Slovenčina
Šamorín medzi dvoma vojnami - pokračovanie. Za r. k. kostolom pokračovala ulica Kráľovská. Bola menej bohatšia ako Radničná. Tak ako dnes máme dobré adresy, aj vtedy sa obyvateľstvo sociálne rozdeľovalo podľa ulíc. Medzi tie lepšie adresy patrili domy na Radničnej, až po nej nasledovali domy na Kráľovskej, Maďarskej ulici a Obilnom rade, a nakoniec tie ostatné. Na Kráľovskej ulici stáli malé domčeky gazdov a živnostníkov, ku ktorým viedla nedláždená cesta s úzkymi chodníkmi a kanálikmi.
Bola tu však jedna budova, o ktorej sa zmieňujú všetky publikácie o Šamoríne. Bývalý kláštor rehole paulánov, jediný svojho druhu v Uhorsku.
Pohľad na rímskokatolícky kostol a kláštor paulánov, v popredí časť Alžbetínskej záhrady
Na prvom poschodí niekdajšieho kláštora sídlil okresný súd a na prízemí hostinec Koruna. V susedstve Koruny býval zverolekár János Schwicker a vedľa neho dámske a pánske kaderníctvo Ferenca Kienbauera. O niečo ďalej mal predajňu potravín Károly Bangha, vedľa ktorého stál dom kožušníka Jenő Patócsa. V susedstve bývali dvaja murárski majstri – Ferenc Hilschner a József Csóka (vo svojom dome mal istý čas ubytovaného i bývalého ruského zajatca Štefana Zacharova). Vedľa Csókaovho domu bývalo niekoľko ďalších rodín. Cez spoločný dvor sa prechádzalo k Majroku, v druhej polovici 40. rokov tu zriadili materskú škôlku, ktorú tvorila len jedna trieda. Postupujúc k dolnému koncu sa nachádzalo mäsiarstvo Ödöna Kulacsa a o dva domy ďalej (vedľa Istvána Feketeho) býval istý čas pekár József Czucz, otec zosnulého majiteľa pekárne. V átriovom dome oproti býval pekár János Károlyi, neskôr jeho syn Lajos, ktorý si v zadnej časti domu vybudoval pekáreň. Neďaleko pekára Czucza, hneď vedľa Paksiovcov, bývala rodina Kulacsová. Na ich dvore bol dokonca postavený prvý kultúrny dom. V roku 1930 v ňom zriadili prvé šamorínske kino Metropol, v ktorom už premietali ozvučené filmy. V poslednom rožnom dome býval učiteľ Pál Karsay. Vedľa jeho domu viedla zvažujúca sa cesta k Hamuliakovu, miestni nazvali tento úsek Karsayovým kopčekom.
Koniec Kráľovskej ulice s typickými gazdovskými domami uzatvárala Kaplnka sv. Dismasa a mestský chudobinec
Koniec ulice spolu s miestnym chudobincom (neskôr Domov dôchodcov) uzatvárala kaplnka z roku 1722 zasvätená sv. Dismasovi. V 18. storočí tu zriadili prvý mestský špitál (odtiaľ názov susednej ulice Ispita utca/Špitálska ulica), ktorý neskôr prestavali na mestský chudobinec. Nad vchodom do kaplnky sa vyníma rok 1873, kedy kaplnka prešla rozsiahlou úpravou a dostala nové novoromantické priečelie. Barokové oblúky a okná však dávajú tušiť jej skorší pôvod.
Pravouhlá ulica na konci Kráľovskej sa v tom čase nazývala Menház utca (predtým Ispita utca, dnes Vŕbová). Vedľa chudobinca bývala neskôr rodina Petényiovcov (v roku 1953 tu vznikla prvá prevádzka Kožatexu) a v susedstve, v dome č. 138, si mechanik Gusztáv Tauber zriadil opravovňu šijacích strojov a predajňu detských bicyklov. Po vyvlastnení jeho dielničky a zriadení Kožatexu sa tu zamestnal ako jemný mechanik a opravoval šijacie stroje.
Oproti miestnemu chudobincu, na Kráľovskej 63, stála známa Hitzbergerova krčma (miestni jej hovorili Hicikocsma). Po druhej svetovej vojne ju zoštátnili, zriadili v nej polikliniku, neskôr pľúcne a TBC oddelenie, ktoré pred niekoľkými rokmi zbúrali. Dlhé roky ho viedol dr. Formanek, ktorému asistovala Erika Procházková-Manyicová (mama Ericha Boboša Procházku). Na mieste TBC ambulancie postavili v roku 2016 nový bytový dom.
Na druhej strane Kráľovskej ulice sa takisto vynímalo niekoľko zaujímavých domov. Na druhej strane ulice neďaleko Hitzbergerovej krčmy stál dom Friedmannovcov a ich obchod so zmiešaným tovarom. Pretože to bol posledný dom na križovatke Kráľovskej a Maďarskej ulice, miestni nazývali túto časť ulice ako roh Friedmannovcov/Friedmann sarok. V tomto dome prežila svoje detstvo známa spisovateľka Elli Friedmann (Livia Bitton-Jackson, *1931). Obchod s miešaným tovarom prevádzkoval ešte Ellin starý otec Ármin Roth a neskôr jej otec Markus Friedmann. V susedstve Friedmannovcov bývala pekárska rodina Károlyiovcov a čižmár István Hakl s rodinou. Spomeňme ešte dom doktora Eugena Wolfa postavený v druhej polovici 30. rokov. Po vojne tu sídlil Okresný výbor Komunistickej strany a v roku 1960 sa sem presťahovala Hudobná škola.
Kráľovská ulica. V strede dom čižmárskeho a obuvníckeho majstra pána Hakla
Vedľa domu doktora Wolfa stálo mäsiarstvo Károlya Lintnera a Menyhérta Sághyho. Tento poschodový, pôvodne renesančný dom bol opradený legendami. Nazývali ho aj „domom“ kráľa Žigmunda, ktorý tu mal dokonca niekoľko razy prespať. V susedstve býval hodinár István Lang a o dva domy ďalej stál priestranný pavlačový dom advokáta dr. Károlya Pártosa. Po vojne si na prízemí domu zariadil malú cukrárenskú dielničku János Kozsich.
V Šamoríne bolo niekoľko pavlačových domov s vnútorným dvorom. Neskôr sa na pavlače začalo nazerať ako na nežiaduci architektonický prvok znehodnocujúci dom, a preto sa od výstavby pavlačových domov upustilo. Na druhej strane boli pavlače miestom spoločných stretnutí, kde sa pretriasali novinky a kontrolovali deti hrajúce sa na dvore. Budovy pôvodne nemali osobitné sociálne zariadenia, tie boli spoločné pre niekoľko bytov. Výška izieb bola vyššia, ako je dnešný štandard (2,5 m), presahovala až 3 metre (3,05 až 3,20 m).
Hlavnú ulicu od priľahlého Gazdovského radu oddeľovali dve úzke uličky, známe ako surdiky. Dolný surdik sa nachádzal za Meixnerovou krčmou na Gazdovskom rade a horný bol hneď vedľa bývalej hudobnej školy. Nakoľko stáli domy tesne vedľa seba, úzke uličky mali aj protipožiarnu funkciu. Starí Šamorínčania cez ne prechádzali do mesta. Za mesto v tom čase považovali Hlavnú ulicu, kde boli sústredené všetky dôležité inštitúcie a obchody. Preto hovorievali, že idú do mesta. V skutočnosti im stačilo prejsť cez úzke surdiky.
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 9. časť; Šamorín medzi dvoma vojnami – pokračovanie“
