Slovenčina
Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Na usvedčenie „bosoriek“ často postačovali aj chýry a falošné svedectvá. Veľká časť obvinení často pramenila z hlbokej nevedomosti. Zdá sa, že verejná mienka si svoje obete našla až príliš rýchlo. Neraz boli obvinené aj ženy z majetnejších rodín, prípadne vedmy a bylinkárky, ktoré vedeli liečiť.
Priznania a svedectvá nešťastných žien sa vynucovali mučením. Na usvedčenie často stačilo „čarodejnícke“ znamienko. Verilo sa, že tieto bosorky vedia lietať. Obľúbeným miestom ich zletu bol podľa povery vrch pri Hainburgu, dejisko sabatov, na ktorom sa v noci z piatka na sobotu bosorky schádzali.
Zaužívaným spôsobom odhaľovania čarodejníc bolo aj ich váženie. Ak sa váhy naklonili v neprospech obvinených žien, vyhlásili ich za čarodejnice. No ešte predtým, ako obete popravili, museli prejsť tzv. Božím súdom, teda vodnými skúškami, ktoré mali dokázať ich prípadnú nevinu.
Božie súdy – ordálie – sa do kresťanstva dostali z germánskych a slovanských pohanských zvykov. Vychádzali z viery, že Boh nedopustí, aby nad pravdou zvíťazila neprávosť. Inými slovami, na vyjavenie zločinu musí božstvo zasiahnuť. Výsledok bol považovaný za verdikt Boha. V roku 1215 ich síce pápež zakázal, cirkev ich však praktizovala ešte niekoľko storočí. Dnes sa považujú za najväčšie pomýlenia stredoveku.
Ženy obvinené z bosoráctva podstupovali Božie súdy vodou. Obvinenú hodili zviazanú do vody, prípadne ju ponorili a na krk jej priviazali kamenné závažie. Ak sa jej podarilo udržať na hladine, znamenalo to, že ju voda odmietla prijať a vyhlásili ju za bosorku. Ak sa potopila a s najväčšou pravdepodobnosťou aj utopila, vyhlásili ju za nevinnú a aspoň dôstojne pochovali jej telo.
V niektorých prípadoch usvedčovala nešťastnicu skúška váhami. Obvinenú odvážili a ak sa v pomere k postave zdala podozrivo ľahká, vyhlásili ju za vinnú.
Samotná poprava sa vykonávala upálením. Jednak preto, aby cirkev „nepreliala krv“ a zároveň sa ohňu pripisovala očistná funkcia. Trest smrti nevyhlasoval cirkevný súd, jeho vykonanie sa prenechávalo svetskej „spravodlivosti“. Definitívne ich zakázal až Jozef II., ktorý vetoval aj útrpné právo (vynucovanie priznania mučením). V habsburskej monarchii sa honba na čarodejnice skončila za vlády Márie Terézie. Jozefínske a neskôr leopoldovské reformy dokonca stíhali porušovanie náboženských predpisov len ako priestupok. Zrušili trestný čin čarodejníctva a zakázali všetky formy zmrzačujúcich trestov.
Z bosoráctva obvinili aj ženy z Mliečna
Obvineniam z bosoráctva sa neubránili ani ženy z Mliečna. Aj ony museli podstúpiť rovnako ponižujúce vypočúvanie spojené s mučením. Išlo o manželky Mártona Mészárosa, Michala Mészárosa, Jánosa Varjú, Györgya Tótha, Jánosa Tótha, Jósu Csibu, Petra Kocsisa, manželku istého Sósa a osobu menom Örsik, ktorá sa sem prisťahovala z Kvetoslavova. Nakoniec súd skončil oslobodzujúcim rozsudkom a vyhlásením, že v Mliečne nie sú bosorky.
