Slovenčina
Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti. Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete.
Kalendárium udalostí po prijatí Benešových dekrétov
2. august. Deň po prijatí Postupimskej dohody vstúpilo do platnosti nariadenie prezidenta republiky, podľa ktorého bolo možné odňať štátne občianstvo Maďarom a Nemcom (zákon č. 33). Ich majetok prešiel pod národnú správu, pričom poľnohospodársky majetok bolo možné skonfiškovať bez náhrady. (Od októbra sa pristúpilo ku konfiškácii celého ich majetku.)
Bolo prerušené rozhlasové vysielanie pre maďarských poslucháčov (obnovili ho až 9. januára 1949). Ústavným nariadením č. 33 zakázali v meste všetky maďarské spolky.
Nariadenie sa najviac dotklo Dobrovoľnej hasičskej roty, ktorej členovia boli maďarskej národnosti, zakázali jej činnosť. Členov zboru, ktorí niekoľko desaťročí vykonávali prospešnú prácu, vysídlili do Maďarska, alebo deportovali na nútené práce do Čiech.
Aj zbormajster Pál Limpár st. bol vysídlený do Rajky. Vedenie zboru po ňom prebral František Miškovič, učiteľ meštianskej školy. Miestne orgány ho vymenovali aj za nového veliteľa oddielu. Napriek tomu, že sa paralyzovaný život v meste postupne obnovuje, niekdajšia súdržnosť Šamorínčanov a vzájomná úcta sa vytratili.
19. september. Prezident vydal nariadenie (zákon č. 71), ktorým zaviedol pre Maďarov a Nemcov povinnosť „nútených prác“. Maďarov na základe „prideľovacieho výmeru“ odviezli na nútené práce do Sudet. Mnohí, v snahe vyhnúť sa vysídleniu, sa ukryli. Do opustených domov vysídlencov nasťahovali kolonistov zo severu Slovenska, neskôr aj Slovákov z Maďarska. Domy, ktoré ostali neobývané, padli za obeť rozkrádaniu. Všetko, čím sa dalo pohnúť, jednoducho zmizlo.
15. október 1945. Začali sa prvé nútené odsuny. Vzťahovali sa na mužov od 14 do 60 rokov a ženy od 15 do 50 rokov. Pod dozorom vojska a polície často odchádzali celé rodiny, teda aj tí, na ktorých sa prezidentské dekréty nevzťahovali. Najmä starí, práceneschopní rodinní príslušníci sa rozhodli nasledovať svoje rodiny, pretože nedostávali dôchodok a výrobné prostriedky im zoštátnili.
Rozhodnutie o vysídlení bolo konečné a nebolo možné sa voči nemu odvolať. Pracovná povinnosť sa vzťahovala na práce akéhokoľvek druhu, dokonca nemuseli ani súvisieť s profesiou. Nerešpektovanie nariadení a priestupky sa trestali väzením. Vysídlené rodiny si smeli vziať so sebou 4 sliepky, 4 kačice, brava do 60 kíl, kuchynské a izbové zariadenie, 5 kíl múky a kilo cukru.
Odsuny prebehli v dvoch fázach – prvá na jeseň 1945 (smerovala do českého pohraničia) a druhá od jari v roku 1947, kedy celé rodiny vysídľovali do Maďarska.
V druhej fáze odišlo zo Šamorína do Maďarska 214 rodín, z Mliečna 25 a z Čilistova 17. Rovnako pokračovali odsuny do Čiech, konkrétne do vidieckych oblastí Sudet, ktoré ostali opustené po vysídlených nemeckých rodinách. Do Šamorína prišlo v rámci repatriácie z Maďarska a Vojvodiny 124 rodín, do Mliečna 25 a do Čilistova 17 rodín.
Pre 28 nemajetných rumunských rodín v šamorínskom okrese pripravili úrady 10 až 12 hektárové hospodárstva. Prvú skupinu prichádzajúcich dobrovoľných presídlencov tvorili nemajetní robotníci, ktorí presídlenie do šamorínskeho, prípadne dunajskostredského okresu žiadali s odôvodnením, že po strádaní a biede ich tu čaká citeľné zvýšenie životnej úrovne.
Pekár János Kubis s rodinou, posledná fotka pred odchodom (zdroj: Somorjai lakósok régi képei)
Do 5. februára 1947 sa z okolitých dedín šamorínskeho okresu podarilo vysťahovať desiatky rodín. Od 5. februára sa do hľadáčika dostali aj Šamorínčania, ktorých odchodu nezabránili ani veľké snehové závoje. Zo Šamorína do Čiech boli vypravené až štyri transporty. Na pomoc úradom prišli posily z Prahy, ktoré naložili vysídlené osoby aj s majetkom na nákladniaky, prepravili ich na vlakovú stanicu, aby odkiaľ v nevykúrených dobytčích vagónoch pokračovali ďalej, až do cieľovej stanice.
Okrem 161 živiteľov rodín a ďalších 106 práceschopných ľudí, sa deportácie vzťahovali aj na „nepracujúcich“, ako boli tehotné ženy, batoľatá, malé deti, starci a chorí. Na zozname sa tak ocitlo 195 rodín. Iróniou bolo, že mnohí museli opustiť domovy, ktoré si len prednedávnom postavili alebo rekonštruovali. Zo zúfalstva preto vytĺkli okná, vybúrali steny a zničili, čo doteraz s námahou zveľaďovali. Nachádzali v tom akú-takú útechu pri predstave, že sa z nich stanú ľudia bez domova. S domácimi zvieratami, krmivom a naloženým nákladom pripomínali novodobú Noemovu archu.
11. február 1947. Nasledujú ďalšie dediny: Kyselice, Vojka, Báč a Dobrohošť. Do vysídlených dedín prichádzajú noví obyvatelia, ktorí sa sťahujú do čerstvo opustených domov.
13. február. Napriek nepriazni počasia a veľkým snehovým závejom odchádzajú zo Šamorína ďalšie rodiny. Z Mliečna musia odísť Seregiovci a Szvrcsekovci.
22. február 1947. Na nátlak zahraničných mocností boli deportácie do Čiech zastavené, do Maďarska však v rámci výmeny obyvateľstva pokračujú ďalej.
Pokračujeme v piatok, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 13. časť“
