Slovenčina
Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Uviedli sme, že súpisy poskytujú cenný zdroj informácií a dozvedáme sa z nich zaujímavé údaje nielen o obyvateľoch, ale aj o samotnej obci či meste.
Súpis z roku 1720
Ďalší súpis zopakovali o 5 rokov neskôr z toho dôvodu, že dvor nebol spokojný s výsledkami z roku 1715. Dokument uvádza aj zoznam šamorínskych remeselníkov, spomína konkrétne deväť gombičkárov, po jednom mydlárovi, nožiarovi a zlatníkovi, ako aj štyroch obchodníkov s hovädzím dobytkom.
Z daňového súpisu poddaných pochádzajúceho z roku 1720 sa dozvedáme, že obec Čilistov mala iba 5 daňovníkov.
Urbár z roku 1768
Pozemková vrchnosť si robila prehľadný súpis ľudí na panstve s ich povinnosťami. Pre takýto súpis sa ujalo označenie urbár, čo pôvodne značilo výnos, výťažok. Obsahoval aj inštrukcie, ako narábať s majetkom, aké poplatky a dávky odovzdávať. Realizáciou urbárskeho súpisu bola poverená kráľovská komisia, ktorá do každého obvodu vyslala jedného slúžneho a jedného sudcu s pisárom.
Počas panovania Márie Terézie dochádza v rokoch 1767 až 1771 k súpisu poddanského obyvateľstva. Súpis obsahuje údaje o počte sedliakov, želiarov, o ich majetkových pomeroch. Obsahoval ešte veľa nedostatkov, keďže sa nepostupovalo podľa jednotných pravidiel. Okrem toho nebol kompletný, pretože šľachta nebola do sčítania započítaná. Tá považovala za urážku dať si zapísať svoj majetok alebo seba.
V roku 1767 bola schválená tereziánska daňová reforma, ktorej súčasťou bolo aj zavedenie celouhorského urbára s vymedzením vzájomných práv a povinností medzi roľníkmi a zemepánmi.
Zatiaľ čo šamorínsky a čilistovský urbár je vyhotovený v maďarčine, zaujímavosťou hrušovského urbára je, že bol napísaný v slovakizovanej češtine. Dôvod, prečo bol vyhotovený v inom jazyku, nepoznáme.
Šamorín sa v dokumente uvádza ako mezőváros/zemepanské mestečko. Urbár rozlišuje roľníkov s pôdou, tzv. jutrových sedliakov, a želiarov/domkárov či hofierov, medzi ktorými sa našli aj takí, čo nemali vlastné bývanie, žili v podnájme u sedliakov a živili sa ako sluhovia či čeľadníci. Kritériom na odstupňovanie povinností a daňového zaťaženia bola výmera pozemkov a domov. Sedliak obrábajúci celú usadlosť si musel odrobiť 52 dní so záprahom a 104 dní bez záprahu. Bohatší sedliaci mohli namiesto seba poslať na panské niekoho z čeľade. Želiar (vlastník domu a menšej pôdy) musel na panskom odpracovať 18 dní bez záprahu a podželiar len 12 dní.
Sedliaci okrem týchto povinností museli vykonávať dlhé fúry, zúčastňovať sa na poľovačkách, doručovať listy zemepána, navoziť drevo a doviezť deviatok. Od jednej usadlosti sa povinne odovzdávali aj dve sliepky, dva kapúny, 12 vajec, holba masla (0,848 l) a priadza. Urbár stanovil aj povinnosť zúčastniť sa na opravách ciest a hrádzí. Obyvateľov, ktorí z nejakého dôvodu nemohli splniť predpísané povinnosti, či už z dôvodu ujmy alebo živelnej pohromy, odkazuje urbár na inštancie, kde sa mohli odvolať. Prvostupňovou odvolacou inštanciou mala byť obecná rada, až po nej nasledoval zemepán. V prípade, že ani uňho neuspeli, sa mohli odvolať na Bratislavskú stolicu.
