Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
„Prvú pomoc som naostro poskytoval len raz. S kolegyňou sme boli svedkami nehody pri Senci, kde sa frontálne zrazili dve autá. Záchranári tam už boli, predstavili sme sa im a opýtali sa, ako im môžeme pomôcť. Lekár mi strčil do ruky infúziu, aby mohol intubovať českú šoférku, ktorá mala vážne vnútorné zranenia. Nikdy nezabudnem na jej pohľad, ktorému som aj bez slov porozumel. Očami sa ma pýtala, čo je s deťmi. Ubezpečil som ju, že sú v poriadku, keďže z celej rodiny bola najviac zranená práve ona. Neskôr som sa dozvedel, že tri dni po nehode zomrela,“ hovorí József Fürdős, predseda Miestneho spolku Slovenského Červeného kríža v Šamoríne.
Na súťažiach strieka aj krv
„Do Červeného kríža som vstúpil po vojenčine, lebo som bol darca krvi a zaujímala ma prvá pomoc. Neskôr som mal na starosti darovanie krvi, a keď naša predsedníčka Ilona Kovács ochorela, členovia ma v roku 2003 zvolili za predsedu miestneho spolku. Vo vedení organizácie som bol najmladší, od starších som sa veľa učil a prvé dva roky som len počúval ich kritické pripomienky,“ poznamenáva Fürdős, ktorý kladie dôraz na to, aby boli členovia spolku vyškolení a chodili na súťaže. „Pravidelne sa zúčastňujeme Memoriálu MUDr. Vladimíra Harineka, čo je veľmi náročná a profesionálne zorganizovaná súťaž. Súťažiaci musia mať znalosti ako rýchla zdravotná pomoc, dokonca je aj stanovište, kde sa hovorí len po anglicky. Družstvo musí zvládnuť náročné stavy či úrazy, ktoré sú navyše aj verne zahrané. Na stanovištiach neraz strieka krv, keďže figuranti majú pod pazuchou vrecko s umelou krvou,“ vysvetľuje predseda miestneho spolku SČK, ktorý od roku 2004 organizuje podobnú súťaž pre druhý stupeň základných škôl z mesta a jeho okolia. V roku 2015 usporiadali aj maskérsky kurz, na ktorom sa učili hodnoverne simulovať rôzne zranenia. „Je to dôležitá súčasť prípravy, záleží nám na vierohodnosti, aby sa súťažiaci naučili zvládnuť nepríjemné pohľady a neodpadli,“ vysvetľuje Fürdős.
Deti učia čísla 112, 150 a 155
Poskytnúť prvú pomoc je nielen morálna, ale aj zákonná povinnosť každého z nás. Prvé pravidlo však hovorí, že záchranár neohrozí sám seba. Človek si svoju povinnosť splní už tým, ak zavolá profesionálnu pomoc. „Pri oživovaní dospelého človeka sa najprv dáva masáž srdca a potom umelé dýchanie, no treba dbať o to, aby dýchacie cesty boli uvoľnené, preto treba oživovanému zakloniť hlavu. Pri oživovaní detí sa postupuje naopak, lebo deti majú zdravé srdce, ale ak skolabujú, tak im chýba kyslík. Dospelý má v pľúcach dostatok okysličenej krvi, len mu nefunguje čerpadlo,“ vysvetľuje József Fürdős a dodáva, že miestny spolok SČK poskytuje organizátorom spoločenských a športových akcií asistenčné zdravotné služby. S podpredsedníčkou Marienkou Domsitz chodia prednášať aj do našich gymnázií a hravé zamestnania pripravujú aj pre škôlkarov. „Cieľom je to, aby sa deti nezľakli, ak niekto potrebuje pomoc. Deťom rozdávame balíčky ceruziek, na ktorých sú tri dôležité telefónne čísla, aby vedeli, že číslo 112 je univerzálne tiesňové číslo, že na čísle 150 sa dovolajú hasičom a na čísle 155 zasa záchranárom. Pre deti máme pripravené aj náučné omaľovánky Evička nám ochorela,“ prezrádza predseda miestneho spolku.
