Slovenčina
Po tieto dni čoraz častejšie spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. S blížiacimi sa Dušičkami sa nás zmocňuje clivá nostalgia a november v duši. Prichádzame k hrobom, aby sme im zapálili sviečku a kyticou či vencom sa symbolicky poďakovali za všetko, čo pre nás vykonali a takto si uctili ich pamiatku.
Tento rok sú Dušičky iné ako predchádzajúce roky. Brány väčšiny cintorínov sa zavreli a my bezmocne prijímame obmedzenia, ktoré nás zasiahli na najcitlivejšom mieste. Na cintoríne, kde odpočívajú naši blízki, nebudeme môcť na Dušičky zapáliť sviečku. Poďme preto spomínať…
Miesto spomienok na doby minulé, ale aj pietne miesto, kde odpočívajú naši najbližší. Vznikol v roku 1772 na základe nariadenia cisárovnej Márie Terézie. Šamorín v tom čase ohraničovali dve mestské brány a zvyšky mestských hradieb.
Mohutné gaštany, náhrobky, osudy a príbehy ľudí, ktorí tu navždy odpočívajú. Mnohí už upadli do zabudnutia. Mená a nápisy väčšinou v maďarčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.
Ľudia, ktorí sa kedysi tešili zo života, milovali, mali svoje rodiny. Zanechali tu po sebe stopy. Svet však zabúda. Táto myšlienka mi napadne vždy, keď vidím opustené, zanedbané hroby. Dátum narodenia, úmrtia a medzi nimi pomlčka, ktorá akoby chcela obsiahnuť celý život zosnulého. A zrazu si uvedomím, čo všetko sa medzi dátumom narodenia a dátumom úmrtia ukrýva.
Viem, kde je pochovaný môj pradedo, prababka. Matne si ich ešte pamätám. Aj oni mali svojich rodičov, starých rodičov. Z rodostromu po svojom pradedovi poznám mená, viem, kto sa kedy narodil, zomrel, ale netuším, kde sú pochovaní. A pritom je to len štyri či päť generácií dozadu a už sú neznámi. Rodina, to sú rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia a potom už len mená, ku ktorým nedokážeme priradiť tváre a spomienky. Zrazu si tu uvedomíme vlastnú pominuteľnosť a nenávratný koniec.
Niektoré pomníky na tomto cintoríne sú veľmi staré. Iné už dávno zrovnali ich so zemou. A tí, čo pod nimi odpočívajú, navždy odišli do zabudnutia. Ani tí, čo ich kedysi navštevovali, už nežijú.
Krátka je ľudská pamäť... Vysadené gaštany na mestskom cintoríne pripomínajú prítomnosť zajatých vojakov, ktorí ich tu počas vojny vysadili. Pôvodne stál bez oplotenia a bol rozdelený na katolícku, evanjelickú, kalvínsku a neskôr aj židovskú časť.
Cintorín v Čilistove
Od roku 1740 začali obyvateľov Čilistova pochovávať na cintoríne, ktorý sa nachádzal v priestoroch dnešného cintorína. Keď o dva roky neskôr pôvodný cintorín spolu so starobylým kostolom zmietla voda, využívali Čilistovčania už len tento cintorín. Oplotili ho až v roku 1972, v rámci Akcie Z.
Jeho dominantou sa stala socha sv. Jána Nepomuckého, ktorého uctievali ako ochrancu proti vodným živlom a tiež ako patróna rybárov, lodníkov a vodných mlynárov. So sochou sv. Jána Nepomuckého sa stretneme takmer v každej žitnoostrovskej katolíckej dedine. S tou čilistovskou sa stretávame v záznamoch kanonickej vizitácie z roku 1830.
Dnešný čilistovský cintorín bol zriadený v roku 1740, o niečo skôr ako šamorínsky mestský cintorín.
Socha sv. Jána Nepomuckého sa stala dominantou čilistovského cintorína
Začiatky mestského cintorína v Šamoríne
Mestský cintorín zriadili v roku 1772. Vybudovali ho na základe nariadenia Márie Terézie.
V období vlády Márie Terézie sa z hygienických dôvodov rušili vnútromestské cintoríny v blízkosti kostolov a zakladali nové na okraji miest. Prvý takýto cintorín tu bol zriadený ešte v predtereziánskom období, roku 1657.