Richtár, ako dôverný znalec miestnych pomerov, určoval pri daňových súpisoch osoby, ktoré boli z nejakých príčin, najčastejšie pre chudobu, oslobodení od platenia daní. Najčastejšie išlo o čeľadníkov, chudobných sedliakov a želiarov. Za služby, ktoré richtár vykonával pri vyrubovaní a výbere daní, bol od platenia daní oslobodený.
Šamorínsky urbár z r. 1768
Hrušovský urbár napísaný v slovakizovanej češtine
Ďalšie súpisy obyvateľstva
Prvé celoplošné sčítanie obyvateľstva sa vykonalo za vlády Jozefa II. Začalo sa v novembri 1784 a dokončilo sa až v roku 1787. Prvý raz sa vo všetkých regiónoch postupovalo podľa jednotnej metodiky. Celkový počet obyvateľov Uhorska na základe výsledkov sčítania bol 6 467 829 obyvateľov.
Panovníkom nariadené sčítanie obyvateľstva malo už úplne iné kvality. Do súpisov sa zapisovalo meno, vek, rodinný stav, postavenie, zamestnanie osôb i údaje o pohybe osôb. Prvý raz bola do súpisov zahrnutá aj šľachta, čo v jej radoch narazilo na silný odpor.
Okrem sčítania domov mešťanov a poddaných, nariadil Jozef II. sčítať aj šľachtické kúrie a farnosti. Prvý raz sa vykonalo aj číslovanie domov, ktoré začali číslovať od kraja mestečka. Súpisným číslom 1 (pod poradovým číslom 117) bol označený dom na hornom konci Maďarskej ulice (dnes Gazdovský rad), ktorý patril istému Danielovi Kocsisovi a nachádzal sa na začiatku dnešnej Parkovej.
Súpisy v 19. storočí
Prvý moderný súpis sa obyvateľstva uskutočnil v roku 1869. Zákon o sčítaní ľudu z 29. marca 1869 určil, že odteraz sa súpis obyvateľstva uskutoční vždy k 31. decembru v rokoch končiacich nulou.
Na rozdiel od predchádzajúcich sčítaní, ktoré sa vzťahovali len na daňovníkov, teda hlavy rodín, sa do súpisu v roku 1869 zapisovali aj osoby patriace k rodine, ktoré neboli samostatné alebo sa nachádzali mimo domova, vrátane vojenskej služby.
Prvý celouhorský súpis Rómov
Ako zaujímavosť spomeňme prvý celouhorský súpis Rómov, ktorý sa uskutočnil v roku 1893. Nakoľko až do roku 1958 žili Rómovia kočovným spôsobom a nezúčastňovali sa na verejnom živote, nebolo možné evidovať ich domovskú príslušnosť, čo po rozpade monarchie spôsobovalo úradom nemalé ťažkosti pri určovaní ich štátnej príslušnosti.
Len veľmi ťažko dokážeme uviesť presné počty rómskeho obyvateľstva v Šamoríne a priľahlých obciach, a to práve z dôvodu ich neustálej migrácie. Žilo tu aj niekoľko usadlých rómskych rodín, ktorí sa živili najmä kováčstvom, ryžovaním zlata či sezónnymi prácami, ale zarábali si aj ako príležitostní hudobníci. Až na začiatku roku 1929 sa v súčinnosti s miestnymi žandármi pristúpilo k súpisu kočovných Cigánov. Tí, ktorí sa zdržiavali v šamorínskom okrese, sa museli v lehote od 11. februára do 10. marca povinne prihlásiť na najbližšej žandárskej stanici. Tam vyhotovili ich presné biometrické, daktyloskopické a iné identifikačné údaje, dostali osobný preukaz, ktorého súčasťou bola aj kočovná mapa zaznamenávajúca ich dočasné pobyty.
Kočovnícky list zaznamenávajúci dočasné pobyty Cigánov
Pokračujeme v piatok, nasledujú Šľachtické rody v Šamoríne
