Slovenčina
Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
Edit Bauer (1946) bola v rokoch 2004 – 2014 poslankyňou Európskeho parlamentu vo farbách SMK. V rokoch 1990 – 2004 bola zvolená za poslankyňu slovenského parlamentu, vo volebnom období 1998 – 2002 pôsobila ako štátna tajomníčka na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V komunálnych voľbách v roku 2018 bola za druhý volebný obvod zvolená do šamorínskeho mestského zastupiteľstva a dnes stojí na čele sociálnej, zdravotnej a bytovej komisie.
Cítila dlh voči mestu
„Po návrate z Bruselu som cítila istú nespokojnosť s tým, že Šamorín robí všetko pre šport, veľa pre kultúru, no sociálna oblasť sa trochu zanedbáva. Zariadenie pre seniorov pracovalo v dvestoročnej budove, čo bolo nedôstojné. V Šamoríne by som chcela presadiť aspoň niečo z dobrej európskej praxe, aby sme znížili naše zaostávanie. Som si vedomá toho, že zázraky sa robiť nedajú, no mám pocit, že niekoľko veľkých krokoch sme už urobili,“ začína rozhovor Edit Bauer, ktorá je hrdá na novú budovu zariadenia pre seniorov. „Pokročili sme aj s výstavbou druhej budovy, v ktorej však zatiaľ plánovaný stacionár pre seniorov nebude. Problém je ten, že štátna podpora je malá a normy týkajúce sa rôznych parametrov stacionára veľmi prísne. Z toho dôvodu otvoríme v novej budove zariadenie opatrovateľskej služby, ktoré bude fungovať podobne ako zariadenie pre seniorov, no jeho obyvatelia v ňom budú len prechodne,“ vysvetľuje predsedníčka mestskej sociálnej komisie a dodáva, že Šamorín dozrel na to, aby sa správal ako mesto. „Keď som mala desať rokov, Šamorín mal 4-tisíc obyvateľov, dnes je ich vyše 13-tisíc. Musíme už uvažovať v iných súvislostiach, rodiny sú dnes menej súdržné než v minulosti a aj v našom meste sa objavili donedávna ešte nepoznané javy, napríklad bezdomovectvo,“ hovorí o nových úlohách mesta v sociálnej oblasti.
Vždy ju zaujímali spoločenské fenomény
Podľa pani Edit by sa v celej krajine mala venovať väčšia pozornosť ochrane detí. Ide o komplexný problém, ktorý sa týka rozpadávajúcich sa rodín, znevýhodneného prostredia či virtuálnych hrozieb. „Rastie vzdialenosť medzi učiteľom a rodičom, školou a rodičom. Mnohí rodičia nestíhajú, niektorí o výchovu nemajú záujem alebo im chýbajú adekvátne zručnosti, škola na ňu zasa nemá dostatočné kapacity. Spoločnosť starne, práve preto by sme mali venovať pozornosť každému dieťaťu. Otázne je, čo v tejto náročnej oblasti môže vziať na svoje plecia samospráva, no zrejme by mohla zvýšiť svoju koordinačnú rolu,“ uvažuje Edit Bauer, ktorú vždy prekvapí, že ako spoločnosť bojujeme za nenarodené deti, no narodené deti často nechávame napospas osudu. Ako absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave sa pred Nežnou revolúciou v Ústave práce a sociálnych vecí venovala problémom na hranici sociálnych a ekonomických vied. „V ústave sme skúmali aj dopad sociálnej politiky na spotrebiteľské zvyky. Po roku 1989 bolo jasné, že prechod na trhovú ekonomiku prinesie veľké sociálne rozdiely, že to bude nová výzva. Keby som nevstúpila do politiky, do dôchodku by som šla zrejme ako výskumníčka sociálnej nerovnosti,“ uvažuje a dodáva, že demokracia funguje dobre len vtedy, keď sa všetci časom majú lepšie. „Je dôležité, aby ľudia videli zmysel života, aby aktívne prijímali rozhodnutia a neupadli do apatie, ktorá je dôsledkom frustrácie a chudoby,“ vraví.
Vstup do politiky bol veľká výzva
Edit Bauer vstúpila v roku 1990 do hnutia Spolužitie a stala sa členkou jeho predsedníctva. „V tom čase bola úplne iná spoločenská a politická atmosféra, vstupovala som do inej politiky, ako je tá dnešná. Boli sme plní ilúzií, mali sme čisté úmysly a chuť pracovať. Bolo výnimkou, že niekto uvažoval nad osobným prospechom,“ spomína a netají, že by sa dnes možno rozhodla inak: „Pred tridsiatimi rokmi sme chceli budovať lepšiu a slobodnejšiu spoločnosť. Bola to veľká výzva, ktorá prichádza raz za život a nedala sa odmietnuť. Dnes je situácia diametrálne odlišná, do akej miery je hodnoverná politika, keď o mravoch káže človek, ktorý má jedenásť detí s desiatimi ženami?“ Politička bola aj v roku 1998 zástankyňou zjednotenia maďarských strán a aj dnes po volebnom neúspechu podporuje ich spojenie. „Netvrdím, že len pre maďarské korene sa musia spojiť liberáli a konzervatívci, no existuje segment spoločnosti, ktorý reprezentuje len maďarská strana,“ domnieva sa Edit Bauer, podľa ktorej sa mýlia tí, čo tvrdia, že strana založená na etnickom základe vychádza zo zastaranej koncepcie. Mrzí ju, že na najvyšších poschodiach slovenskej politiky sa nájde len zopár výnimiek, ktoré chápu význam autonómie pre maďarskú menšinu. „Juh Slovenska nemá gazdu a aj preto ekonomicky zaostáva. Keď sme iniciovali založenie Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, mnohí myšlienku odmietali s tým, že pôjde o semenište iredentizmu. Spomeňte si na ostré parlamentné diskusie, ktoré sprevádzali prijatie takzvaného tabuľového zákona. Dnes sú univerzita i tabule osvedčenou súčasťou našich dní. Podobne by to bolo aj s istou formou samosprávy, ktorá by dala adekvátny rámec rozvoju južných regiónov, aby maďarská komunita sama rozhodovala o vlastných záležitostiach,“ zamýšľa sa politička.