Za začiatok fungovania dnešného mestského cintorína, ktorý v tom čase zriadili ešte za bránami mesta, môžeme považovať rok 1772. Jeho existenciu dokladá aj mapa Šamorína z roku 1777. Sú na nej zakreslené hneď tri cintoríny. Pôvodný pri starobylom stredovekom kostole a dva zakreslený na samom okraji mestečka. Prechádzalo sa k nim cez známe Cigánske jazierko, ktoré sa nachádzalo pri oplotení stredovekého kostola (dnes kalvínskeho) a viedlo k nemu jednoduché premostenie.
V priestoroch dnešného cintorína spočiatku pochovávali len katolíkov. Až v roku 1781 bola v priestoroch dnešného mestského cintorína vyčlenená časť, kam mohli pochovávať aj nekatolíkov. Spočiatku bol nekatolícky cintorín od katolíckeho oddelený murivom. Podľa záznamov kanonickej vizitácie z roku 1830 bol nekatolícky cintorín spojený s katolíckou časťou do jedného celku a obe časti oddeľovalo už len stromoradie. V tom istom roku osadili na katolíckom cintoríne hlavný kríž. Dnes už nestojí, v roku 1905 ho nahradili novým krížom.
Najstarší zachovaný hrob pochádza z roku 1809 a patrí istému Georgovi Szeletzkemu, ktorý zomrel vo veku 62 rokov. Nachádza sa blízko hlavného vchodu do cintorína, hneď v prvej uličke smerom napravo.
Na mape Inž. Benjamina Mócsyho z roku 1851 nájdeme ešte jeden malý cintorín medzi Bitúnkovou (Vágóhíd utca) a Pomlejskou (Pomléi-út). Nachádzal sa na Obilnom trhu (Búza-piac) za domom označeným súpisným číslom 36.
Z roku 1809 pochádza najstarší zachovaný hrob. Patril istému Georgovi Szeletzkemu, ktorý zomrel vo veku 62 rokov.
Cintoríny v Kráľoviankach, Gančháze a Bučuháze
V poslednej tretine 18. storočia pribudli nové cintoríny aj v šamorínskych prímestských častiach. V roku 1779 založili nové cintoríny v Gančháze, v Kráľoviankach a Bučuháze. Dnes sa pochováva už len v dvoch z nich, v Kráľoviankach a Bučuháze.
Pôvodné hroby na starobylom bučuházskom cintoríne dnes strážia košaté koruny stromov
Na kráľovianskom cintoríne odpočívajú viacerí rodinní príslušníci rodov Botlóovcov a Andrássyovcov
V roku 1911 sem pochovali aj poručíka Antala Laubeho, ktorý v rokoch 1848-49 bojoval v delostreleckej jednotke maďarskej revolučnej armády. Vo výslužbe neskôr pôsobil ako c. k. veliteľ hrušovského parolodného prístavu.
Mliečňanský cintorín
O dva roky neskôr, v roku 1781, zriadili v priestoroch dnešného cintorína v Mliečne nový cintorín, kde sa pochováva aj dnes.
Málokto vie, že na mliečňanskom cintoríne bol v záverečnej fáze druhej svetovej vojny pochovaný aj anglický radista, rotmajster Charles Herbert Gunby, ktorého bombardér bol zasiahnutý nemeckým protileteckým kanónom. Po vojne telo radistu exhumovali a previezli na pražský vojenský cintorín.
Na začiatku 60. rokov postavili vedľa rodinnej hrobky Csibovcov malú kaplnku, ktorá mala slúžiť ako dom smútku.
Dovtedy pochovávali mŕtvych priamo z domu. Telo nebožtíka vystavovali priamo v dome, v osobitnej zastretej miestnosti, v ktorej prekryli všetky zrkadlá. Pohrebný obrad sa potom konal na dvore. Neskôr, sprísnením hygienických predpisov, bolo vystavovanie zosnulého v dome zakázané. Po smrti telo nebožtíka preniesli do márnice, odkiaľ ho potom priamo pochovávali.
V roku 1977 dokončili na mliečňanskom cintoríne dom smútku. Napriek tomu, že bol o niečo väčší ako pôvodná malá kaplnka vedľa rodinnej hrobky Csibovcov, kapacitne nevyhovoval, preto sa smútočné obrady naďalej konali vonku. Nový dom smútku sa podarilo dokončiť až na jeseň 2014.
V roku 1990 tu slávnostne vysvätili pamätnú tabuľu s menami obetí prvej a druhej svetovej vojny.
Rodinná hrobka Csibovcov, ilustrácia Istvána Tallósa Prohászku
Na mliečňanskom cintoríne nájdeme aj pamätnú tabuľu s menami mužov, ktorí položili svoje životy na frontoch prvej a druhej svetovej vojny.
Pokračujeme v stredu, nasleduje „O čom rozprávajú staré cintoríny, 4. časť“
