Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
Šamorínčanka Éva Mayer (1983) sa v roku 2013 stala najmladšou laureátkou prestížnej Ceny Mihálya Munkácsyho. Cena pomenovaná po svetoznámom maďarskom výtvarníkovi 19. storočia sa slávnostne odovzdáva 15. marca v Budapešti za vynikajúci výtvarný počin a ročne ju prevezme najviac sedem výtvarníkov. „Závistlivcom vždy hovorím, že o cenu človek nežiada, cena sa dáva. Po nominácii som predložila svoje portfólio, ktoré posúdila odborná komisia. Myslím si, že okrem tvorby zavážilo aj to, že nie som umelec, ktorý sa venuje len sám sebe a svojmu dielu, ale výtvarný život aj aktívne organizujem. Uznanie odbornej verejnosti človeka hreje pri srdci a inšpiruje ma naďalej prekračovať svoje hranice. Viem však, že by som pracovala aj bez cien,“ vyznáva sa výtvarníčka.
Huslistka alebo výtvarníčka?
Éva vyrastala v rodine folkloristov, ktorí ju od útleho detstva brávali na kultúrne podujatia. „Rodičia nás s bratom, ktorý je profesionálny kontrabasista, vždy podporovali. Keď som ako päťročná prišla s tým, že chcem hrať na husliach, tak ma ako päťročnú zapísali do hudobnej školy,“ hovorí umelkyňa, ktorá pozitívne hodnotí moderné detské muzeálne zamestnania. „Deti spoznajú kultúru, naučia sa v tomto prostredí pohybovať a nebudú sa báť prejaviť,“ vysvetľuje. Študovala na Gymnáziu Imre Madácha, hrala na husliach v kapele Csalló a mala pestré záujmy. „Ako sedemnásťročná som sa zúčastnila letného workshopu Liliane Csuka v At Home Gallery, ktorý ma uchvátil. Veľmi sa mi páčilo, ako s nami švajčiarska výtvarníčka komunikovala, že nás povzbudzovala a dala nám priestor prejaviť svoju kreativitu. Vtedy som si povedala, že toto chcem robiť aj ja,“ spomína na osudové stretnutie. Rok strávila na Strednej odbornej škole výtvarného umenia v Starom Budíne, odtiaľ jej kroky viedli na budapeštiansku Vysokú školu výtvarných umení. Bola na študijnom pobyte v írskom Corku či na pražskej Akadémii výtvarných umení.
Oživili dvor Koruny
Éva Mayer je presvedčená, že človek nemôže sedieť so založenými rukami a čakať, až ho niekto objaví, preto pred desiatimi rokmi založila medzinárodné výtvarné sympózium Dunartcom. V našom meste počas neho tvorilo stošesťdesiat výtvarníkov a sochárov zo šestnástich krajín a v rámci sympózia sa konala polstovka sprievodných podujatí. „Mojím cieľom bolo priniesť do Šamorína profesionálne výtvarné umenie. S manželom, sochárom Zsoltom Áronom Majorosom máme radi spoločnosť umelcov a na sympózium pozývame tvorcov, ktorých dielo nás niečím oslovuje. Spočiatku v Šamoríne tvorili naši priatelia, no dnes pozývame už aj umelcov, ktorých osobne nepoznáme,“ hovorí o tom, kam sa sympózium za desať rokov posunulo. Prvé tri ročníky sa konali v reformovanom kostole, ktorý sa však začal renovovať, preto sa umelci presunuli na dvor Koruny. „V tom čase skupina mladých ľudí organizovala na dvore Koruny koncert. Spojili sme sily a tento veľmi inšpiratívny priestor sme po rokoch oživili. Vtedajší primátor Gábor Bárdos bol prekvapený, že sa dvor dá takto využiť. Následne ho začali využívať aj iné združenia, až to napokon viedlo k úspešnému cezhraničnému projektu s Győrom. Myslím si, že dôležitou súčasťou projektu bola aj referencia, že ide o životaschopný priestor,“ teší sa zo súčasnej renovácie Koruny.
