Slovenčina
Šamorínčan spúšťa novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Pred sto rokmi podpísali Trianon - 2. časť
ČO NASLEDOVALO ĎALEJ
Pri každej novej dejinnej etape sa rúca staré a zavádza nové. Miestne maďarské obyvateľstvo sa však ťažko zmierovalo s novými československými nariadeniami. Na školách sa zmenili učebné osnovy. Pribudol slovenský jazyk, od školského roku 1920/1921 už ako povinný predmet, označovaný ako českoslovenčina. Namiesto uhorských dejín sa ťažisko presunulo na európske dejiny. Pribudol zemepis Československej republiky a prestala sa vyučovať nemčina. Osobitné postavenie medzi novými vyučovacími predmetmi mala občianska náuka, ktorá mala rozvíjať povedomie československej štátnosti.
Výchovu a vzdelávanie žiakov zabezpečovali štyri maďarské elementárne školy rozdelené podľa náboženskej príslušnosti (rímsko-katolícka ľudová škola, evanjelická augsburská ľudová škola, evanjelická reformovaná ľudová škola a židovská ľudová škola). Vyšší typ škôl predstavovala Meštianska škola dievčenská i chlapčenská a Remeselnícka pokračovacia škola pre učňov.
Z hľadiska organizácie verejnej správy došlo k zaujímavej situácii. Zatiaľ čo nová verejná správa ešte nefungovala či v lepšom prípade sa len začala zavádzať, pôvodná už prestala existovať. Každodennú realitu sprevádzali nemalé ťažkosti komplikované nepriateľským postojom starej správy, ktorá zatiaľ ostávala na svojich miestach.
Názov mesta sa poslovenčil. Uvádzal sa síce v dnešnej podobe, ale podľa vtedajších pravidiel českého pravopisu ako Šamorýn. A pretože každé mesto má svoju historickú pamäť, starousadlíci naďalej používali pôvodný názov Somorja.
Zmenilo sa aj národnostné zloženie obyvateľstva. V Šamoríne klesol počet Nemcov a niekoľko občanov si zmenilo svoje meno a národnosť (najmä z maďarskej) na československú. Žili tu aj usadlí Rómovia, ktorí sa živili najmä kováčstvom, ryžovaním zlata či sezónnymi prácami, ale zarábali si aj ako hudobníci. Mestom prechádzali aj kočovní olaskí Cigáni, ktorí sa živili príležitostnými prácami, ale aj početnými krádežami.
Po roku 1919 sa názov mesta poslovenčil. Podľa vtedajších pravidiel českého pravopisu sa uvádzal ako Šamorýn
KALENDÁRIUM UDALOSTÍ
ŠKOLSKÝ ROK 1918/1919 sa začal ešte v bývalom Rakúsko-Uhorsku, ale ukončený bol už v Československu. Na šamorínskej meštianke došlo k výmene riaditeľov. Priamo vo svojej pracovni v kruhu svojich kolegov nečakane zomrel riaditeľ školy Márton Albrecht. Stalo sa tak krátko pred ukončením školského roka. Po jeho smrti prevzal vedenie školy Ján Kardoš, ktorého po niekoľkých mesiacoch vystriedal János Lengyel (neskôr si zmenil meno na Ján Třnadel). Ten viedol školu až do roku 1931.
Kronika meštianskej školy uvádza, že miestni sa len ťažko vyrovnávali s novými pomermi. Verili, že sú len dočasné a zmena nastane čoskoro.
ZO ŠKOLSKEJ KRONIKY BÝVALEJ MEŠTIANKY VYBERÁME
Školy nedisponovali dostatočným počtom kvalifikovaných a národne uvedomelých učiteľov, preto boli učitelia vyzvaní, aby zložili sľub vernosti novej republike. Z desiatich učiteľov meštianky až sedem odmietlo zložiť sľub, za čo boli okamžite prepustení bez nároku na dôchodok. Celkovo iba traja učitelia zložili sľub - Ján Kardos, Rudolf Földes a Mária Albrechtová. Vedením školskej správy poverili Jána Kardosa. Do platnosti vstúpil zákon č. 605/1919, podľa ktorého mohli úrady preložiť učiteľov alebo štátnych zamestnancov na ktorékoľvek miesto.
