Slovenčina
Šamorínska meštianska škola bola jedinou svojho druhu na Žitnom ostrove a vznikla medzi prvými meštianskymi školami na území Uhorska. V tom čase mohla pokojne súperiť s mnohými veľkými mestami.
Prvé roky fungovania meštianskej školy
Do prvej triedy meštianky mohol nastúpiť žiak po úspešnom ukončení štvrtej triedy ľudovej školy, teda po dovŕšení desiateho roku. V učebných plánoch prevládali reálne a prírodovedné predmety a praktické zameranie na obchod a remeslá. Vyučovacím jazykom bola maďarčina. Samotné vyučovanie sa začalo 6. decembra 1872. Škola mala presne 20 chlapcov a 20 dievčat. Na konci školského roka však klesol ich počet na 31.
Prvým riaditeľom školy bol György Györök, okrem neho tu učili ešte dvaja kvalifikovaní učitelia a dvaja pomocní učitelia. Vyučovali sa tu štyri náboženstvá: rímsko-katolícke (Ferenc Fellner), evanjelické (Károly Ritter), reformované (Jenő Farkasdy) a izraelitské (Mózes Löwinger). Z dobových záznamov sa dozvedáme, že miestni farári, s výnimkou Mózesa Löwingera, sa zaviazali prvý rok vyučovať náboženstvo bez nároku na honorár.
Samotné zloženie predmetov si vynútili celospoločenské požiadavky. Vyučovali sa náboženstvo a morálka, kreslenie, krasopis, spev, maďarský jazyk a literatúra, nemčina, počítanie, geometria, zemepis, dejepis, prírodopis, základy poľnohospodárstva a remeselnej výroby. Pribudla štatistika, základy práva, účtovníctvo, ale aj telesná a branná výchova. Úplne novým predmetom bola chémia, ktorej potreby si vynútil postupne sa rozvíjajúci priemysel.
Školský rok 1874/1875
Meštianska škola sa presťahovala do nových priestorov novopostavenej budovy na námestí oproti radnici. Dovtedy sa vyučovalo vo vyčlenených priestoroch radnice. Až donedávna si zachovala svoju vonkajšiu podobu i usporiadanie. Dnes je prebudovaná na polyfunkčný dom s bytmi na poschodí a prevádzkami na prízemí a v jej podzemí sa nachádza vínna galéria Archeus.
V prvých rokoch existencie meštianskej školy prekvapil nízky záujem o tento typ štúdia. V druhom roku mali obidva ročníky spolu iba 34 žiakov. Dokonca aj v treťom roku existencie zápasila škola s nezáujmom rodičov a žiakov, mala iba 41 žiakov. Mnoho Šamorínčanov ju bojkotovalo a odmietalo do nej zapísať svoje deti, preto robili učitelia všetko pre to, aby tento nepriaznivý stav prekonali. Organizovali osvetové prednášky, hudobné večery, spoločenské podujatia. Nebyť podpory vedenia mestečka a šamorínskeho Kasína, škola by po prvých rokoch svojej existencie nebola neprežila.
V kronike školy nájdeme v roku 1874 nasledovný zápis: „Katolícka farnosť sa snažila presvedčiť rodičov, aby svoje deti neposielali do meštianskej školy. V dôsledku toho prišlo z vidieka iba zopár žiakov.“ Zdá sa, že protiškolská aktivita rímsko-katolíckych farárov neostala bez odozvy. Do šiestich tried chodilo len 22 chlapcov a 19 dievčat, napriek tomu, že škola mala 5 riadnych, jedného náhradného učiteľa a dvoch učiteľov náboženstva. Plat dostávali od daňového úradu. Ani v nasledujúcich rokoch sa stav nezmenil. Ešte v školských rokoch 1877/78 a 1878/79 ostal štvrtý ročník bez žiakov.
Šamorínčania si školu obľúbili, až keď sa vedenia školy ujal Béla Ivánfi. V tom čase však mala škola veľmi dobré meno za hranicami mestečka. Svojich podporovateľov si našla aj v školskej rade (István Sidó, Ignác Oberhoffer). Do 90. rokov, ale aj neskôr, až do vypuknutia prvej svetovej vojny, sem rodičia posielali svoje deti, aby sa zdokonalili v maďarčine. Slovenskí žiaci tvorili z celkového počtu žiakov meštianskej školy 30 až 32 percent. Mnohí sem prichádzali z myjavských kopaníc, dokonca až z okolia Liptova. (Prvá slovenská trieda bola zriadená až v školskom roku 1924/1925.)
