Dobrovoľníčky, ktoré sa starajú o labky v núdzi

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

„Pred desiatimi rokmi som počas venčenia svojho psíka našla na kraji mesta sučku priviazanú o strom. Bolo pätnásť stupňov pod nulou a nemala som srdce ju tam nechať,“ hovorí Ivana Janíková (na fotografii vľavo) o tom, ako zistila, že pri šamorínskej mestskej polícii sú núdzové odchytové koterce. „Sučka putovala do koterca. Vtedy tu ešte neboli búdy, starostlivosť o psov nebola najlepšia a nefungovalo ani hľadanie domova. Začala som sa vo veci angažovať, postupne sa do práce zapojilo čoraz viac dobrovoľníkov a začali sme fungovať prostredníctvom facebooku,“ spomína na začiatky dobrovoľníckej práce v karanténnej stanici Ivana, ktorá sa do nášho mesta prisťahovala z východu krajiny.

Ročne umiestnia okolo tridsať psov

Čoskoro sa k dobrovoľníkom pridala aj Zlatica Szabová, ktorá pravidelne vídala vychádzať z areálu mestskej polície dievčatá so psami. „Opýtala som sa ich, či nepotrebujú pomoc. Chovám mačky a nikdy som nemala vlastného psa, no mám sedavú prácu a venčenie som vnímala ako skvelú príležitosť sa trochu hýbať. Dievčatá mi dali obrovského Nea, pred ktorým som mala veľký rešpekt. Chytil ma však za srdce a povedala som si, že mu musím nájsť domov,“ spomína Zlatica na chvíle, keď sa z pôvodnej myšlienky venčiť nechcených psov stala vášeň, ktorá viedla k založeniu občianskeho združenia Labky v núdzi. „Založenie občianskeho združenia v roku 2019 bol dôležitý krok, aby sme mohli pracovať lepšie. Požiadali sme o možnosť uchádzať sa o dve percentá z dane a prihlásili sme sa do všetkých e-shopov, v ktorých sa zbierajú peniaze na stravu pre našich zverencov. Výrazne nám pomáha mesto, ktorého priestory využívame a okrem režijných nákladov nám uhrádza aj kastráciu, čipovanie a základné očkovanie psov,“ hovorí Zlatica a Ivana dodáva, že začiatky boli ťažké, ale dnes sú už ľudia vďaka osvete vzdelanejší. „Spočiatku sa nám v kotercoch ročne vystriedalo aj sto psov, teraz ich býva okolo tridsať. Situáciu zlepšilo aj povinné čipovanie, ktoré zabraňuje tomu, aby ľudia vyhadzovali psov len preto, že sa im zunovali. Chápeme, že ľuďom sa môže zmeniť životná situácia, no v takom prípade sa treba pýtať známych a susedov, lebo vyhodiť psíka nie je riešenie. Ak je totiž zviera vyľakané a hladné, môže mať problémové správanie a ohrozovať ľudí,“ vysvetľujú dobrovoľníčky.

Psa treba naučiť, čo od neho požadujeme

Zlatica Szabová so smiechom hovorí, že záujemcov o adopciu zámerne straší, aby si ľudia boli istí, že psíka naozaj chcú. „Záujemcom poviem všetky zlé skúsenosti, ktoré sme so psom mali. Hovoríme im pravdu, nikdy nepovieme, že je to milý a dobrý psík, ak nás uhryzol. Dôležité je prísť vyhliadnutého psa niekoľkokrát vyvenčiť, vyskúšať si jeho interakciu s inými ľuďmi a zvieratami. Snažíme sa o to, aby adoptovaný psík mal aj prístup do domu a bol súčasťou rodiny. Tieto psy si toho už dosť prežili, preto nechceme, aby 90 percent času strávili samé v záhrade. Určite ich nedáme človeku, ktorý by ich mal na reťazi či v koterci,“ vraví o zásadách, ktorými sa riadia. So záujemcami podpisujú zmluvy s tým, že rok je čip psa napísaný na združenie a až po roku ho prepisujú na nového majiteľa. „Ak človek precení svoje schopnosti, u nás má záruku, že si psa zoberieme späť. Pre psíka je to síce trauma, ale aspoň sa vracia do prostredia, ktoré už trochu pozná. Do adopcie treba ísť s tým, že psíka musím naučiť to, čo od neho požadujem. Každá domácnosť totiž funguje inak a pes sa musí prispôsobiť. Každý pes je jedinečný, niektorý sa prispôsobí za mesiac, niektorý za rok, no majiteľ vždy získa úžasného priateľa,“ hovorí Ivana Janíková a dodáva, že samospráva na základe ich iniciatívy schválila pre adoptovaných psov dvojročnú úľavu na dani.

