Slovenčina
Dnes málokomu napadne, že miesta, kadiaľ denno-denne prechádzame, majú temnú minulosť. Na konci mesta, v priestoroch bývalej strojno-traktorovej stanice sa kedysi vynímalo popravisko a mestský kat tu vykonával tresty smrti upálením či sťatím hlavy.
Odohralo sa tu všeličo. Nie je možné obsiahnuť všetky trestné činy a zločiny, prípadne obete podvodníkov. Vypichneme len tie najzaujímavejšie, ktoré v tom čase narušili pokojný život v Šamoríne a písala o nich aj dobová tlač. Neobídeme ani niektoré nezmyselné nariadenia šamorínskeho okresného súdu.
Kalendárium podvodov, zločinov a ich obetí
Osud človeka sa často uberá krivolakými cestami. Nezriedka sa o rozhodujúcich okamihoch jeho života rozhoduje vo chvíli a na miestach, ktoré sa zdajú byť na pohľad bezvýznamné. Natíska sa otázka, čo rozhoduje, že zrazu človek reaguje skratovo a všetko, čo doteraz budoval, v jedinom okamihu zbúra...
Rok 1910. Žitnoostrovské noviny/Csallóközi Hírlap sa zmieňujú o istom obchodníkovi zo Šamorína, ktorému slúžnovský úrad na začiatku roka skonfiškoval celú zásielku maku. Obchodníka podozrievali, že práve falošný nekvalitný mak zapríčinil otravu mnohých obyvateľov. Zásielku nechali preskúmať v budapeštianskej kráľovskej skúšobni. Podozrenie sa potvrdilo. Vysvitlo, že šamorínsky obchodník nakúpil mak u istého bratislavského veľkoobchodníka, ktorého takisto vyšetrovali pre podozrenie z podvodu. O tom, ako potrestali nepoctivého Šamorínčana, sa noviny ďalej nezmieňujú.
Píše sa rok 1915. Vojna je v plnom prúde a do Šamorína už niekoľko mesiacov privážajú zajatcov z nepriateľských línií. 18. januára nariadi šamorínsky okresný súd stiahnutie pohľadníc s motívom zajateckého tábora. Séria fotografií Nándora Kranzingera (1876 - 1966), mala totiž veľkú výpovednú hodnotu a poukazovala na neľahké životné podmienky zajatcov v tábore.
Provizórne ubytovacie zariadenia v zajateckom tábore
Šamorínsky fotograf Nándor Kranzinger zachytil na vydaných pohľadniciach neľahký život zajatcov v tábore, preto súd nariadil ich stiahnutie z obehu.
Množia sa úteky zajatcov, čo pre Šamorínčanov predstavuje isté riziko. Okrem šírenia nákazlivých chorôb sa zo zajatcov stávajú príležitostní zlodeji. Nemalé riziko predstavujú aj z vojenského hľadiska. Ako príslušníci znepriatelených krajín môžu ničiť dôležité zariadenia. Preto ich môžu stráže pri úteku zastreliť a celý barak sa potrestať väzením a pôstnym dňom.
Rok 1918. Vojna sa blíži ku koncu a do podpísania prímeria ostáva len niekoľko týždňov. V zajateckom tábore dochádza k čoraz častejším útekom. Na základe veľkého počtu zajatcov, ktorí utiekli zo zajateckých táborov v Šamoríne (okolo 600), Dunajskej Stredy a Veľkého Medera, ako aj dezertérov z armády, vykonajú na Žitnom ostrove dôkladnú raziu. Jej cieľom je vyhľadať a zadržať čo najviac hľadaných osôb. Počas razie sa zablokujú všetky prístupové cesty a prievozy. Prehľadajú sa dediny, nivy, lúky, majere a miesta, kde sa môžu dezertéri a zajatci ukrývať. (V mesiacoch júl až september 1918 uvádzajú štatistiky až 270 tisíc rakúsko-uhorských vojakov, ktorí dezertovali z armády).
Po skončení vojny sa od základov mení mapa Európy aj spoločnosť. Obyvatelia Šamorína sa bez toho, aby prekročili hranice svojho mesta, ocitajú v pozícii občanov iného štátu. Pri vypisovaní hlásení by uvádzali nasledovné odpovede:
Kde ste sa narodili? – Somorján, ešte v Rakúsko-Uhorskej monarchii.
Kde ste vyrastali? – V Šamorýne, už v prvej Československej republike.
Kde ste žili počas druhej svetovej vojny? – Somorján, pod správou Komárňanskej župy pričlenenej k Maďarsku. Neskôr ma povolali za vojaka maďarskej armády.
Kde žijete dnes? – V Šamoríne. Do roku 1993 patril do Československej republiky, po jej rozpade do Slovenskej republiky.
Šamorín už nepatrí do vlastníctva Pálffyovcov. Šľachte, a nielen tej žitnoostrovskej, zazvonil umieračik. A objavili sa nové nariadenia, za ktorých porušenie hrozili sankcie. Verejné používanie šľachtických titulov sa podľa zákona považovalo za priestupok trestaný väzením, zadržaním od 24 hodín až do 14 dní, alebo peňažným trestom od 50 do 15.000 Kč. Napriek tomu sa však v tlači aj spoločenskom živote bývalá šľachta bežne uvádzala.
Miestny evanjelický zbor odmietol pripojenie k československej evanjelickej cirkvi. 12. októbra 1921 bolo nariadené zrušenie miestnej evanjelickej školy. Farára evanjelickej cirkvi Dr. Bélu Halmiho niekoľkokrát nariadili vyhostiť z republiky (prvý raz v máji 1910) a iba vďaka rozhodnutiu Najvyššieho súdu v Prahe a protestom presbytéria sa podarilo jeho vyhosteniu zabrániť.
Cirkevný zbor na vyhostenie svojho obľúbeného farára reagoval takmer okamžite. Zastavil bohoslužby, cirkevný zbor vystúpil z generálnej cirkvi a vytvoril sa samostatný cirkevný zbor. V roku 1920 bol Dr. Halmi postavený pred vojenský súd, obvinený z vlastizrady, buričstva a špionáže. Prípad Dr. Halmiho sa dostal až k prezidentovi Masarykovi, ktorého pri tejto príležitosti osobne navštívila delegácia miestneho cirkevného zboru. Po týždňovom väznení bol na nátlak verejnosti prepustený.
Rok 1925. Žitnoostrovské noviny/Csallóközi Hírlap sa zmieňujú o udalosti, ktorá v Šamoríne nemala obdobu. Zo záchytnej žandárskej stanice utiekol istý Cigán obvinený z krádeže. Stalo sa tak pri roznášaní večere. Kuriózne na úteku zadržaného bola skutočnosť, že v uliciach sa v tom čase pohybovalo pomerne veľa ľudí. Nikto z obyvateľov si zlodeja nevšimol a nepodarilo sa ho ani dolapiť. O ďalšom osude zlodeja sa noviny nezmieňujú.
Žitnoostrovské noviny prinášali pravidelné správy aj o udalostiach, ktoré sa vymykali z bežného rámca
Mestom otriasla správa o tragickej smrti známeho miestneho obchodníka Gustáva Richtera, ktorý sa ocitol vo finančných problémoch. Keď mu prišla výzva, že pokiaľ svoje dlhy neuhradí, prepadne mu v dražbe celý majetok, rozhodol sa riešiť svoju neutešenú situáciu samovraždou. Manželka ho našla obeseného na povale bez známok života.
Pokračujeme v stredu, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 2. časť“
