Slovenčina
Šamorínčan spúšťa novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Mestské privilégiá - pokračovanie
Právo používať vlastnú pečať
Z hľadiska mestských výsad možno považovať za prelomový rok 1405, keď Žigmund Luxemburský povýšil Šamorín na slobodné kráľovské mesto. Mal práva a výsady, aké mala v tom čase Bratislava. Pri príležitosti nadobudnutia statusu kráľovského mesta si nechal Šamorín vyhotoviť pečatidlo, aby svoju samostatnosť vyjadril aj formálne. Používanie vlastnej pečate tak poukazuje na nezávislé postavenie Šamorína, pričom listiny opatrené mestskou pečaťou formálne nadobudli platnosť zákona.
Šamorín dokázateľne vlastnil dve stredoveké pečatidlá (väčšie a menšie). Menšie - gotické mestské pečatidlo - malo obmedzenú právnu silu a na kruhopise bolo označené ako minus/menšie. Dnes sa nachádza v zbierke Maďarského národopisného múzea. Logicky preto muselo existovať aj väčšie mestské pečatidlo s trvalou právnou silou používané na pečatenie závažných listín, ktoré nateraz nepoznáme.
Najstaršia pečať mesta Šamorín s nápisom S/igillum/ * ciuitat/is/ * samarie * mi/nus/* a vyobrazením Panny Márie s Božím synom na kolenách
Jarmočné právo
Pri príležitosti prvej návštevy kráľa Žigmunda dňa 29. septembra 1411 získal Šamorín aj jarmočné právo, presnejšie právo dvoch výročných trhov/jarmokov, ktoré ešte viac posilnilo postavenie Šamorína. Jarmoky sa konali dvakrát do roka, na sv. Urbana (23. mája) a na sv. Bartolomeja (24. augusta). Trvali zvyčajne tri dni, to znamená, že začali v predvečer sv. Urbana, prípadne sv. Bartolomeja, a skončili sa až nasledujúci deň po sv. Urbanovi, resp. sv. Bartolomejovi. Na trhoch sa platilo uhorskými denármi, ktoré sa razili v kráľovských mincovniach, pričom všetok zisk patril mestu.
Toto privilégium potvrdzuje, že Šamorín bol v tom čase nielen významným administratívnym sídlom, ale zohrával aj dôležitú hospodársku úlohu. Poukazuje tiež na početné zastúpenie miestnych remeselníkov. Pomenovanie jarmok poukazuje na nemecký pôvod: Jahr – rok, Markt – trh.
Právo a povinnosť budovať mestské hradby
Výstavbu mestských hradieb s dvoma bránami a priekopami napustenými vodou nariadil Žigmund Luxemburský v dekréte z roku 1405, ktorým povýšil Šamorín na kráľovské mesto. Na financovanie nákladov spojených s budovaním ochranných valov, stavbou múrov mohlo mesto použiť ročnú daň vo výške 88 zlatých, ktorú dovtedy odvádzalo do kráľovskej pokladnice. Na tento účel si dokonca ponechalo aj 22 zlatých, ktoré dovtedy každoročne vyplácalo mestečku Gella (Holice).
Práve opevnenie mestečka mestskými bránami sa stalo vonkajším znakom jeho plnoprávneho postavenia. Postavením hradieb dostávalo mesto charakter akejsi pevnosti. O tom, že istý druh opevnenia tu skutočne existoval, svedčia ešte v roku 1605 záznamy v mestských účtovných knihách, ktoré uvádzajú výdavky na opravy brán a hradieb. Taktiež je doložený záznam z 26. novembra 1678 v zápisnici mestskej rady, v ktorom sa uvádza Daniel Csizmadia ako strážca hornej brány a Štefan Kovács ako strážca dolnej brány.
Nie je však známe, či sa pod mestskými hradbami mysleli hradby murované alebo opevnenia z drevených palisád s valmi, prípadne s masívnejšími vstupnými bránami. S veľkou pravdepodobnosťou tu boli múry drevené, iba miestami murované. Pretože v novoveku strácali mestské hradby dôležitosť a často prekážali ďalšej výstavbe, postupne sa asanovali. Na najstaršom vyobrazení Šamorína z roku 1683 je mestečko vyobrazené už bez hradieb a vstupných brán.
Míľové právo
Remeselníkom, ale aj obchodníkom združeným v cechoch zabezpečovalo ochranu pred neželanou cudzou konkurenciou. Znamenalo, že v okruhu jednej míle okolo mesta sa nesmel usadiť remeselník prevádzkujúci remeslo, aké v meste existuje. Toto právo udeľoval panovník, neskôr zemepán.
Právo odúmrti
Odúmrť, tiež právo mŕtvej ruky alebo železnej kravy, označovalo pravidlá nakladania s majetkom zosnulého v prípade, ak zomrel bez mužského potomka, t.j. po meči. Odúmrť bola veľmi nepríjemnou záležitosťou, pretože rod mohol prísť o majetok zveľaďovaný niekoľkými generáciami. Stredoveké právo totiž vylučovalo dedičstvo po ženskej línii, teda po praslici. Teda v prípade, ak zosnulý majiteľ nemal mužského dediča, jeho majetok pripadol panovníkovi alebo zemepanskej vrchnosti. V praxi však existovali rôzne spôsoby, ako tento zákon obísť. Majiteľ sa ešte za života mohol vyplatiť, prípadne toto právo predať alebo zachovať svoj majetok formou adopcie.
V roku 1382 na základe práva odúmrti darovala kráľovná Alžbeta, vdova po Ľudovítovi I., mestečku pôdu po zosnulom bezdetnom Dominikovi, synovi Barnabáša – Barrabásfölde/Barnabášova zem v susedstve Šamorína. Dôvodom, prečo Alžbeta darovala spomínaný majetok Šamorínu, bol nedostatok ornej pôdy.
V roku 1487 Matej Korvín vyhovel žiadosti šamorínskeho richtára Joannesa Nagya/Magna, ktorý sa snažil zabrániť predaju majetkov bezdetných šľachticov z Mliečna, Becskeházy a Malého Gutora. Žiadal, aby každý šľachtický statok vzdialený do jednej míle od Šamorína, odteraz patril mestu. Panovník žiadosti vyhovel a zakázal darovať, predať alebo kúpiť takýto majetok. Toto privilégium sa tiež zvykne označovať ako míľové právo.
Právo meča
Toto právo najviac napovedá o postavení mestečka. Právo meča znamenalo súdiť a trestať aj hrdelným trestom a vykonávalo sa na základe osobitnej mestskej výsady. V roku 1490 panovník Leopold I. [1657 - 1705] nariadil vyhotoviť na náklady mestečka veľký meč, ktorý mal byť podľa vzoru kráľovských miest položený na stole richtára. Bol symbolom sily, ale aj znakom súdnej právomoci, spravodlivosti a práva vykonávať hrdelný trest.
V praxi to znamenalo, že za trestný čin krvipreliatia bolo možné vyniesť rozsudok v prítomnosti richtára. Šamorín tak získal hrdelné právo/právo meča (ius gladii), ktoré využíval najmä v procesoch „s bosorkami“.
Pokračujeme v piatok, nasleduje „Budovanie mestskej správy“