Darcov krvi očakávajú na jeseň
„Ak chce predseda neziskovej organizácie dosiahnuť, aby organizácia fungovala, musí byť neustále v kontakte s mestským úradom. V roku 2005 primátor Károly Domsitz ocenil našu organizáciu pri príležitosti 600. výročia udelenia mestských výsad kráľom Žigmundom. Mestský kľúč mi odovzdával so slovami, aby som vedel vojsť na úrad aj vtedy, keď sú zatvorené dvere,“ hovorí so smiechom Fürdős. Miestny spolok SČK prevzal pred štyrmi rokmi Ďakovný list za rozvoj aktivít SČK z rúk prezidenta organizácie Viliama Dobiaša a následne Šamorínčanov prijal aj prezident Andrej Kiska. Červený kríž v našom meste tri – štyri razy ročne organizuje aj darovanie krvi, najbližšie bude na jeseň, pravdepodobne v októbri. „Bratislavská národná transfúzna služba nám dáva podmienky, ktoré nedokážeme splniť, preto sme sa so žiadosťou o výjazd obrátili na galantskú nemocnicu. Nedávno bolo obnovené hematologické oddelenie v dunajskostredskej nemocnici, ktoré zatiaľ nechodí na výjazdy. Len čo sa to zmení, nadviažeme s ním spoluprácu,“ prezrádza o budúcich plánoch a dodáva, že pre koronakrízu sa tento rok nekonala tradičná burza ošatenia, no len čo sa situácia znormalizuje, burza sa opäť vráti. „Na jar a na jeseň vyzbierame okolo dvadsať vriec ošatenia, z ktorých osem vriec predáme. Výťažok slúži na činnosť nášho spolku. Nepredaný odev od nás odváža rómske združenie z Pataša, ktoré ho potom ďalej distribuuje núdznym. Predvlani nám darcovia priniesli aj tri detské kočíky. Jedna mamička nám dokonca priniesla športový kočík s plnou výbavou, ktorý kúpila za tritisíc eur, no na bazoši ho nevedela predať ani za päťdesiat eur,“ vraví Fürdős.
V zime sa z neho stáva košikár
József Fürdős pracuje v bratislavskej strážno-bezpečnostnej službe, no na jeseň a v zime sa venuje svojmu koníčku: pleteniu košíkov. „Televízne vysielanie ma nezaujíma, tak počas dlhých zimných večerov pletiem košíky. Remeslo som sa päť rokov učil od otca, ktorému však chýbala trpezlivosť učiť ma, a keď sa mu výsledok môjho snaženia nepáčil, tak ma šľahol po prstoch. To som nestrpel a nechal som ho v dielni samého, preto sa moje učenie natiahlo,“ smeje sa košikárs, ktorý prútie zbiera po príchode prvých mrazov, aby z neho opadalo lístie a dozrelo, tak si totiž zachová svoju farbu. Raz bol netrpezlivý a na mrazy nepočkal. „Prútie sčernelo, čo sa niektorým zákazníkom páčilo, ale ja som s čiernymi košíkmi veru spokojný nebol,“ priznáva. Nazbierané prútie doma vytriedi podľa dĺžky a hrúbky. Z hrubého prútia budú veľké košíky a z tenkého zasa malé košíky a tácky. Na jar uplietol aj 150 korbáčov, no koronavírus mu plány prekazil. „Nepredal som ani jeden, všetky som musel rozpliesť a prútie využiť na košíčky. Na dunajskostredskom jarmoku mi starý košikár poradil, aby som vyskúšal pracovať s topoľovým prútím. Myslel som si totiž, že topoľ sa láme, ale mýlil som sa. Žlto-biele až sivé topoľové prútie je dlho pružné a suší sa pomaly, no v kombinácii s vŕbovým prútím vznikajú farebne atraktívne košíky, o ktoré je záujem,“ uzatvára činorodý József Fürdős.