Jeho celoživotnou láskou sú poštové holuby

Dvanásťročný Rudi je najstarší poštový holub Lászlóa Leisznera. Raz sa vrátil domov doráňaný, mal vykmásanú polovicu chvosta a ujo Laci je presvedčený o tom, že sa pobil s dravcom. „Ostatní chovatelia ma podozrievajú z toho, že si vymýšľam, ale je to pravda. Rudimu odvtedy rastie chvost trochu inak. Je to pomerne veľký holub, a keď som ho registroval do súťaže, ostatní si ma doberali, prečo chcem súťažiť s kuraťom. Však počkajme na výsledok, odbil som ich. Po červených meulemansoch zo slávneho belgického chovu nebolo ešte ani chýru, ale Rudi bol už doma,“ smeje sa 79-ročný holubár a s láskou sa pozrie na Rudiho, ktorý sa mu vrátil domov aj od Bruselu.

Prvé holuby sa nemnožili

Ujo Laci si holuby zamiloval ako dieťa. Pochádza z Veľkého Medera, kde neďaleko základnej školy býval starý holubár. „Mal toľko rokov ako ja dnes a veľmi ochotne mi všetko vysvetľoval. Keď som si ako desaťročný od otca na narodeniny vypýtal holuby, povedal mi, že som blázon, lebo chov holubov je lietajúce hospodárstvo,“ spomína László Leiszner, ktorý si z narodeninových sto korún kúpil dva holuby. „Jedného bieleho a jedného strakatého. Postavili si vysoké hniezdo, aj si hrkútali, ale neznášali vajíčka. Jeden známy mi potom vysvetlil, že potomstvo od nich nikdy mať nebudem, lebo sú to samci,“ smeje sa ujo Laci pri spomienke na neslávne chovateľské začiatky. Priženil sa do Šamorína, kde si po veľkej dunajskej povodni v roku 1965 postavil rodinný dom na Poľnej ulici. Desať holubov najprv ubytoval na povale, potom im v záhrade postavil veľký holubník.

Chov je vždy lotéria

Ujo Laci má dnes v holubníku vyše sto holubov. Žartuje, že ich presný počet neprezradí, aby sa naňho nenahnevala manželka. „Holuby kupujem, predávam, vymieňam a ak mám dobré chovné holuby, po ktorých už mám potomstvo, tak ich rád darujem chovateľom, s ktorými si rozumiem,“ vraví a dodá, že za holuba dal najviac 150 eur. „Ročného holuba som kúpil od slávneho belgického chovateľa, a keď som už mal od neho päť potomkov, na celoštátnej výstave som ho predal za rovnakú cenu, za akú som ho kúpil, aby mi v ňom nestáli peniaze,“ nezaprie v sebe hospodára a dodnes neveriacky krúti hlavou nad tým, že v roku 2019 čínsky kupec zaplatil za holuba Armanda od belgického chovateľa 1,3 milióna eur. „Darmo vyhral veľa súťaží, vždy je to lotéria. Môžete spáriť dva najlepšie holuby, no ich potomstvo nebude stáť ani za fajku močky. Potom sa vám náhodou spária holuby a ich potomkovia prekonávajú jeden rekord za druhým,“ vysvetľuje skúsený holubár.

Holub sa mu vrátil po piatich rokoch

Poštové holuby boli v minulosti najrýchlejším prostriedkom na prenos správ. Používali sa aj v Rímskej ríši, v ktorej boli v istých vzdialenostiach holubníky, a keď bolo treba poslať nejakú správu, vždy sa vypustili tri holuby pre prípad, že niektorého z nich chytí dravec. Poštové holuby musia dokonale poznať okolie svojho bydliska, preto ich aj ujo Laci vypustí zalietať si. Kým krúžia v okolí Šamorína, chovateľ im nasype zrno, do ktorého sa vtáky po návrate hneď pustia. „Poštovým holubom sa postupne zvyšuje vzdialenosť, z ktorej sa vracajú domov. Tento rok som pred Piešťanmi vypustil sedemdesiat holubov, sedem z nich sa mi nevrátilo, čo nie je zlý výsledok. Holub musí byť v dobrej kondícii, lebo ak nemá silu, stane sa obeťou dravcov alebo v strachu pred nimi sa radšej niekde usadí. Ak letí na veľkú vzdialenosť a dôjdu mu sily, tak si vyhľadá nejaký holubník, v ktorom si pár dní odpočinie, naberie sily a potom sa poberie domov. Raz sa mi vrátil holub po piatich rokoch,“ spomína holubár, ktorý svoje holuby pozná nielen podľa čísla na krúžku, ale aj podľa tváre.

Holuby treba motivovať

Poštové holuby dokážu detegovať magnetické pole zeme, na základe ktorého sa orientujú. „Dnes im spôsobujú problém rádiové vlny, ktoré ich pri orientácii rušia, ale to je len moja teória. Ak holub na ceste domov zablúdi, odpočinie si v holubníku, ktorý našiel, a potom sa opäť vydá na cestu. Rýchlosť závisí od mnohých faktorov, no stalo sa mi, že holub, ktorý bol o ôsmej ráno vypustený v Gdansku, bol napriek daždivému počasiu o ôsmej večer už doma,“ spomína ujo Laci, ktorý pozná triky, ako holuba zrýchliť. „Pred súťažou zatvorím holubicu tak, aby ju holub videl, aby mal motiváciu letieť domov čo najrýchlejšie,“ hovorí holubár, ktorý sa nevie dočkať opätovného spustenia súťaží. Je členom klubu v Dunajskej Lužnej a hoci nepatrí k fanatikom, ktorí každý týždeň v rámci tréningu zoberú holuby do 70-kilometrovej vzdialenosti, aj dnes sa mu podarí nejakú súťaž vyhrať. Ujo Laci chová aj sliepky, stará sa o záhradu a hoci má 79 rokov, nesťažuje sa ani na svoju kondíciu. „Však ja by som aj na rande šiel,“ šibalsky žmurkne na záver nášho stretnutia.