Šamorín je jej rodné mesto
„Šamorín bol pre mňa vždy stredom vesmíru. O tom, že sa tu dobre žije, som sa nedočítala v novinách či na internete. Obávam sa, že si neraz nevážime, na akom skvelom mieste žijeme. Máme všetky ročné obdobia, pod nohami máme úrodnú pôdu, ktorá nás uživí, v útrobách zeme zasa pitnú vodu, ktorej hodnota s klimatickými zmenami neustále rastie. Pochodila som mnoho kútov sveta, ale v Šamoríne som doma. Na meste človek nemôže mať rád len jednu vec, a to záľubu Šamorínčanov v klebetách, no rastom mesta sa aj táto nemilá vlastnosť vytráca,“ smeje sa pani Edit, ktorá aj z Bruselu pravidelne lietala domov. „Do Bruselu som sa s rodinou nepresťahovala, lebo manžel mal vlastnú kariéru a dcéry už boli dospelé. Na víkendy som väčšinou prichádzala domov, lebo som nechcela, aby sa vnuci po piatich rokoch opýtali, kto je teta, ktorá k nim prišla na návštevu,“ hovorí bývalá europoslankyňa, ktorá sa v Bruseli veľa naučila. „Prvá veľká lekcia bola tá, že v Európskom parlamente nikto nemá väčšinu a na riešenie každého problému treba hľadať spojencov. Európa je pestrá a aj v otázkach, kde je záujem očividne rovnaký, treba hľadať spoločné riešenie, ktoré vyhovuje všetkým. Ani krajina či mesto sa nedajú riadiť tak, že sa záujmy ostatných vytlačia na okraj,“ vysvetľuje. Na otázku, že v Šamoríne sú názory, že práve toto miestna SMK robí, reaguje: „Takýto výsledok priniesli voľby, preto je veľmi dôležité, že do mestských komisií boli zvolení externí členovia, ktorých sa nikto nepýtal na ich stranícke sympatie. Podstatné bolo, aby to boli ľudia so skúsenosťami z danej oblasti, ktorí môžu prácu vedenia mesta posunúť dopredu. Múdre vedenie mesta musí zvažovať všetky aspekty, lebo v opačnom prípade sa mu to neskôr vypomstí,“ zamýšľa sa.
Vnuci jej dávajú chuť žiť
Pani Edit vo voľnom čase veľa číta. „Mám rada historické romány. Žiaľ, dejepis sa učíme tak, že nevnímame súvislosti medzi spoločenskými javmi, preto ma veľmi baví dodatočne tieto spojitosti objavovať. Napríklad, akú zásluhu mali Borgiovci na zrode reformácie? Veľa čítam aj po anglicky a rada zapĺňam biele miesta v mojich poznatkoch. Nedávno som si so záujmom čítala o tom, ako funguje systém spravodlivosti v USA,“ hovorí o svojej čitateľskej vášni. Čas neúprosne letí, ale Edit Bauer nemá zo starnutia strach. „Starnutie nebolí a choroby sa nevyhýbajú ani mladým ľuďom. Poznám veľa seniorov, ktorí sú v dobrej kondícii. Mala som tridsať rokov, keď sa mi na hlave objavil prvý prameň šedivých vlasov a niektorí ma preto aj ľutovali. Mne to však problém nerobilo a vlasy som si nikdy nefarbila,“ usmieva sa politička, ktorá si užíva spoločnosť vnukov. „Keď človek vychováva vlastné deti, je plný obáv, lebo musí riešiť tisíc vecí. Vzťah s vnukmi je však oveľa pokojnejší, čistejší, človek si nerobí zbytočné obavy, lebo vie, že problémy sa dajú prekonať. Je fantastické sledovať, ako vyrastajú a dozrievajú, rozprávať sa s nimi o vážnych veciach a pomôcť im, keď to potrebujú. Keď si to zaslúžia, rada im uvarím ich obľúbené jedlo, lebo aj oni ma motivujú uvažovať o tom, ako zlepšiť náš svet. Aj vďaka nim cítim, že tu mám ešte poslanie,“ vyznáva sa Edit Bauer.
