Slovenčina
Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti. Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete.
Zmeny pokračujú ďalej
V roku 1990 dôjde k reforme verejnej správy. Zrušia sa kraje, zanikne inštitúcia národných výborov, ako aj krajských orgánov štátnej správy. Vzniknú obecné a mestské zastupiteľstvá na čele so starostom, resp. primátorom. Mestá a obce získajú viac kompetencií, na druhej strane zápasia s nedostatkom financií, ktoré brzdia ich napredovanie.
Celoplošné personálne výmeny na všetkých postoch sa nevyhnú ani Šamorínu. Z postu predsedu JRD Modrý Dunaj odchádza Ing. Ladislav Pisch, ktorého nahradí Ing. Zoltán Móricz (na prelome tisícročí ho vystrieda Ing. Štefan Pomichal). Predsedu MsNV Ladislava Szamosa nahradí František Lengyel, po komunálnych voľbách v roku 1990 Lajos Gyulai. Stoličky sa otrasú aj pod niektorými riaditeľmi škôl, nemocnice s poliklinikou a ďalších inštitúcií.
Hlavná ulica dostane zásah priamo do srdca. V susedstve radnice začnú búrať staré domy, dokonca aj legendárny dom s vysunutým arkierom, vyhlásený za kultúrnu pamiatku.
Legendárny dom s vysunutým arkierom nakoniec skončil pod radlami buldozérov
Pristúpi sa k záchrane historického židovského cintorína v Mliečne (na ten šamorínsky sa akosi pozabudne), ktorého devastácia začala na konci vojny a pokračovala po nástupe komunistov k moci. Maďarská strana zastaví stavebné práce na Sústave vodných diel. Vznikne občianska iniciatíva Euroreťaz, ktorej aktivisti demonštrujú proti ničeniu lužných lesov, ako aj proti dokončeniu vodného diela. Vyvrcholením ich úsilia je účasť aktivistov na zasadnutí Výboru životného prostredia Federálneho zhromaždenia v Prahe a osobné stretnutie s vtedajším podpredsedom federálnej vlády Václavom Klausom (začiatok roka 1992).
Na hrádzach od Hainburgu až po Komárno sa na výzvu občianskej iniciatívy Euroreťaz v živej reťazi zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí, aby tak vyjadrili nesúhlas s dokončením vodného diela.
Na výzvu občianskej iniciatívy Euroreťaz sa v živej reťazi zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí (Zdroj: Somorjai lakosok régi képei)
V Mliečne ožíva tradícia starobylých fašiangových sprievodov súvisiacich s mýtickým pochovávaním zimy a očakávaním jari. Miestni im hovoria dőrejárás. V apríli 1991 sa uskutočnia posledné dostihy, po ktorých jazdeckému športu v Šamoríne na niekoľko desaťročí odzvonia.
Slovensko-maďarské spolunažívanie
Slovensko-maďarské spolunažívanie v Šamoríne dostáva prvé trhlinky. Doteraz bezkonfliktné vzťahy Slovákov a Maďarov sa začínajú zamotávať. Zbytočne. Najvýstižnejšie to ilustrujú tabule pri vstupe do mesta.
V roku 1990 pribudla dvojjazyčná tabuľa Šamorín/Somorja. Nevydržala dlho. Ktosi tú prvú hneď vyvrátil. Osadili druhú. Opäť na nej niekto odstránil červeným sprejom slovenský názov mesta. Tretia tabuľa mala už len slovenský názov Šamorín. A znova ktosi červeným sprejom preškrtol názov a pripísal Somoja (samozrejme, zabudol pripísať r).
Hoci sa problém slovensko-maďarského spolunažívania v médiách často umelo nafukuje, v skutočnosti sa v Šamoríne nič dramatické nedeje. V našom meste bolo bežné začínať vetu po slovensky a dokončiť ju po maďarsky, a naopak. Navzájom sme sa poznali a rešpektovali. Husákov režim a socializmus do nás vštepil pocit internacionalizmu, a bolo nám srdečne jedno, či je niekto Maďar alebo Slovák.
