Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 4. časť

16.9.2020, 13:57

Soňa Zakariásová

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti.

Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete. Najprv to boli Česi a Slováci, nasledovali Židia a tragédiu nakoniec zavŕšili Maďari.

Moc silných

Kalendárium udalostí v predvečer vojny

September 1938. Zo zoznamu štátnych učiteľov vylúčili s okamžitou platnosťou učiteľa ľudovej školy Mihálya Balassu a učiteľa Zoltána Dezsőa, ktorého neskôr odsúdili za komunistické aktivity na ročné väzenie. Obidvoch učiteľov obvinili z urážky voči bratislavskému školskému inšpektorovi Ignácovi Gašparíkovi. Vymerali im 14 dní tvrdej väzby.

Rada rodičov školy, pripravená vstúpiť do školského štrajku, odporučila rodičom neposielať deti do školy až dovtedy, pokiaľ obidvoch učiteľov neprepustia na slobodu. Novovymenovaného učiteľa Jána Huršana odmietla.

3. október 1938. Tento deň sa až do skončenia vojny oslavoval v Šamoríne ako Deň šamorínskej nezávislosti od československej vlády. V doobedaňajších hodinách sa zišlo na námestí okolo tisíc obyvateľov, ktorí ľudovým hlasovaním rozhodli o nezávislosti Šamorína, o jeho odtrhnutí od Československa a pričlenení k Maďarsku. K okresnému náčelníkovi odišla deputácia so žiadosťou o pripojenie Šamorína k Maďarsku a vrátenie zhabaných rádioprijímačov.

Týždenník Šamorín a okolie oslavuje Deň šamorínskej nezávislosti

Žitný ostrov opustili československí pohraničiari a ostatní členovia ozbrojených zložiek. V Šamoríne a v neďalekom Gútore (Hamuliakovo) obyvatelia odstránili československé vlajky. Na kostoly, školy, úrady a na niektoré domy vyvesili maďarské zástavy.

Krajinský prezident nariadil zatvoriť šamorínske krčmy a zástupcom mesta vydal príkaz na zabezpečenie poriadku. Na žiadosť okresného náčelníka prichádza do mesta nová posila - desať žandárov - ktorí z budov a výkladov odstránili maďarské zástavy.

Ráno 4. októbra bol v meste relatívny pokoj. Z Bratislavy sem prichádzajú nákladné autá so žandármi pripravenými spraviť v meste poriadok. Do šamorínskych kasární umiestnia jazdecký oddiel pohraničnej stráže. Žandári v súčinnosti s vojakmi sa vyhrážajú, že v prípade potreby pristúpia k vysídľovaniu nespokojných Maďarov a použijú streľbu. Vykonajú domové prehliadky s cieľom nájsť maďarské odznaky, zástavy a trikolóry. V miestnej stolárskej dielni zdemolujú žrď pripravenú na vztýčenie maďarskej vlajky. V poobedňajších hodinách zatknú Gejzu Szeiffa, predstaviteľa maďarskej strany, a farára Gábora Markwartha.

19. október. Situácia sa mení zo dňa na deň. Prednosta okresného úradu dostane evakuačné pokyny, aby v súčinnosti s orgánmi štátnej správy zabezpečil odsun československého obyvateľstva.

2. november. Podpísaním Viedenskej arbitráže pričlenili Šamorín k Maďarsku. Prvý raz sa dostal pod správu Komárňanskej župy, ktorá mala celkom 6 okresov, vrátane šamorínskeho. Za mestom, smerom do Bratislavy, postavili hranicu. Boli zrušené školy s vyučovacím jazykom slovenským. Národnú školu na Dlhej ulici, postavenú z prostriedkov Slovenskej ligy, začlenili pod správu Komárňanskej župy a vyhlásili za majetok maďarského štátu. Takisto zatvorili aj slovenské triedy v meštianskej škole.

Slovenských učiteľov vyzvali, aby ukončili vyučovanie a opustili všetky stupne škôl. Z obecných a školských knižníc boli vyradené české a slovenské tituly. Vyhostenie učiteľov však malo za následok ich nedostatok. Napríklad na cirkevnej škole boli len 4 učitelia na 278 žiakov. Situácia bola natoľko neúnosná, Šamorín žiada prepustených učiteľov opäť zamestnať. Pod túto žiadosť sa podpísali aj obyvatelia susedných obcí.

