Slovenčina
S blížiacim sa postupom frontu v posledných dňoch druhej svetovej vojny prerušili vyučovanie a zatvorili všetky školy. Maďarské školy ostali napriek očakávaniam zavreté aj po skončení vojny. A neotvorili ich ani ďalších päť rokov.
Šamorín po skončení vojny
2. apríl 1945, Veľkonočný pondelok. V skorých ranných hodinách oslobodili mesto vojská 2. ukrajinského armádneho frontu pod velením marš. Malinovského. Týmto sa v Šamoríne druhá svetová vojna skončila.
V roku 1970 pri príležitosti 25. výročia oslobodenia mesta odhalili na priečelí Mestského národného výboru pamätnú tabuľu sovietskej armáde
Už niekoľko dní po oslobodení sa v meste otvorili školy a obnovilo sa vyučovanie.
14. apríl. Žitný ostrov obsadili jednotky československej armády. Vládne tu však chaos, neistota, šíria sa Jóbove zvesti o kolektívnom potrestaní Maďarov.
Mnohých Maďarov vyhlásili za vojnových zločincov. Stačilo, aby v čase vojny zastávali úrad, alebo boli verejne činní, a dostali nálepku zločinca. Obeťou čistiek v Mliečne sa stal aj obľúbený riaditeľ miestnej školy Zoltán Cseh, ktorý počas vojny viedol kurzy brancov (leventeoktatás). Obvinili ho z kolaborácie s horthyovským režimom, odsúdili na niekoľkoročné väzenie, skonfiškovali mu majetok a do jeho domu nasťahovali presídlených Slovákov z Maďarska. Na slobodu ho prepustili až po dvoch rokoch, na jar 1947, a rehabilitovali až na začiatku 90. rokov.
Máj– jún 1945. Československé úrady zatvorili všetky maďarské školy (znova ich otvorili až o dva roky; do roku 1950 však len ako maďarské oddelenia slovenských škôl).
Ústava 9. mája nariaďovala vyučovanie v slovenskom jazyku. Žiaci, ktorí navštevovali školy s vyučovacím jazykom maďarským, boli presunutí do slovenských škôl. Rovnaký osud postihol aj mliečňanskú školu (až do roku 1950 fungovala ako slovenská).
Vyšlo ďalšie nariadenie zakazujúce používať maďarský jazyk na verejnosti. V maďarčine dokonca prestali vychádzať aj noviny.
Pretože jazykom šamorínskych Židov bola maďarčina, často ich obviňovali, že sú nositeľmi maďarizácie. Mnohí Židia sa po vojne, po skúsenostiach s Horthyho režimom, začali hlásiť k slovenskej národnosti a svoje zapísali do slovenských škôl. A to aj takí, ktorí dovtedy po slovensky vôbec nehovorili.
Jedným z prvých opatrení povojnovej vlády bolo zatvorenie maďarských škôl. Zároveň sa pristúpilo k poštátneniu škôl. Po roku 1945 sa obnovili poškodené budovy, triedy aj zariadenia, ktoré boli počas vojnových rokov zničené. Samotné vyučovanie po skončení vojny však komplikovala prítomnosť dočasne ubytovaných jednotiek Červenej armády v budovách škôl. Čo bolo najhoršie, stratil sa archív školy, čo pri zhotovovaní odpisov spôsobovalo nemalé komplikácie.
Školský rok 1945/1946. Začal sa s mesačným oneskorením až 1. októbra, „keďže dovtedy nebolo dostatok síl menovaných na školu a tiež nebola škola daná do poriadku“.
Zo školskej kroniky sa dozvedáme, že „vojnovými pomermi školská kázeň a morálka žiakov veľmi upadla... školská dochádzka je pomerne slabá, čoho príčinou je jednak nedostatok obuvi... zvlášť treba dbať na to, aby žiaci chodili čistí a nepriniesli do školy nejaké nákazlivé choroby.“
V novom školskom roku boli otvorené iba slovenské triedy, a to i napriek tomu, že z 362 šamorínskych žiakov bolo až 311 Maďarov. V kronike meštianskej školy sme našli zaujímavé nariadenie: „Nie poslovenčovať, ale o to ide, aby žiaci látku v jazyku slovenskom ovládali.“
Riaditeľom základnej školy sa stal Emil Orech. Učiteľský zbor tvoril jeden učiteľ a šesť učiteliek: Jana Škultétyová, Irma Števulková, Anna Stanková, Veronika Gužíková, Judita Turkovičová, Štefan Batinský, Margita Polačková.
Prvým povojnovým riaditeľom meštianskej školy (v rokoch 1945 až 1946) sa stal Vladimír Manica (starý otec Ericha „Boboša“ Procházku). Na meštianke okrem neho učili Ján Svitok (neskôr prestúpil do Trenčianskych Teplíc), Alžbeta Reichenthalová, František Sloboda, Mária Verecká, Elena Taubingerová – Kiššová (neskôr premiestnená do Trnavy), Ladislav Verecký a Matilda Orsáryová (neskôr premiestnená do Podunajských Biskupíc).
Na Hlavnej ulici, vedľa Csókaovho domu v dvore v tvare slíža, kde bývalo niekoľko rodín, bola zariadená poldenná škôlka. Tvorila ju len jedna trieda. Deti ju navštevovali jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Cez spoločný dvor bolo možné prejsť až k Majroku.
Ďalšiu škôlku otvorili aj v budove bývalej židovskej školy, v ktorej sa už počas vojny prestalo vyučovať. Aj Kráľovskej ulici, v budove postavenej ešte v roku 1847, zriadilo mesto Štátnu detskú škôlku. Jej vedením poverili riaditeľa národnej školy Emila Orecha. Po roku 1954 fungovala už pod vlastnou správou. Do novej budovy na Budovateľskej ulici ju presťahovali v roku 1963.
Poldenná škôlka na Hlavnej ulici zriadená po vojne. Cez dvor sa dalo prejsť z Hlavnej na Budovateľskú, na noc sa však obe železné bránky zamykali.
(Zdroj: Somorjai lakosok régi képei, Gábor Szinghoffer)
Školský rok 1946/1947. Povojnové nálady zaznamenala aj školská zápisnica meštianskej školy, ktorá výrazne odráža spoločenskú atmosféru i napäté slovensko-maďarské vzťahy. Vyberáme z nej: „Začíname školský rok v tej nádeji, že sa nám prinavrátia naši Slováci žijúci za hranicami, a tak našu doterajšiu ťažkú prácu tu v pohraničí usnadnia. Našou úlohou bude opäť prinavrátiť ich späť do lona našej vlasti, lebo všetci tí, ktorí boli hnaní žitia nevôľou, museli opustiť rodnú zem. Budeme musieť vypäť hodne síl, aby sme všetky tie deti, ktoré boli doteraz sýtené cudzou ideológiou, priviedli k pravému slovanskému a slovenskému cíteniu, aby sa z nich stali praví a roduverní občania našej obnovenej ČSR.“
Nasleduje „Zo starých školských kroník, 20. časť“