Zmeny v spoločnosti naštartovali aj nový pohľad na národnú identitu, na ktorej sa priživili aj niektorí politici a vytrieskali z nej celkom slušný kapitál. Tak na jednej, ako aj na druhej strane. A podstatné veci, ako inak, išli bokom...
Aj vznik samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993) prebehol v Šamoríne pokojne. V 90-ych rokoch sa začali organizovať zločinecké skupiny, ktoré v systéme fungovania našich zákonov dostali zelenú. Čo sa doteraz nepodarilo „šikovným“ investorom, to dokončili výpalníci.
Šamorín bol našťastie len slabým odvarom drsne známej Dunajskej Stredy, ale aj tu sa neraz končili diskotéky smutne známym „výkupným“. A nejeden začínajúci podnikateľ by vedel rozprávať o likvidačných skúsenostiach s výpalníkmi, ktoré okúsil na vlastnej koži.
Kalendárium udalostí
29. jún 1995. Na námestí sa uskutočnilo protestné zhromaždenie proti zavedeniu alternatívneho vyučovania na maďarských školách. Podpisuje sa petícia proti odvolaniu riaditeľky Okresného školského úradu Anny Hecht a riaditeľa maďarského gymnázia László Kovácsa.
Program alternatívneho vyučovania na maďarských školách počítal so zavedením dvojjazyčného vyučovania, čo by znamenalo, že by sa žiaci niektoré predmety učili iba v slovenčine. Rozhodný nesúhlas maďarských pedagógov napokon rozhodol o neúspechu projektu.
24. október 1995. Na dvore poľnohospodárskeho družstva v Malej Pake došlo k tragédii. Jej obeťou sa stal iba sedemročný chlapček zo Šamorína, syn legendárneho jazdca a trénera Harryho Petrlíka. V objekte družstva kŕmili Harryho rodičia ustajnené kone. Malého prváčika napadli vlčiak a malamut a dohrýzli ho na smrť. Rodičia našli už iba stuhnuté telíčko chlapčeka.
Harry Petrlík st. v 70. a 80. rokoch vyhrával ako jazdec všetky československé významné dostihy, s výnimkou Veľkej pardubickej. Kone, ktoré trénoval, mali na konte až 82 víťazstiev. Aj jeho manželka Alena bola majsterkou v amatérskom jazdení, tzv. Amazoniek.
Rok 1998. Maturitné skúšky na Gymnáziu M. R. Štefánika v Šamoríne sa zapíšu do histórie školy ako jedny z najkurióznejších. V čase maturitných skúšok nahlásil anonym na riaditeľstvo školy nastraženú bombu. Pretože školský zákon nedovoľuje maturitu prerušiť, maturitné komisie sa aj s maturantmi museli presunúť mimo budovy do areálu školského dvora, aby tam mohli maturanti dokončiť svoje odpovede.
Na konci 90. rokov boli v parčíku pred Mestským kultúrnym strediskom zlikvidované kamenné slnečné hodiny, dielo akademického architekta Pavla Mikšíka. Pravdepodobne ich rozbili kladivom alebo iným ťažkým nástrojom a následne odstránili. Istý čas boli uložené na Bratislavskej ceste v priestoroch bývalého Poľnohospodárskeho nákupného a zásobovacieho podniku. Ich ďalší osud nie je jasný.
Kamenné slnečné hodiny v parčíku pred Mestským kultúrnym strediskom, dielo akademického architekta Pavla Mikšíka
A na tomto mieste by sme naše pátranie po vinníkoch, obetiach, sile mocných a nastolení spravodlivosti ukončili. 21. storočie, to už je súčasnosť, ktorá nie je predmetom nášho skúmania. Navyše, zákon o ochrane osobných údajov nám nedovoľuje verejne servírovať mozaiku trestných činov a ich obetí.
Naše putovanie po stopách zločincov, vinníkov a ich obetí by však nebolo úplné, keby sme preskočili osvietenské 18. storočie. Pri zostavovaní článkov nám toto obdobie akosi vypadlo, preto ho sem v ďalších pokračovaniach pridáme dodatočne.
Pokračujeme v piatok, nasleduje: „O čom rozprávajú staré cintoríny, 1. časť“