Premenovali sa ulice a námestia. Radničnú ulicu premenovali na Nemzeti felkelés útja/Cesta národného povstania a Hlavné námestie/Fő tér premenovali na Horthyho námestie/Horthy tér. Boli odstránené pamätníky pripomínajúce Československo, jeho predstaviteľov a legionárov. Zanikli aj československé spolky a politické strany. Zmenili sa aj štátne symboly. Československý znak bol nahradený maďarským znakom a k pamätníku korunovácie Panny Márie neskôr pribudol pamätník s turulom s pripaženými krídlami, nad ktorým sa týčila krajinská vlajka.

Do Šamorína umiestnili 16. peší pluk a 52. prápor pohraničnej polície. Vojenské veliteľstvo sídlilo na Pomlejskej ulici.

V noci zo 4. na 5. novembra na arbitrážne územie násilne vyviezli nepohodlných Židov zo Slovenska, ktorých ľudácka propaganda obvinila z neúspechu vo Viedni. Rovnaký postoj zaujala aj maďarská strana, ktorá sa z odstúpených území rozhodla deportovať Židov bez domovského práva.

V mesiacoch november a december zriadili v Miloslavove, v kolónii Alžbetin Dvor, na „území nikoho“, prvý židovský tábor. Nachádzal sa na území demarkačnej čiary medzi Maďarskom a Československom, na hraniciach šamorínskeho okresu medzi obcami Miloslavov a Štvrtok na Ostrove. V tábore sa ocitlo okolo 310 Židov, ktorých nechcela na svoje územie prijať ani jedna strana.

Kolónia Alžbetin Dvor bola jedinou zo žitnoostrovských kolónií, ktorá ostala na po arbitráži Slovensku. Tábor spočiatku pozostával z niekoľkých vyhĺbených jám v zemi, zo stanov a starých sťahovacích vozňov, kde bolo ubytovaných okolo tristo Židov. Až neskôr sa pristúpilo k stavbám drevených baráčikov, na ktoré prispeli židovské náboženské obce zo šamorínskeho a dunajskostredského okresu.

Z okresu Šamorín vyhostili českých a moravských úradníkov i slovenské rodiny, ktoré tu po roku 1918 nadobudli domovské právo. Ocitli sa v nezávideniahodnej situácii, keď sa do 24 až 48 hodín museli vysťahovať (len vo výnimočných prípadoch im úrady povolili predĺženie odsunu). Svoje domovy museli narýchlo opustiť, preto boli nútení predať svoj majetok (náradie, hospodárske vybavenie, bytové zariadenie či zvieratá) pod cenu. Skľučujúci pohľad na ľudskú masu nesúcu v plachtách len najnutnejšie veci dennej potreby naznačoval začiatok napätého dramatického obdobia. Vysťahované obyvateľstvo prišlo nielen o svoje domy, ale aj existenčné zázemie.

Žitný ostrov obsadili útvary 1. armádneho zboru Maďarskej okupačnej skupiny (Magyar Megszálló Csoport) pod velením generálmajora Milána Temessyho. Obsadzovanie územia šamorínskeho okresu sa však nezaobišlo bez násilností. Do kolónie Blahovo pri obci Veľký Lég prišli robiť poriadky ozbrojení príslušníci tzv. Szabadcsapatok, ktorí sa voči kolonistom správali mimoriadne bezohľadne. Ich majetok za smiešne nízke ceny rozpredali starousadlíkom. 6. novembra večer , ešte pred príchodom maďarskej armády, podpálili neznámi ozbrojenci v kolónii Fakov (Kvetoslavov) stoh slamy a drevenú šopu na hospodárskom dvore Františka Pospíšila. Požiar založili aj u jeho suseda Vlada Čatloša.

Asi 150 starousadlíkov z okolitých obcí začalo rabovať majetok kolonistov. Brali im dobytok, kone, náradie, kočiare, domáce zvieratá, ale aj repu a krmivo, ktoré narýchlo zanechali na poliach.8. novembra ich vyhnali z domovov a nasledujúci deň ich vysťahovali na územie Slovenska.

V obci Macov došlo k hromadnému znásilneniu žien miestnych kolonistov. Jedného muža dokonca napichli na bodák a bezvládne telo hodili na voz. Divokému rabovaniu, prípadne podpaľačstvu sa nevyhli ani ostatné obce šamorínskeho okresu, ako Šuľany, Tomášov či Hviezdoslavov.

V rozkaze 14. novembra uvalili na kolonistov, ale aj ostatné obyvateľstvo, ktoré nežilo v kolóniách, „ochrannú väzbu“. Znamenala, že dotknuté osoby mali byť do 48 hodín „preložené“ za hranice. Vyslovene sa zakazovalo pomáhať im pri preprave majetku. Ten ostal bez ochrany, čím sa uvoľnil priestor pre ďalšie nekontrolovateľné rabovanie. Cieľom týchto opatrení bolo obnoviť stav spred roku 1918.