Slovenčina
Šamorínčan spúšťa novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Šamorín v 13. storočí a vpád Tatárov
Na začiatku 13. storočia sa skončili dlhotrvajúce boje o uhorský trón. Viedli ich početní uhorskí králi a vojvodovia, ktorí nastúpili po Štefanovi I. Spôsobili rozvrátenie hospodárstva a s ním aj peňažnej sústavy. Dokladá to aj nález strieborného fenigu pri archeologickom výskume stredovekého kostola (jún až október 2014). Svedčí o tom, že domácich platidiel bolo málo, v obehu boli viedenské fenigy a české groše.
Koniec mocenských bojov a pokoj v krajine prispeli k takmer zdvojnásobeniu počtu obyvateľov. Začali sa klčovať lesy a premieňať na ornú pôdu. Vznikali stredoveké osady, z ktorých neskôr vyrástli mestá. Ešte v 13. storočí bol Šamorín centrom územia zvaného „Posonium Minor“, čo priaznivo ovplyvnilo jeho ďalší vývoj.
Podľa dobových listín sa v 13. storočí nachádzalo v okolí mestečka mnoho ostrovov. Kam len oko dovidelo, sa rozprestierali lesy plné divých zvierat. Okrem zveriny poskytovali drevo na stavbu obydlí, kúrenie, zhotovenie nábytku a užitočných nástrojov, ako radlo, jarmo či hlboké drevené lyžice. Tam, kde sa donedávna rozprestierali polia, tiekli ešte pred osemsto rokmi tiché ramená Dunaja. Okolie bolo bahnisté, močaristé, plné vodného vtáctva a množstva rýb. Neúrodná pôda vytvorila podmienky pre pastierstvo.
Dobytok ešte nebol ustajnený v maštaliach a chlievoch. Zdržiaval sa v prístreškoch prikrytých slamou či trstinou a mláďatá počas tuhej zimy žili spolu s ľuďmi pod jednou strechou v pitvore či izbici. Obilie sa uchovávalo vo vypálených zemných jamách, tzv. obilniciach vystlaných slamou. Bolo síce chránené pred požiarmi či lúpežnými nepriateľmi, ale neuniklo ničivým záplavám.
Pastierstvo sa tešilo obľube najmä v neďalekom Mliečne, Čilistove i Kráľoviankach, čo dnes dokladajú katastrálne názvy, ako Borjúlegelő/pastvina teliat (medzi dvoma šamorínskymi cestami smerom do Mliečna), Tehénlegelő/pastvina kráv (pri Dunaji smerom k Čilistovu) a Ökörlegelő/býčia pastvina (v katastri Kráľovianok).
Ďalší vývoj mesta ovplyvnil pád Tatárov. Na začiatku roka 1242 prekročili Tatári pri Ostrihome zamrznutý Dunaj a pokračovali v plienení územia. Hrozivé zvesti, ktoré sa o nich šírili, naháňali obyvateľom strach. Plienili, vypaľovali, zabíjali. Panovníkovi sa nepodarilo zorganizovať účinnú obranu, ktorá by sa dokázala Tatárom postaviť na odpor. Predpokladáme, že obyvatelia z obavy o svoj život hľadali útočisko v močaristom teréne, ktorému sa Tatári vyhýbali.
Z tohto obdobia pochádza ľudové pomenovanie Žitného ostrova „Kukkónia“. Miestne obyvateľstvo ukrývajúce sa v slatinách a rašelinisku napodobňovalo zvuky kunky žltobruchej (Bombina bombina) žijúcej v močiaroch, aby si takto odovzdávalo odkazy, či upozorňovalo na nepriateľa. Iná legenda hovorí o odvážlivcovi, ktorý sa chcel presvedčiť, či už nepriateľ odišiel. Keď sa však pred ním nečakane zjavili Tatári na koňoch, vzal nohy na plecia a v úkryte dostal zo seba len štikútavé „kukk, kukk“. Pravdepodobne takto vznikla prezývka Žitnoostrovčanov „Kukkóni“.
Tatárske besnenie malo ďalekosiahle následky. Prvé zmienky o väčšine žitnoostrovských dedín máme až po tatárskom vpáde roku 1242. Z toho dôvodu nevieme presne určiť následky, ktoré vpád Tatárov spôsobil.
Obyvateľstvo Horného Žitného ostrova bolo buď vyhubené, alebo sa vysťahovalo. Pretože Šamorín patril k nechráneným vidieckym sídlam, utrpel citeľné straty a prišiel takmer o polovicu obyvateľstva. Po tatárskom vpáde sa naplno ukázalo, že usadlosť nemá cenu bez pracovitých rúk. Panovník Belo IV. [1235 – 1270] zavádza nové poriadky, aby v čo najkratšom čase oživil polia a zničené usadlosti. Vyvinul nemalé úsilie, aby sem prilákal „hostí“ z cudziny a obnovil zničenú krajinu. Šľachte povolil budovať kamenné hrady (dovtedy smeli stavať len z dreva), mestám a lokalitám, ktoré mali dobré podmienky na rozvoj, obnovil výsady.
V druhej polovici 13. storočia prichádzajú do rovinatých oblastí juhozápadného Slovenska kolonisti z Bavorska, na ostatné územie novousadlíci z oblasti Saska. Vyžadovali si však dodržiavanie práv a slobôd v takom rozsahu ako v pôvodnom prostredí. Podľa nemeckého vzoru chceli byť podriadení jedine kráľovi a žiť v slobodnom kráľovskom meste. Dedičné právo na pôdu mali zaručené na základe emfyteutického (zákupného) práva.
Listina Karola Róberta z Anjou z r. 1340 potvrdzujúca prítomnosť nemeckých kolonistov v Šamoríne
Usadenie sa tzv. hostí (cudzincov) v Šamoríne malo priaznivý vplyv na rozvoj stredovekého Šamorína. Nemci postupne prenikali do mestskej správy a vytvorili mestský patriciát. Priniesli so sebou nové tradície a právne zvyklosti. Nahradili dovtedy používané zvykové právo.
Okrem roľníkov k nám prišli aj kupci, stavitelia a remeselníci, ktorí prispeli k rozvoju výroby a obchodu. V trojuholníku Bratislava, Šamorín a Štvrtok na Ostrove vzniklo súvislé nemecké osídlenie, pričom mnohé lokality v okolí Šamorína si až do začiatku 20. storočia udržali nemecký charakter.
Dôkazom nemeckého vplyvu je ponemčený názov mestečka v úradných listinách a neskôr aj výskyt nemeckých mien v mestskej správe (Hans Spendel, Nickel Czerer, Hans Schwarcz, Peter Romer, Hans Gemaitel, Peter Sneider, Georg Weichenberger a ďalšie). Z roku 1331 sa zachovala listina bratislavskej kapituly, ktorá uvádza mená členov mestskej samosprávy. Obsahuje výlučne nemecké mená, ako richtár Welfinus, prísažní Posch, Dyetmar, Chakastorfer.
V písomných prameňoch sa stretávame aj s nemeckými názvami obcí. Domnievame sa, že neskoršie urbanistické riešenie centra Šamorína takisto nesie stopy po nemeckých kolonistoch.
Pokračujeme v piatok, nasledujú „Mestské privilégiá I.“