Šteňatá vyhodené v igelitke

Občianske združenie Labky v núdzi sa venuje aj mačkám. Robí aj odchyty, mačky sa kastrujú a vracajú sa na pôvodné miesto. „Máme dve dámy, u ktorých sú mačky v dočasnej starostlivosti, kým im nenájdeme nový domov. Blíži sa máj, kedy denne nachádzame aj 6 – 7 mačiatok v hroznom stave. Je to zúfalé, lebo to stojí kopec času a peňazí dať ich do poriadku, pričom existuje jednoduché riešenie, a to kastrácia,“ vraví Zlatica a Ivana hneď dodá, že ľudia majú voči kastrácii predsudky, lebo ju považujú za niečo neprirodzené. „Poviem vám, čo je neprirodzené. Neprirodzené je to, ak nájdeme v poli šesť šteniat vyhodených v igelitke. Ak človek nemá chovné zvieratá, tak je kastrácia najlepšie rozhodnutie, keďže rieši problémové správanie dvakrát do roka, pes netrhá pletivo a nesnaží sa utiecť. U sučiek je kastrácia navyše aj prevencia pred rakovinou maternice a rakovinou mliečnych žliaz. Zákrok trvá pol hodinku, zotavenie sedem dní a jeho výsledkom je spokojný pes a spokojný majiteľ,“ radí Ivana Janíková.

Angie čaká na adopciu dva roky

Obe dámy zhodne hovoria, že práca s nechcenými psami a mačkami ich naučila trpezlivosti a vnútorne ich upokojila. „Nás už nič nerozhodí. Dnes mi je jedno, či prší, sneží alebo fúka vietor, idem sa postarať o psov a o hodinu sa vrátim domov špinavá, zablatená, ale najmä spokojná a šťastná. Je to niečo, čo nemusím robiť, ale predsa musím,“ vyznáva sa Zlatica, ktorá si nevie ani len predstaviť, že by s touto aktivitou sekla. „Najkrajšie je, keď dostávame fotky z nových domovov, v ktorých sa majú psíkovia dobre. Vtedy si povieme, že všetko, čo sme do toho psíka investovali, malo zmysel,“ hovorí Ivana o satisfakcii, ktorú cítia pri pohľade na fotografie šťastných psov. „Najsmutnejšie je totiž to, ak sa pes v našom koterci má lepšie ako v predchádzajúcom domove. Teraz tu máme Molinku, ktorá bola na reťazi a prechádzka dvakrát do dňa je pre ňu niečo, čo doteraz nepoznala. Už dva roky je tu môj miláčik Angie, ktorá bola týraná, čo sa odrazilo aj na jej správaní. My sa ho snažíme korigovať, kontaktovali sme trénera, ktorý ju socializuje a učí ju potrebné povely. Verím, že jej nájdeme vhodný domov, lebo napriek tomu, čím všetkým si prešla, nám nesmierne dôveruje,“ vraví Zlatica Szabová, ktorá nedá dopustiť na obetavých dobrovoľníkov. Dnes majú šesť stálych dobrovoľníčok, o ktoré sa môžu kedykoľvek oprieť. Uvítajú každú pomoc, nielen finančnú, keďže cez facebook sa dá dohodnúť na venčení psov. „V peknom počasí máme mnohých záujemcov, čo vítame, lebo je dôležité, aby sa psy socializovali a trávili čo najviac času mimo koterca. Treba sa však vhodne obliecť, lebo pes môže na človeka od radosti vyskočiť a zablatiť ho. Dobrovoľníci venčia na vlastnú zodpovednosť, preto psov dávame do rúk len ľuďom nad osemnásť rokov,“ vysvetľuje Ivana Janíková.

Aj ony tu našli nový domov

Aj Zlatica Szabová sa do Šamorína prisťahovala z východného Slovenska. „Pôvodne som sa chcela vrátiť do Košíc, ale dnes už viem, že sa tam nevrátim. S rodinou sa nám tu žije veľmi dobre, ľudia sú milí a veľmi príjemní. Ak človek potrebuje čokoľvek vybaviť na úrade, zvládne to veľmi jednoducho, lebo každý je nápomocný. Páči sa mi, že ľudia tu žijú s vedomím, že všetci sme susedia,“ usmieva sa Zlatica a na družnosť, priateľskosť nášho mesta nedá dopustiť ani Ivana. „Veľké mesto je anonymné, tu človek nemá problém nájsť si priateľov, ktorí mu v prípade potreby pomôžu. V mestečku je všetko, čo človek nevyhnutne potrebuje a mne sa tu páči,“ uzatvára rozhovor Ivana Janíková.