Slovenčina
Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Reformy Márie Terézie a Jozefa II. priniesli prvé zmeny v postavení šľachty
18. storočie prinieslo do života šľachty niekoľko výrazných zmien. Prvou lastovičkou bolo nariadenie Karola III., otca Márie Terézie, že každý obyvateľ, vrátane šľachticov, musí za svoju portu (usadlosť) odpracovať na oprave a budovaní hrádzí 6 dní v roku.
Povyšovanie do šľachtického stavu (nobilitácia) v tom čase nadobudli masový charakter, čo spôsobilo, že viacero šľachtických rodov nosilo rovnaké priezvisko a počet príslušníkov armalistickej šľachty niekoľkonásobne narástol. Počas vojen alebo živelných pohrôm, keď sa originálne privilégiá zničili, to viedlo k množiacim sa podvodom. Táto skutočnosť prinútila Máriu Teréziu, aby uskutočnila rozsiahlu revíziu uhorskej šľachty. Jej výsledkom bol v rokoch 1754 až 1758 celokrajinský súpis šľachty. Dnes slúži ako cenný genealogický prameň.
Vyvrcholením reformného úsilia Márie Terézie bolo zrušenie nezdaniteľnosti šľachty a cirkvi a zavedenie všeobecnej pozemkovej dane. Jej úsilie však v Uhorsku narazilo na rozhodný odpor v radoch šľachticov. Z iniciatívy Jozefa II. dokončili v roku 1785 prvé sčítanie obyvateľstva (prebiehalo v rokoch 1778 až 1785), do ktorého zahrnuli prvý raz aj šľachtu a sčítanie šľachtických kúrií a farností.
Z roku 1787 sa zachoval súpis port v Mliečne. Uvádza šľachtické rody Illésházyovcov, Sankovcov, Balassaovcov, Laádovcov, Sághyovcov, Bartalovcov, Csibovcov, Lieszkovszkých a Krascsenicsovcov. Práve z rodových erbov Csibovcov a Lieszkovszkých vznikol v 19. storočí erb Mliečna.
Erb Mliečna vznikol v 19. storočí. Pozostáva z erbov rodov Csibovcov a Lieszkovszkých.
Čilistov patril do panstva Rohoviec, vlastníctva grófov Illésházyovcov. Ešte na konci 19. storočia bola medzi Čilistovom a brodom Kiliti v prevádzke mýtnica, ktorú si od grófa Vojtecha Pálffyho z Erdődu prenajal gróf Frigyes Pongrácz Szentmiklós et Óvári (1850 – 1932) s manželkou Antoniou Johannou Ludovikou Willhelminou Batthyány (1864 – 1919).
Erb grófov Illésházyovcov, ktorému patrilo panstvo Rohoviec spolu s Čilistovom
Bučuháza a Šámot boli do polovice 19. storočia kuriálnymi dedinami obývanými stredovekými šľachtickými rodinami, neskôr vysídlenými do Maďarska. Súčasťou Šamorína bola aj usadlosť Gancsháza nazývaná podľa šľachtickej rodiny Gancsovcov.
Nástup nových šľachtických rodov v 19. storočí
V priebehu 19. storočia vymierajú niektoré významné žitnoostrovské šľachtické rody po meči. V roku 1838 vymrel rod Illésházyovcov a v roku 1845 rod Amadeovcov, ktorí pochádzali zo starobylého rodu Guth-Keled. Amadeovci z Vrakúne boli príslušníkmi uhorského Dračieho rádu, motív draka mali dokonca vyobrazený aj vo svojom rodovom erbe..