Do mučiarne sa väčšinou vchádzalo trikrát. Prvý raz si mali obvinení prezrieť mučiareň a uvedomiť si, čo ich čaká, ak sa dobrovoľne nepriznajú. Ak sa tak nestalo, pristúpilo sa k samotnej tortúre. Ešte predtým ženy oholili, aby zistili, či niekde neukrývajú diabolské znamienko. Ak sa našlo, pichalo sa doň ihlou. Často stačilo, že porušený povrch začal krvácať a obvinenú vyhlásili za bezbožnú kacírku. Ak obvinený vydržal mučenie, a ani na tretíkrát sa nepriznal, že skutok spáchal, bol prepustený na slobodu. Nebolo dôležité zisťovanie, či bol skutočne vinným, ale či vydržal neznesiteľnú tortúru.
Prípad z Vojky pri Šamoríne sa inkvizítorom vymkol z rúk
Zdá sa, že utopenie bolo výlučne ženským trestom, u mužov sa s ním nestretávame. Matej Bel vo svojich Notítiach spomína zaujímavý prípad z Vojky pri Šamoríne. Nevieme však rok, kedy sa stal. Úrady tam zorganizovali náhly prepad, pri ktorom pochytali asi 70 podozrivých žien. V Dunaji ich násilne okúpali, aby ich podrobili tzv. vodnej skúške. Spútané ženy si museli obliecť dlhé mužské spodky, zviazali im ruky a nohy, pripútali ich na dlhý povraz a jednu po druhej spúšťali z pranice do vody. Tá, ktorá sa začala topiť, dokázala svoju nevinu, vytiahli ju z vody von a omilostili. Tie, ktoré sa netopili, z vody vyvliekli a odsúdili ako bosorky. Od upálenia ich uchránila nešťastnica, ktorá sa utopila, pretože ju nešikovný kat nevytiahol z vody dosť rýchlo. Vtedy sa rozhorčený dav proti katovi vzbúril a začal ho lynčovať. Zabránil tak ďalšej vodnej skúške a všetky obvinené ženy stačili utiecť.
Ženu obvinenú z bosoráctva podrobujú „vodnej skúške“ (ilustračný obrázok)
Upálené ženy v Šamoríne
Rok 1693. Na hranici v katastri mestečka skončili ďalšie ženy. Anna Pintérová, manželka Juraja Kovácsa a Magdaléna Prémesová. Jurajovi Kovácsovi, ktorého takisto obvinili, vyriekol súd miernejší trest.
Verejné popravy a telesné tresty boli spojené s rôznymi rituálmi a mali zastrašiť obyvateľov. Od kata sa očakávala istá zručnosť a presnosť, aby svojou neobratnosťou nepredlžoval utrpenie odsúdeného.
K samotnému miestu, kde obvinené ženy skončili na hranici, sa viaže zaujímavá historka. Ešte v polovici 20. storočia viedla krajinská cesta do Bratislavy popri jazdeckých kasárňach, ktoré sa kľukatili až za Lidlom. Traduje sa, že keď sa pokúšali rozšíriť priestory jazdeckých kasární smerom k bývalej Strojno-traktorovej stanici (teda tam, kde bola kedysi postavená hranica a popravisko), začali sa kone správať neobvyklým spôsobom. Strácali sebadôveru, reagovali inštinktívne a plašili sa. Keďže správanie koní vychádza z ich inštinktov, jediným prijateľným vysvetlením bolo, že vycítili miesto, kde sa v minulosti odohrali tragédie. Ich mimoriadne silný pud sebazáchovy sa prejavoval tým, že odmietli zotrvať na mieste a správali sa neštandardným spôsobom. Je možné, že pri archeologickom výskume dnes čiastočne zastavaného územia by sa našli úlomky ľudských kostí. Nakoniec aj známe Bratislavské jazierko/Pozsonyi tó prezývali obyvatelia Kasárenskej ulice ako Csontháza (niečo ako miesto kostí).
