cintorín - 2. časť - hroby významných osobností

Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 2. časť

2020.11.4. 16:00

Soňa Zakariásová

Po tieto dni čoraz častejšie spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. S blížiacimi sa Dušičkami sa nás zmocňuje clivá nostalgia a november v duši. Prichádzame k hrobom, aby sme im zapálili sviečku a kyticou či vencom sa symbolicky poďakovali za všetko, čo pre nás vykonali a takto si uctili ich pamiatku.

Tento rok sú Dušičky iné ako predchádzajúce roky. Brány väčšiny cintorínov sa zavreli a my bezmocne prijímame obmedzenia, ktoré nás zasiahli na najcitlivejšom mieste. Na cintoríne, kde odpočívajú naši blízki, nebudeme môcť na Dušičky zapáliť sviečku. Poďme preto spomínať…

Židovský cintorín v Mliečne – najväčší na Hornom Žitnom ostrove

V 18. storočí máme doložený aj židovský cintorín v Mliečne, mimochodom najväčší na Hornom Žitnom ostrove. Cintorín s rozlohou 190 x 70 metrov sa v súčasnosti nachádza v novšej zastavanej časti Mliečna, pri čističke vôd. Pôvodne sa rozprestieral mimo obývaného územia, asi kilometer od dediny, na vyschnutom nánose medzi dvoma mŕtvymi ramenami Dunaja.

Cintorín sa stal miestom posledného odpočinku Židov z Mliečna i okolitých dedín (Kalinkova, Hamuliakova, Šamorína, Kvetoslavova, Báča, Trnávky, Kyselice, Vojky, Dobrohošte, Rohoviec, Blatnej na Ostrove, Holíc). Zachovalo sa tu okolo 330 očíslovaných hrobov. Mnohé macevy sú dnes ukryté v zemi, prípadne boli odcudzené. Naposledy tu pochovali manželov Kohnových v roku 1942.

Najstarší zachovaný náhrobok pochádza z roku 1739. Patrila dievčine menom Frajdl, dcére Abrahama, ktorého pochovali neďaleko. V tom čase Židia ešte nepoužívali priezviská, preto sa uvádzalo len jedno meno.

Čo prezrádzajú macevy

Náhrobné kamene – macevy - sú vyhotovené zo žuly, pieskovca a umelého kameňa. Vztyčovali ich až 11 mesiacov po smrti nebožtíka. Dokladali postavenie zosnulých a vyobrazovali, čo ich za života charakterizovalo. Zo symbolov sa najčastejšie vyskytoval džbán Levitov (pomocných kňazov umývajúcich ruky rabínov), žehnajúce ruky Kohenov (vyjadrovali požehnanie; znamenali, že je tu pochovaný kňaz, príslušník jedného z desiatich židovských kmeňov), Dávidova hviezda (symbol židovského národa), koruna a strom (zvyčajne smutná vŕba; bola symbolom smútku a väčšinou sa vyskytovala na hroboch žien). Podľa nápisov bolo možné určiť aj rodinnú príslušnosť. Bar znamenal syn, bat bola dcéra.

Žehnajúce ruky Kohenov vyjadrovali, že je tu pochovaný kňaz, náhrobný kameň rabína Davida Kohena Bistritza

Podľa použitého kameňa je možné určiť aj vek náhrobkov. Tie sa do konca 19. storočia vyhotovovali z pieskovca, až na konci 19. storočia sa začala požívať žula, mramor či granit. Mramorové náhrobky tu nájdeme pomenej, niektoré boli odcudzené pred oploteným cintorína. Nápisy sú prevažne hebrejské, ale nájdu sa aj nemecké a maďarské.

Namiesto kvetín sa na hrob kládli kamienky

K pochovávaniu nebožtíkov pristupovali Židia s veľkou vážnosťou. Cintorín považovali od nepamäti za posvätné miesto, preto pri návšteve cintorína dodržiavali prísne predpisy. Ženy a muži sa pochovávali oddelene. Vnútri cintorína sa zakazovalo jesť, piť a vstupovať so zvieratami. Bolo neprípustné rušiť pokoj zosnulého a hroby museli ostať neporušené. Muži museli mať pokrývku hlavy a ženy zahalené ramená. Namiesto kvetov sa na hrob kládli kamienky. Na rozdiel od kresťanských cintorínov sa rastliny na hrobe nesmeli vysádzať, pretože odčerpávali z pôdy živiny.

Nevieme presne, odkiaľ pochádza zvyk nosiť kamienky na hrob zosnulého. Predpokladá sa, že symbolizujú akúsi kartičku venovanú zosnulému, aby vedel, že jeho blízki naňho nezabudli. Možno súviseli aj s tým, že židovský národ bol národom púšte, kde kvety nerastú. Po druhej svetovej vojne slúžili počty kamienkov aj na zmapovanie počtu rodinných príslušníkov, ktorí sa vrátili z táborov smrti.

Namiesto kvetov sa na hrob zosnulého kladú kamienky

Všetko, čo bolo na hrobe, muselo ostať jeho súčasťou, dokonca aj skosená tráva musela ostať na cintoríne. Zvyčajne sa pochovávalo v deň úmrtia. Dovtedy sa na znak úcty nesmelo telo zosnulého opustiť. Jedinou výnimkou, keď sa v rovnaký deň nepochovávalo, bol šabat alebo sviatok.

Hroby významných rabínov sa stávali akýmsi pútnickým miestom

Na historickom cintoríne v Mliečne je pochovaných aj niekoľko významných osobností. Spomeňme hlavného rabína Davida Kohena Bistricara/Bistritz (1815 - 1864, hrob č. 16), rabína Jisaschara Beera (1758 - 1848, hrob č. 8), funkcionárov náboženskej obce, ako Mordechaja Frankla (1788 - 1867, hrob č.92), Leiba Steinera (1782 - 1860, hrob č.160), Barucha Bergera, rabína, katechéta - talmudistu (1898/1900 – 1929, hrob č. 7) a ďalších. Hroby významných rabínov sa stávali akýmsi pútnickým miestom, kam prichádzali Židia vo viere, že sa za nich prihovoria vo svete, ktorý príde.