piatok, 7. máj. 2021

Henyo celé dni tesá do kameňa písmenká

23.3.2021, 14:29
Galina Sándorová

Po krátkej prestávke pokračuje znova v rubrike, v ktorej vám prinášame rozhovory so zaujímavými ľuďmi z nášho mesta.

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

Jaroslav Henyig už vyše tridsať rokov od rána do večera seká písmená na náhrobné kamene. Na kamenárskej škole v Leviciach sa naučil všetky potrebné fortiele, dokáže kameň brúsiť či rezať, no vždy ho to ťahalo k jemnejšej práci. „Po Nežnej revolúcii som sa zamestnal v miestnom Komunálnom podniku, ale už po týždni som vedel, že sa mi nechce celý život zdvíhať 150-kilové kamene. Majstrovi som pílil uši, že chcem sekať písmo, o čom spočiatku nechcel ani počuť, lebo už jedného špecialistu mal. Bol som však neoblomný a túto robotu som si vydupal,“ smeje sa Jaro, ktorý v detstve chcel byť murárom.

Trpezlivosť písmená prináša

„Bol som šiestak, keď mi otec vysvetlil, že murárstvo je síce pekné povolanie, ale murár pracuje vonku v každom počasí, či je zima, teplo a či fúka vietor. Keďže vietor fakt nemám rád, tak som si uvedomil, že to možno nie je až taký dobrý nápad. Napokon som sa rozhodol pre kamenárstvo, keďže aj v tejto profesii človek vytvára niečo rukolapné,“ vysvetľuje Jaro, ktorý si až o mnoho rokov neskôr uvedomil, že pri výbere povolania ho motivovala najmä túžba tvoriť čosi trvalé. Pri ručne sekanom písme si zákazník vyberá z troch či štyroch základných typov, no Jaro zvládne aj špeciálne požiadavky. „Človek, ktorý seká písmo, musí byť najmä trpezlivý, aby dokázal celé dni obsedieť na jednom mieste. Dôležitá je aj vyrovnanosť, aby sa človek ľahko nerozčúlil, lebo ak udrie silnejšie, než je potrebné, tak sa kameň vylomí. Rokmi som sa naučil odignorovať bolesť, lebo celý deň držím v ruke dláto, ktoré tlačí na kosť a po nejakom čase už intenzívne cítim každý úder kladivom,“ hovorí o svojej profesii. Najradšej pracuje priamo na cintoríne, kde aj päť hodín nepohnute sedí na zemi v tureckom sede a vysekáva meno zosnulého a dátumy jeho narodenia a úmrtia. Keď s prácou skončí, presunie sa k inému hrobu, kde presedí ďalšie tri hodiny.

Rád sa s prácou pohrá

„Kameň natriem farbou na múry, aby som naň vedel kresliť ceruzou. Nápis si rozvrhnem na základe zaužívaných pomerov či požiadaviek zákazníka, nakreslím ho a potom ho diamantovou ceruzou zaškrabem, aby som ho po zmytí farby videl,“ hovorí o tom, čo predchádza samotnému sekaniu písma. Obľúbené písmeno nemá, no technicky najťažšie je vytesať písmeno, ktoré je z každej strany rovnaké. „Z tohto hľadiska je najnáročnejšie vysekať »o«, lebo ak je niektorý oblúk trochu iný, hneď to udrie do očí. Rovnú čiaru vysekám z dvoch strán raz-dva, no oblúky sú náročnejšie, lebo pri nich začínam tenučkou čiarou, ktorú postupne rozširujem a zväčšujem, až dosiahnem žiadaný tvar,“ vysvetľuje, prečo je najviac práce s písmenami »o«, »s« či »c« a dodáva, že rýchlejšie sa seká tlačené bezpätkové písmo, no človek musí mať presnú ruku. „To je dôvod, prečo pätky vznikli, keďže pri nich sa stratí nepresnosť. Ak sa kameň vylomí, tak sa spraví väčšia pätka a písmeno je v poriadku,“ ozrejmuje kamenár, ktorý je pri práci pedantný, čo zároveň znamená aj pomalší. „Posledné detaily mi zoberú tridsať percent času, no túto časť mojej práce zákazník zväčša nevidí. Tieto miniatúrne rozdiely si všimnú len kolegovia, ktorí neraz uznanlivo kývajú hlavou, že som sa s nápisom pohral,“ vraví Jaro o tom, že zákazník postrehne len skutočne lajdácku robotu.

Text kontroluje dvakrát a odzadu

A ako je to s chybami? „Sem-tam sa stane, že čosi popletiem, ale všetko kontrolujem dvakrát, písmeno po písmene a najmä odzadu. Ak totiž človek číta text spredu, mozog ho ľahko oklame a aj chybu prečíta správne. Stalo sa mi, že som bol veľmi unavený a nevšimol som si, že na objednávke je vymenený dátum narodenia a úmrtia. Pri práci kontrolujem písmená a číslice, nevnímam ich ako dátum, ale ako rad číslic. Všetko sedelo, neuvedomil som si, že tesám nezmysel. V takomto prípade sa nedá nič robiť, kameň sa zbrúsi a sekám znova,“ ilustruje svojou skúsenosťou fakt, že človek je omylný tvor. Raz pracoval na špeciálnej požiadavke, kedy si zákazník objednal na hrob svojej mamy klasickú pyramídu z drahého kameňa. „Sekal som v dielni v Bratislave a zákazník sa zo zvedavosti prišiel pozrieť, ako práca napreduje. Zrazu zosivel, lebo si uvedomil, že mi dal zlý dátum úmrtia. Dokázal som to opraviť, no na druhý deň našiel ďalšiu chybu. Nechcel veriť, že sa takto pomýlil. Svoju mamu držal za ruku, keď umierala, čo bola pre neho natoľko stresujúca situácia, že ju vytesnil a nedokázal sa sústrediť na dátum jej úmrtia,“ spomína na svoje skúsenosti kamenár.

Moja robota tu po mne zostane

Jaroslav Henyig bol v minulosti často nespokojný s tým, že klasickí kamenári pracujú za ten istý zárobok podstatne menej hodín ako on. No dnes by s nimi už nemenil. „Až po rokoch som si uvedomil, že som šťastný človek. Mnoho ľudí chodí do práce, ale nemôže ukázať nijaký výsledok. Ja môžem povedať, že písmo na náhrobnom kameni je moja robota, ktorá tu zostane aj potom, čo ja tu už nebudem. Na bratislavskom cintoríne pri Kozej bráne nájdeme aj náhrobky z 18. storočia,“ uvažuje o nadčasovosti a trvácnosti svojej práce. Väčšinou si jeho služby objednávajú kamenári, ale stretáva sa aj priamo so zákazníkmi. Aj v tejto profesii platí, že doma nikto nie je prorokom, lebo v Šamoríne seká písmo kamenár z Dunajskej Stredy a Jaro často pracuje na cintoríne v Jelke. „Sú tam celé rady hrobov, ktoré som sekal ja. Pri pohľade na ne cítim hrdosť na svoju prácu. Keď si Picasso pýtal za obraz na objednávku pomerne veľké peniaze, pobúrený zákazník mu povedal, že suma sa mu za hodinu práce zdá prehnaná. Picasso mu odvetil, že to nie je hodina práce, ale celý jeho život. Mojím životom je zasa práca s kameňom. Každý kameň má inú štruktúru, inak sa láme, preto potrebuje iný úder. A ja ho už mám v rukách,“ uzatvára rozhovor Jaroslav Henyig.

Copyright © 2021 Šamorínčan