Apropo, šibenice. Tradične sa stavali na hlavnej ceste pri vstupe do mestečka na znak jeho súdnej právomoci a hrdelného práva. Boli posolstvom každému prichádzajúcemu, aby v meste panoval naďalej mier. Túto výstrahu v minulosti umocňoval zvyk, podľa ktorého nechávali mŕtvolu obesenca visieť až dovtedy, kým sama neodpadla, prípadne do najbližšej popravy. Popravy boli verejné, mali slúžiť na odstrašenie obyvateľstva, aby videli, ako dopadne rameno spravodlivosti. Súčasne plnili rituálny a zároveň očistný význam. Mali vymazať zločinca z komunity, aby ostatní nenasledovali jeho príklad.
Na tomto mieste sa žiada uviesť ešte jedna zaujímavosť. Napriek tomu, že na začiatku druhej polovice 18. storočia (1752) v Uhorsku zanikli mestské súdy, kati boli prepustení a využívaní na iné účely, ako šarhovia, čističi kanálov alebo vykonávatelia ľahších trestov, v Šamoríne ešte rok predtým vykonávali popravy.
4. jún 1751. V Šamoríne sa stínali hlavy. Ako prvú popravili Evu Takácsovú z Diakoviec, ktorá zavraždila vlastné vnúča. Nasledoval Pavol Beládi, ktorého poprava pripomínala ľudské jatky. Zachovala sa o tom správa slúžneho Bratislavskej stolice Adama Takácsa, ktorú adresoval stoličnému súdu. Podrobne v nej opisuje „nehumánny“ priebeh popravy.
„Veľavážený môj pane, notár! V dnešný deň, to jest 4-ta (quarta) Junii, popri sentencii Slávnej Sedrie, po vystavení dvoch nešťastných zajatcov, čo sa týka sťatia Evy Takácsovej, bolo riadne vykonané, no keď nešťastného Pavla Béládiho o hlavu skrátiť chceli, tam sa veru ctený Justitie Executor vskutku pomýlil. Bo keď udrel, trafil blízko pod ucho a do sánky. Druhým úderom túže kosť zasiahol a hlavu až na tretíkrát, keď sa telo bezmocne prevrátilo, len s veľkou námahou sťal. Veru, ťažko bolo sa tomu čo i len prizerať.”
Brutalite trestov, ktorú podstupovali zločinci odsúdení na smrť, dnes, chvalabohu, odzvonilo. Nie všade však trestom smrti odzvonilo. Na niektorých miestach majú dokonca ešte aj dnes stúpajúcu tendenciu. Na Slovensku vykonali posledný trest smrti v Bratislave, a to 8. júna 1989, kedy popravili 28- ročného Štefana Sviteka z Podbrezovej, ktorý zabil sekerou svoju ženu a dve dcéry.
V roku 1991 bol trest smrti na Slovensku zrušený. Najvyšším trestom, ktorý zákon pripúšťa je odňatie slobody na doživotie.
Použitá literatúra:
HORNA, R.: Monsterproces s čarodějnicemi v Šamoríně koncem XVII. století. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského 1934.
Kronika mesta Šamorín. Archívny fond Vlastivedného domu v Šamoríne.
KUČERA, M.: Stredoveké Slovensko. Bratislava: Perfekt 2002. ISBN 80-8046-217-8.
Ottov historický atlas Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. 2015. ISBN 978-80-7360-834-7.
Ottova obrazová encyklopédia Slovensko. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo 2006. ISBN 80-7360-531-7.
PRESINSZKY, L.: Bilincsbevert somorjaiak. Šamorín: Fotos Szitás Zoltán 2002. ISBN 978-80-96881-34-5.
Somorja krónikája. Archívny fond Inštitútu Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín.
Šamorín: Čítanka z dejín mesta. Šamorín: Fotos Szitás Zoltán 1996. ISBN 80-968508-4-9.
Pokračujeme v piatok, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 1. časť“