Medzník v európskych dejinách tvorí rok 1848. Takmer každú krajinu Európy zasiahne vlna revolúcií, ktorá sa nevyhne ani Šamorínu. Pod vplyvom februárových udalostí vo Francúzsku vypukne 13. marca revolúcia vo Viedni. Metternich opúšťa cisársky dvor, habsburská ríša sa mení na konštitučnú monarchiu. O dva dni vypukne revolúcia aj v Pešti. Uhorský snem prijme 15. marca známe marcové zákony, ktoré cisár Ferdinand V. schváli 11. apríla (preto sa niekedy uvádzajú aj ako „aprílové“ zákony). Prinesú nové verejnoprávne usporiadanie Uhorska, zruší sa poddanstvo, privilégiá šľachty, je vyhlásená náboženská sloboda, začnú sa formovať národné gardy. Obyvateľstvo je oslobodené od platenia dežmy (cirkevného desiatku). O svoje práva sa hlásia aj nemaďarské národy v Uhorsku a bojujú za svoje právo na sebaurčenie. Národné obrodenie vstúpi do svojej záverečnej fázy a nadobudne masový charakter. Zaniknú mestské privilégiá, ale aj niektoré šľachtické výsady napriek tomu, že nedôjde k zrušeniu uhorskej šľachty.
Uhorská šľachta reaguje na revolúciu rozdielne. Príslušníci vysokej šľachty zaujmú konzervatívny prohabsburský postoj, naopak, stredná šľachta a zemianstvo sa pridajú na stranu kossúthovskej revolúcie. Napriek tomu nájdu nové poriadky šľachtu nepripravenú. Svoj vplyv a majetky si udržia len príslušníci vysokej šľachty. Nižšia šľachta v mestách splynie s mešťanmi a zemania na vidieku so sedliakmi.
Keď v roku 1867 zavraždili v Mexiku mladšieho brata cisára Františka Jozefa I., arcibiskupa Maximiliána I. Mexického, v cisárovom sprievode bol aj gróf Váry, prastarý otec grófky Kláry Váryovej zo Šamorína. Ešte v 50. rokoch minulého storočia bývala na Kráľovskej ulici oproti Korune, vedľa domu hodinára Langa, v poschodovom dome s úzkym točitým schodiskom.
Žitnoostrovské Kasíno
V roku 1870 bolo v Šamoríne založené Žitnoostrovské kasíno. V tom čase boli kasína miestami diskusií a zábavy urodzených mužov, inšpirované anglickými džentlmenskými klubmi. Členmi sa mohli stať výhradne muži, museli však splniť niekoľko podmienok. Museli byť vzdelaní a šľachtického pôvodu, prípadne boli príslušníkmi miestnej honorácie (farár, kaplán, lekárnik, obvodný lekár, mestský notár, učitelia, hlavný slúžny, obvodný zverolekár a niekoľko dobre situovaných podnikateľov). A pretože takýmto požiadavkám vyhovovalo len málo mužov, pôvodná základňa Kasína bola malá. V podstate išlo o uzavretú spoločnosť, do ktorej patrili urodzené rody zo Žitného ostrova, ako napríklad gróf Beňovský, gróf Pongrácz, urodzení páni Bittó, Földes a Bittera.
Spoločné trávenie voľného času vo verejných priestoroch patrilo ku koloritu šamorínskeho života. Elity sa stretávali vo vyhradenom „nóbl“ klube Kasíne v novej honosnej budove na Radničnej ulici (dnes sídlo pobočky VUB banky). Sem sa členovia Kasína presťahovali v roku 1875. Budova Kasína niesla typické znaky historizujúcej architektúry druhej polovice 19. storočia. Jej priečelie v novorenesančnom slohu prinieslo aj technickú novinku – dvojité riešenie okien. Priečelie okolo okenných otvorov zdobí reliéfne rámovanie v duchu novorenesancie.
Na nádvorie Kasína sa vchádzalo hlavným vchodom a parkovali tam koče a bričky urodzených pánov. Kovaná železná vstupná brána tam stojí dodnes. V roku 1935, po 65 rokoch existencie, šamorínske Kasíno z dôvodu nedostatku peňazí zaniklo.
Budova Kasína na Radničnej ulici, neskôr tu zriadili prvú sporiteľňu
Šľachta po zániku monarchie
Prechod od monarchistickej formy vlády k republikánskej si vyžiadal zmeny vo všetkých oblastiach verejného života, ktoré mali zabezpečiť prechod k parlamentnej demokracii.