Na uvoľnené miesta učiteľského zboru meštianskej školy prichádzajú noví učitelia: z bratislavskej meštianskej školy Ján Lengyel a Július Augustiny, z modranskej evanjelickej meštianskej školy Elena Jesenská, z Trnavy Alžbeta Matzenauová a zo Spišských Vlách učiteľ ľudovej školy Eugen Hajts.
Aj po roku 1918 ostal Šamorín centrom slúžnovského okresu (až do zrušenia provizória v roku 1922).
Do 11. januára 1919 bol Žitný ostrov pod dohľadom uhorských slúžnych úradov a vojska. V spomínaný deň vstúpili do mesta vojaci československých légií. Usadili sa v priestoroch kasární, v ktorých bol ešte prednedávnom zriadený zajatecký tábor.
25. marca 1919 Vavro Šrobár, splnomocnený minister pre správu Slovenska, vyhlásil stanné právo a dal uzavrieť hranice Slovenska s Maďarskom.
21. februára 1920 poslala miestna školská rada na Ministerstvo školstva memorandum „o urážkach citu národného maďarského“.
ZO ŠKOLSKEJ KRONIKY BÝVALEJ MEŠTIANKY VYBERÁME
Do štyroch dní vydala vyšetrovacia komisia rozhodnutie. Odvolala školskú radu, nariadila odstrániť maďarské nápisy a maďarčina sa mala vyučovať už len ako nepovinný predmet. Miestne školy dostali nové učebnice, zaviedli sa nové sviatky – povinne sa oslavoval vznik republiky (28. október), Masarykove narodeniny (6. marec). Učitelia, ktorí odmietli zložiť sľub vernosti republike, museli školu opustiť, v lepšom prípade ich preradili (spomeňme prípad evanjelického kňaza dr. Bélu Halmiho).
V súvislosti s blížiacimi sa oslavami 15. marca, žiakom aj učiteľom prísne zakázali účasť na spomienkovom zhromaždení pri známom pamätníku Pipagyújtó.
V nasledujúcich dňoch vyšetrovali účasť štyridsiatich žiakov, ktorí 15. marca neprišli do školy, pretože sa zúčastnili spomienkovej slávnosti pri pamätníku. Zo školy vylúčili žiaka Ladislava Póka (organizátora akcie) a žiačku Ruženu Töttösyovú pre „písomnú prácu slovenskému citu urážajúcu“.
Máj 1920 Učitelia meštianskej školy museli zložiť skúšky zo slovenčiny a vlastivedy.
4. júna bola podpísaná Trianonská dohoda. Do šamorínskych kasární sa nasťahovala delostrelecká posádka. Zriadili ju na základe výnosu Ministerstva národnej obrany z 1. apríla 1920 v rámci unifikácie brannej moci.
Dramatické udalosti pokračujú ďalej. Miestny evanjelický zbor odmietol pripojenie k československej evanjelickej cirkvi. Preto vyšlo 12. októbra nariadenie o zrušení miestnej evanjelickej školy s odôvodnením, že „cirkevný zbor nefiguroval vo zväzku štátom uznanej cirkevnej organizácie“.
Hasičský zbor premenovali na Zemskú hasičskú jednotu.
Po prijatí zákonov o pozemkovej reforme (1921) sa začal kolonizačný proces. V roku 1921 boli v okolí Šamorína zriadené prvé kolónie, Hviezdoslavov a Miloslavov. V roku 1936 sa obe kolónie stali samostatnou obcou. V Čilistove boli vyvlastnené majetky grófa Frigyesa Pongrácza a Sándora Pálffyho.
Školský rok 1924/1925 Pre nedostatok žiakov definitívne zavreli kalvínsku školu. Jej chátrajúca budova už nevyhovovala ani na vyučovanie, ani na bývanie.
V meštianskej škole otvorili 1. ročník slovenskej triedy pre 33 žiakov.
Navštevovali ju nielen deti slovenských a českých úradníkov, ale aj niekoľko maďarských žiakov, ktorých rodičia argumentovali tým, nech sa ich deti aspoň naučia po slovensky. Zásahy štátnej správy spôsobili pokles počtu maďarských tried, vedenie školy a učiteľský zbor sa postupne poslovenčujú. Meštianka sa tak stáva slovenskou školou s maďarskými triedami.
Pokračujeme v stredu „Georges Clemenceau a jeho žitnoostrovská nevesta“
