Slovenčina
V tejto časti sa zameriame na 19. storočie. Napriek tomu, že fond magistrátu mesta je od 50. rokov 19. storočia veľmi torzovitý a chýbajú majetkové súpisy mesta či hospodárske zápisnice, pokúsime sa v skratke načrtnúť vývoj školských a predškolských zariadení v Šamoríne.
19. storočie bolo storočím veľkých zmien. Šamorín dostáva novú tvár. Búrajú sa zvyšky hradieb. Podľa kronikára Zsigmunda Kisfaludyho bola na začiatku storočia zbúraná prvá mestská brána, známa ako tzv. Dolná alebo Komárňanská brána. Mesto sa rozširuje, pribúdajú nové ulice. Okolie mestečka, chudobné na kameňolomy, si muselo vystačiť s vlastnou produkciou tehál, preto sa v 19. storočí rozmáha ich výroba.
Jadro mestečka tvorili dve hlavné ulice. Boli široké a vydláždené kameňom. V okrajovej časti mestečka Pod záhradami (Kert alja) sa ešte nachádzali mŕtve ramená Dunaja s priľahlými trávnatými plochami. Rozprestierali sa tu zeleninové a ovocné záhrady. Dunajské brehy a ostrovy dekorovali početné lužné lesy s typickou žitnoostrovskou flórou a faunou.
V hospodárskom živote mestečka zohrávalo rozhodujúcu úlohu cechové remeselníctvo. Ešte v polovici 19. storočia tu pracovalo 168 majstrov, pričom najrozvinutejším miestnym remeslom bolo čižmárstvo, ktorému sa venovalo až 42 remeselníkov. Preslávené šamorínske čižmy sa dokonca stali vyhľadávaným artiklom aj za hranicami Šamorína.
Pri veľkom požiari vyhorela najstaršia škola
19. storočie poznačili veľké požiare, ktoré ochromili aj chod škôl. Pri ničivom požiari v roku 1812 bola poškodená aj najstaršia škola pri kalvínskom kostole.
Ďalší požiar zaznamenali kroniky 3. apríla 1826, ktorý vypukol na Kráľovskej ulici. Šamorínčania sa z neho ešte dlho nedokázali spamätať.
Podľa kalvínskeho farára, pána Csukása, začalo horieť v noci v dome oproti radnici. Silný severozápadný vietor rozšíril oheň smerom ku kalvínskemu kostolu. Dlhé úzke domce so šindľovou strechou postavené tesne vedľa seba nemali žiadnu šancu. Plamene začali olizovať jeden dom za druhým. Oheň zasiahol aj kalvínsky kostol, presnejšie drevené schodisko i masívne drevené trámy. Vážne poškodil aj jediný zvon vo veži a kovového kohúta, ktorý sa roztavil. Spolu s farou pri kalvínskom kostole vyhorela i najstaršia školy.
Keď sa po niekoľkých dňoch podarilo požiar uhasiť, Šamorínčanom sa naskytol bezútešný pohľad na stredoveký kostol bez strechy, na roztopeného kohúta na veži a obhorené múry školy a fary.
Reformovaná cirkev potrebovala nájsť náhradné priestory pre školu, zabezpečiť byt pre duchovného i rektora. Je obdivuhodné, v akom rekordne krátkom čase sa dokázala cirkevná obec rozhýbať. Odmietala pripustiť, aby ich táto tragédia paralyzovala. S pomocou obyvateľov však nemohla počítať, sami ostali bez strechy nad hlavou. V pokladnici cirkevného zboru bolo len 53 zlatých forintov. Vyhlásili preto verejnú zbierku aj v okolí Šamorína. Iba vďaka nej sa podarilo zachrániť kostol a školu s farou zrekonštruovať. Rekonštrukciu budov už ovplyvnili nové trendy v stavebníctve a klenutú strechu nahradila nová trámová strecha.
Pôvodný kohút na veži kostola sa síce nezachoval, zachoval sa však obrázok kohúta, ktorého zhotovili po požiari (Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
Najničivejší požiar však vypukol 21. júla 1865. V Šamoríne zhorelo až 208 budov, vrátane evanjelickej fary a školy. Zhorela aj veža radnice, ktorá sa viac neobnovila. Žiaľ, mestečko malo poistenú len radnicu, evanjelickú faru a školu, špitál s kaplnkou a niekoľko ďalších nehnuteľností. Aj v budove radnice sa zničilo viacero starožitností, vrátane obrazu horiaceho mestečka podpáleného Turkami. Bol to jeden z posledných ničivých požiarov, ktorý položil Šamorín doslova na kolená a urýchlil vybudovanie hasičského zboru.
Najstaršia škola v meste (vľavo) sa pôvodne nachádzala pri najstaršej, južnej bráne na konci Radničnej (Zdroj: Inštitút Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)
Čo nezničil oheň, poškodila voda
Ničivé požiare však neboli jediným nebezpečným živlom, ktorý ohrozoval Šamorínčanov. Ďalšie nebezpečenstvo predstavovali ľadové povodne.
Zápisnice mestečka aj cechové knihy zaznamenali 3. marca 1830 povodeň, pri ktorej zalial rozvodnený Dunaj niekoľko ulíc v meste, pričom najväčšie škody spôsobil v strednom rade. Podľa záznamov klesla teplota až na –20 stupňov a na mnohých miestach zamrzli aj studne. Ohrozený bol aj chod škôl, ktoré zápasili s nedostatkom dreva na kúrenie.
V Šamoríne vznikla aj prvá óvoda – predškolské zariadenie
V polovici 19. storočia sa v Uhorsku zakladajú detské predškolské opatrovne, známe ako óvody. Ich rozvoj čosi napovedá o hospodárskom rozvoji, kedy si požiadavky lacnej pracovnej sily vynútili zvyšovanie zamestnanosti aj u žien. V Šamoríne vzniklo takéto zariadenie už 4. mája 1845. Poldennú materskú škôlku v priestoroch paulánov určenú pre deti mladšie ako 7 rokov zriadili z verejných darov.
Nasleduje „Zo starých školských kroník, 8. časť“