V medzivojnovom období sa meštianky skrátili na 3-ročné s jednoročným kurzom. Po skončení druhej svetovej vojny bol ich učebný plán zjednotený s nižšími gymnáziami a po roku 1948 postupne zanikali. Aj v tomto má šamorínska meštianka ďalšie prvenstvo. Ak platilo, že bola jedna z prvých v Uhorsku, v roku 1952 zanikla medzi poslednými.
Meštianska škola na námestí postavená v roku 1874
Pôvodné zariadenie školy ostalo pôvodné ešte aj v druhej polovici 20. storočia. Olejová dlážka, naklonené lavice s otvorom na namáčanie kalamára, s vyrezanými drážkami na odkladanie pier a ceruziek. Nechýbali kachle v rohu, kisňa na odkladanie pomôcok, drevená tabuľa, na stenu pripevnené učebné pomôcky a vešiaky.
Nábytok v triedach ostal v pôvodnom stave aj po zrušení meštianky
V minulosti tu študoval aj architekt svetového mena – Dušan Samuel Jurkovič
V rokoch 1878 - 1884 navštevoval maďarskú meštiansku školu v Šamoríne Dušan Samuel Jurkovič.
Dušan Samuel Jurkovič (1868-1947)
Narodil sa na myjavských kopaniciach v obci Turá Lúka. Pochádzal z významnej rodiny, z ktorej vzišlo niekoľko významných osobností. Samuel Jurkovič, Jurkovičov starý otec z matkinej strany, bol zakladateľom prvých spotrebných družstiev na Slovensku. Jeho teta, Anička Jurkovičová (matka významného slovenského básnika a prozaika Svetozára Hurbana Vajanského), sa vydala za Jozefa Miloslava Hurbana a stala sa prvou známou slovenskou herečkou.
Dušan Jurkovič patril k priekopníkom v staviteľstve. Ako predstaviteľa secesnej architektúry ho prezývali aj básnikom dreva. V čase Veľkej vojny ho odvelili do západnej Haliče, kde navrhoval cintoríny pre padlých vojakov. Navrhol tu vyše 30 cintorínov, ktoré si už v čase vzniku získali značnú publicitu a ocenenia. Po vojne sa natrvalo usadil v Bratislave. Pôsobil v úrade vládneho komisára na ochranu pamiatok na Slovensku. Práve pamätníky predstavujú dôležitú časť Jurkovičových projektov, ktoré dovtedy nikto neriešil.
Bol medzi prvými, ktorí navrhovali na Slovensku vybudovať múzeum tradičnej architektúry v prírode (1905). Po prvej svetovej vojne podal návrh na prvé montované domy a navrhol stavby domov z pálených veľkoplošných dielcov. Medzi jeho najvýznamnejšie stavby patrí súbor turistických stavieb na Pustovniach v Radhošti vo Frenštáte, komplex kúpeľných stavieb v Luhačoviciach, stanice lanovkovej dráhy na Lomnickom štíte. Štefánikova mohyla na Bradle sa dnes radí k najvýznamnejším dielam slovenskej architektúry medzivojnového obdobia. Svojím vertikálnym objektom má evokovať podobu dávnych obeliskov. Na jeho počesť sa od roku 1964 udeľuje Cena Dušana Jurkoviča.
Dušan Samuel Jurkovič, priekopník modernej slovenskej architektúry, študoval v Šamoríne až šesť rokov
Prelomovým bol školský rok 1886/1887
V histórii meštianskej školy ho možno považovať za prelomový. Vyššia dvojročná dievčenská škola otvorila aj 3. ročník, a tak sa vznikla dievčenská meštianska škola. Patrila k významným stredným školám na Žitnom ostrove. Jej otvorenie bolo jasným signálom, že ženy začali v spoločnosti nadobúdať isté postavenie. Do roku 1945 sa v nej vyučovalo po maďarsky, od konca vojny až do roku 1952, kedy meštianska škola definitívne zanikla, po slovensky.
V školskom roku 1888/1889 tu pod vedením Rózy Kalocsaovej zaviedli nový učebný odbor ženských ručných prác. Pre nedostatok vyhovujúcich priestorov sa však tento odbor vyučoval v zrušenom služobnom byte. Vedenie školy opakovane adresovalo správe mestečka niekoľko sťažností, v ktorých upozorňovalo na príliš stiesnené priestory pre taký veľký počet žiakov (až 144).
Školská budova bola pôvodne plánovaná iba pre štyri chlapčenské a dve dievčenské triedy. Nevyhovoval ani školský dvor, na ktorom by mohli žiaci športovať. Istým riešením bolo využitie miestností pôvodne určených na iné účely. Išlo o knižnicu a laboratóriá. Mestečko dalo oproti budove postaviť dievčenskú pracovňu.
Nasleduje „Zo starých školských kroník, 10. časť“