V podmienkach zložitej situácie budovania nového štátu bol v roku 1918 prijatý Zákon č. 61/1918 Zb., ktorým sa zrušili šľachtické privilégiá. Odteraz bola chránené republika, štátne zriadenie s funkcionármi a ústavnými činiteľmi, a nie privilegované rody. Zakázalo sa používanie šľachtických titulov, prídomkov a šľachtických. V platnosti ostali len vysokoškolské tituly alebo tituly vyjadrujúce úradnú hodnosť. Zákaz hlásiť sa k vlastnému rodu mal v praxi likvidovať uhorskú aristokraciu. Bol reakciou na rozchod so šľachtickou minulosťou a hlásanie rovnosti pred zákonom. Verejné používanie takýchto titulov sa podľa zákona považovalo za priestupok trestaný väzením, zadržaním od 24 hodín až do 14 dní, alebo peňažným trestom od 50 do 15 tisíc Kč. Napriek tomu sa však v tlači aj spoločenskom živote bývalá šľachta bežne uvádzala. Majetkové práva šľachty, až na niektoré výnimky, zatiaľ ostali nedotknuté.
Ako sa neskôr ukázalo, prijatie zákona č.61 nebolo posledným opatrením namiereným proti šľachte. Nasledovalo prijatie pozemkovej reformy, ktorá prebehla v niekoľkých etapách. Prvou bol tzv. záborový zákon vydaný 16. apríla 1919. Došlo k vyvlastneniu poľnohospodárskej pôdy nad 150 hektárov a pozemkov nad 250 hektárov. Statkári tak prišli o svoje pozemky.
V Čilistove vyvlastnili majetky grófa Frigyesa Pongrácza a Sándora Pálffyho, spustol dokonca čilistovský kostolík pochádzajúci ešte z čias Arpádovcov.
Dňa 30. januára 1920 začal platiť tzv. prídelový zákon. Umožňoval štátu používať zabratý majetok, prípadne ho za úhradu prideliť novým vlastníkom. Časť šľachtickej pôdy sa dostala do rúk malých a stredných roľníkov, najmä kolonistov, ktorí do šamorínskeho okresu prišli z Moravy, Čiech alebo severného Slovenska (najmä z Oravy a Kysúc). Zvyšnú časť pôdy získali ako „zvyškový statok“ predstavitelia agrárnej strany. Priamo v katastri Šamorína však nebola statkárska pôda vyvlastnená. (Ako sme uviedli, vlastníkmi pôdy boli sčasti mesto a cirkev, ktorým nebola pôda odňatá.)
Cieľom pozemkovej reformy bolo okrem obmedzenia pôdneho vlastníctva aj „odmaďarčenie“ Žitného ostrova zakladaním tzv. kolónií, ktoré na skonfiškovanej veľkostatkárskej pôde získali slovenskí, moravskí a českí kolonisti. Tento zámer však nebol spravodlivý. Rozparcelovaná pôda mala podľa práva pripadnúť tunajším bezzemkom a roľníkom. Vzťah „starousadlíkov“ k prisťahovaným obyvateľom tak poznačilo napätie, nevraživosť a pocit krivdy. Realizáciu pozemkovej reformy brzdilo aj to, že súpis pôdy robili pozemkovo-knižné úrady na okresných súdoch, ktoré nikomu nepodliehali a nemal ich vlastne kto kontrolovať. Boli veľmi ľahko korumpovateľné. Neraz odpisovali pozemky statkárom, ktoré sa následne ďalej predávali. Táto neprehľadná situácia vyhovovala hlavným odporcom reformy – majiteľom pôdy, prípadne ich nájomcom. A tak značná časť pôdy ostala v rukách bývalých majiteľov a v rukách cirkvi.
Definitívny zánik šľachtického stavu znamenali až povojnové roky 1945 až 1948. Benešove dekréty či znárodnenie po nástupe komunistov k moci spoločensky izolovali príslušníkov starých šľachtických rodov. Potomkov bývalej šľachty, väčšinou maďarskej, ale aj nemeckej národnosti, postihli konfiškácie majetkov na princípe kolektívnej viny. Väčšina šľachtických rodov bola nútená nedobrovoľne emigrovať.
Pokračujeme v piatok, nasledujú „Zločiny a tresty v stredovekom Šamoríne“
