnútra dutý a prehnitý padol a vážne poškodil neďaleko parkujúce osobné motorové vozidlo. Dnes ostala zachovaná len časť jeho majestátneho kmeňa. Vyníma sa pri oplotení cintorína ako pamiatka na vzácny starý strom. Pripomína, že aj stromy majú svoje limity a ohraničený čas.
Topoľ čierny, vyhlásený za chránený strom v 3. stupni ochrany
Majestátnosť chráneného stromu dnes pripomína už len časť kmeňa
90-e roky naštartovali zmeny aj na šamorínskom a mliečňanskom cintoríne
V roku 1990, rok po páde moci komunistov, sa pristúpilo k záchrane historického židovského cintorína v Mliečne (pozn. na ten šamorínsky sa ešte niekoľko desaťročí akosi pozabudlo), ktorého devastácia začala na konci vojny a pokračovala po nástupe komunistov k moci.
Stĺp Nanebovzatia Panny Márie, ktorý sa vynímal pri hlavnom vchode cintorína sa v roku 1993 vrátil na svoje pôvodné miesto do stredu obnoveného námestia. Po vojne ho postihol smutný osud tzv. putovných sôch a súsoší, ktoré pri zmene režimu zrazu zavadzali, nezapadali do ideologického konceptu, a tak ich v lepšom prípade premiestnili, v tom horšom likvidovali.
V nasledujúcom roku (1994) oproti Domu smútku postavili pomník sv. Floriána – patróna hasičov. Každoročne na Dušičky si naši hasiči pri jeho soche uctievajú pamiatku zosnulých členov hasičského zboru. Na pietnej spomienke nesmie chýbať ani dychová hudba Dobrovoľného hasičského zboru.
Pomník sv. Floriána, patróna hasičov, na mestskom cintoríne
Mučeníka sv. Floriána, patróna Poľska a viedenskej cirkevnej provincie, uctievali ako ochrancu „žeravých“ cechov (kováčov, kominárov, pivovarníkov, mydlárov a hasičov) a pomocníka pri požiaroch. Zobrazovali ho ako rímskeho dôstojníka v brnení, so zástavou a kopijou. Pri jeho nohách umiestňovali mlynský kameň alebo horiaci domček a vedro vody, ktorým hasí požiare. Na Žitnom ostrove, ktorý v minulosti ohrozovali ničivé požiare, bol jeho kult mimoriadne rozšírený. Dokladá to množstvo sošiek, vyobrazení vo výklenkoch domov a modlitieb na priečeliach, ktoré mali ochrániť domy pred bleskom. K sv. Floriánovi sa viaže aj niekoľko legiend a tradícií. Napríklad, na sviatok sv. Floriána (4. mája) smeli zakladať oheň jedine muži a v tento deň sa nesmel sadiť bôb ani hrach.
Pokračujeme v piatok, nasleduje 11. časť „O čom rozprávajú staré cintoríny“
