Slovenčina
Svet sa mení a ani školstvo nie je výnimkou. Istá anekdota však hovorí, že ak by sme strojom času preniesli lekára z 18. storočia do dnešnej ambulancie, bol by v nej stratený. Ak by sme však preniesli strojom času učiteľa z minulosti, vo výklade by bez problémov pokračoval aj v dnešnej triede.
Dnes už nenájdeme v triede kalamár s atramentom či bridlicové tabuľky orámované dreveným rámom, na ktoré sa písalo grifľami. Takisto nenájdeme ani pľuvadlo v rohu, džbánik na umývanie rúk, piecku na kúrenie, polená určené na kľačanie či trstenicu a harmónium, pomocou ktorého sa učili žiaci spievať. Zato pribudli interaktívne tabule, notebooky, dataprojektory. Základné vybavenie triedy však ostalo dodnes: lavice, tabuľa a učiteľská katedra. Zatiaľ čo sa v minulosti učili všetci žiaci v jednej triede, a bolo ich niekoľko desiatok, dnes sa počet žiakov v triedach prísne limituje, dokonca sa v rámci niektorých predmetov delia na skupiny.
Učiteľ bol kedysi po richtárovi a farárovi prirodzenou autoritou a v meste či na dedine požíval veľkú vážnosť. Okrem peňazí dostával aj naturálie, ako drevo na kúrenie, zemiaky, obilie a ďalšie vypestované produkty. Zároveň bol aj kantorom, ktorý pravidelne hrával na bohoslužbách.
Kedysi učitelia, na rozdiel od tých dnešných, vo veľkej miere trestali. Previnilec bežne dostával trstenicou po prstoch, ktoré musel stiahnuť do štipky, prípadne ho učiteľ trestal palicovaním na prvej lavici. Menším trestom bolo kľačanie v kúte, sedenie v somárskej lavici či zatváranie žiaka po vyučovaní.
Začiatky siahajú až do stredoveku
Šamorínske školy začali písať svoj príbeh už v stredoveku. O začiatkoch šamorínskeho školstva však vieme veľmi málo. Vychádzajúc z existencie kostola, ktorý podľa najnovších archeologických zistení môžeme datovať už do 11. storočia, predpokladáme, že najstaršia škola mohla byť zriadená už v 14. storočí, i keď prvé písomné zmienky o nej pochádzajú až z 15. storočia.
Listina z roku 1437 uvádza existenciu školy, ale tá ešte nesídlila v samostatnej budove. Pôvodne sa zrejme vyučovalo priamo v kúte kostola, prípadne v kantorskom byte. Žiaci bežne sedávali na zemi. Je však potrebné dodať, že školská dochádzka v stredoveku ešte nebola povinná.
Prvá doložená listina dokladajúca existenciu samostatnej ľudovej školy pri katolíckej fare (po roku 1789 škola reformovanej cirkvi) pochádza z 20. augusta 1593. Sídlila v prízemnej budove so štyrmi oblokmi a oblúkovitou strechou. Nebola veľká, dokonca v nej nebol ani zvonec ohlasujúci začiatok vyučovania či prestávky. Vráťme sa však k spomínanej listine. Cisár Rudolf II. v nej oslobodil tri vinohrady patriace šamorínskej fare od platenia desiatku. Z príjmov mali byť hradené náklady na prevádzku cirkevnej školy a kostola. Z listiny sa dozvedáme, že budova školy bola postavená v gotickom slohu. Pretože v roku 1405 získal Šamorín štatút kráľovského mesta, môžeme tento údaj považovať za hodnoverný. V tom čase každé slobodné kráľovské mesto muselo disponovať aspoň jednou vzdelávacou inštitúciou.
Disciplína sa vynucovala telesnými trestami
Učiteľ si vynucoval prísnu disciplínu a v škole nechýbali ani telesné tresty, ktoré boli zakázané až v roku 1870. V laviciach sa nesedelo príliš pohodlne, boli bez operadiel a v jednej lavici sa tiesnilo niekoľko žiakov. Učebnice mal k dispozícii len učiteľ.
Vzdelávanie v stredoveku malo viesť predovšetkým k pokore. Žiakov tu učili vierouke, morálke a, samozrejme, spievať. Spev totiž potrebovali pri spievaní na chóre v kostole. Aj z toho dôvodu boli školy v stredoveku spočiatku v rukách duchovenstva. Tí, ktorí sa chceli ďalej vzdelávať, sa mohli naučiť čítať a písať. Bolo zaužívané, že v prvej lavici sedeli najlepší žiaci (prima classis), po nich nasledovali slabší žiaci (secunda classis). Najslabší žiaci sedávali vzadu (classus tertio). Podľa toho sa aj známkovalo. Najhoršie ohodnotenie v prvej skupine bolo vždy lepšie, ako najlepšie v ďalšej skupine.
Hodnotilo sa správanie, pozornosť, usilovnosť a výsledky. Aby bolo učivo ľahšie zapamätateľné, často sa ho žiaci učili vo veršoch. V triedach bola piecka povinnou výbavou. Aby mali žiaci miestnosť aspoň trochu vykúrenú, každý žiak si musel so sebou priniesť kus dreva. Preto aj od počtu žiakov záviselo, ako sa podarilo miestnosť vykúriť. Neskôr na chod farských škôl prispievali mešťania, ktorí v zime poskytovali školám drevo na kúrenie.
Nasledujú „Šamorínski študenti na univerzitách, 2. časť“