Dunaj spája jej dva domovy
Veľtok, ktorý tečie popri našom meste, sa nedostal do názvu sympózia náhodou. „Som Žitnoostrovčanka, Dunaj je súčasťou mojej identity. Mám dva domovy, jeden v Šamoríne a jeden v Budapešti, a práve Dunaj, ktorý nepozná hranice, ich spája,“ vyznáva sa výtvarníčka, ktorá má v Šamoríne veľkú rodinu a vždy sa tu dobije energiou. „V Budapešti som dozrela, mám v nej svoj ateliér a priateľov. Pre umelca je dôležité byť v centre kultúrneho diania, chodiť na vernisáže a stretávať sa s výtvarníkmi,“ vysvetľuje Éva Mayer, ktorá je docentkou na Budapeštianskej metropolitnej univerzite. Od roku 2015 vyučuje aj na Univerzite Károlya Eszterházyho v Egeri. „Talent je len jedna vec. Na jednej strane ho treba rozvinúť, na druhej strane sa mladí umelci na škole učia rôzne techniky a koncepcie. Mladý človek totiž rád všetko nahusťuje do jedného obrazu, na univerzite ho naučíme, čo je pre vizuálne zobrazenie už priveľa a čo ešte primálo,“ objasňuje a dodá, že neraz práve usilovné typy študentov sú v živote úspešnejšie než rodené talenty.
Tvorba je formou sebavyjadrenia
Šamorínske sympózium za desať rokov svojej existencie vytvorilo úctyhodnú zbierku diel, ktorá bola už prezentovaná v Maďarskom inštitúte v Bratislave či v budapeštianskych galériách MAMŰ a Műcsarnok. „Do Műcsarnoku sme dostali pozvánku ako jediné zahraničné umelecké sympózium, čo si veľmi vážim,“ pochváli sa Éva. Prestíž šamorínskeho podujatia ilustruje aj fakt, že grafička Luca Oberfrank dostala tohoročný pobyt v Šamoríne ako cenu na Miškoveckom grafickom trienále. Každý ročník sympózia je tematický, väčšinou ide o sakrálne témy, ktoré sa však dajú chápať aj širšie, keďže len zlomok umelcov je veriacich. „Vyberám témy, ktoré ma ako umelkyňu aktuálne zamestnávajú, lebo ma zaujíma, čo si o nich myslia iní. Vo svojej tvorbe sa pokúšam spracovať otázky, ktoré aktuálne zažívam a snažím sa z nich urobiť čosi univerzálne,“ hovorí grafička, pre ktorú tvorba nie je samoúčelná. Chápe ju ako výskum a jej cieľom je vizuálne interpretovať mnohostrannosť daného problému. Napríklad, vo svojej doktorandskej práci Kolísky sa venovala endometrióze a neplodnosti. Súčasťou inštalácie bolo deväť kolísok symbolizujúcich deväť mesiacov vývinu plodu a diváka po inštalácii navigovali smerové tabule, na ktorých boli výroky žien trpiacich týmto ochorením. „Do spracovanej problematiky sa vždy ponorím, čítam odbornú literatúru a pýtam sa na daný problém aj iných, keďže nechcem zobraziť len vlastné emócie. Neraz sa venujem rôznym tabu témam, o ktorých neradi hovoríme,“ vraví šamorínska výtvarníčka o poslaní umenia.
Umelcov Šamorín aj inšpiruje
Sympózium Dunartcom trvá desať dní a jeho účastníci spoznajú aj naše mesto. „Navštívime reformovaný kostol, prípadne aj synagógu a určite im ukážem aj x-bionic® sphere. Okrem toho sme pravidelne hosťami Rádia Patria, pozrieme si aj čunovskú Danubianu a Galériu súčasného maďarského umenia v Dunajskej Strede,“ hovorí Éva, ktorej cieľom je vytvoriť pre umelcov príjemné prostredie na nerušenú tvorbu. „V našich zemepisných šírkach sa z výtvarného umenia vyžiť nedá, umelci väčšinou pracujú v nejakom príbuznom zamestnaní, preto je pre nich veľkým prínosom, ak sa môžu pár dní venovať len tvorbe,“ vysvetľuje a dodáva, že rovnako dôležitá je aj možnosť nadviazať medzinárodné kontakty. „Umelci sú citliví, vnímaví ľudia, ktorých inšpiruje prostredie. V ich prácach sa objavujú miestne motívy, ktoré sú možno počas pobytu v Šamoríne ešte len na úrovni experimentov a plne dozrejú až neskôr v ateliéri,“ uzatvára rozhovor úspešná výtvarníčka Éva Mayer, vďaka ktorej sa Šamorín zapísal aj do dejín výtvarného umenia.