Slovenčina
Šamorín po roku 1948. Osobitnou kapitolou povojnovej histórie bol Február 1948, ktorým sa naša krajina definitívne zaradila do sovietskej sféry vplyvu. Komunisti dostali pod kontrolu prakticky všetko, dokonca aj voľby, ktoré sa stali viac-menej formalitou. Stalinský centralizmus zlikvidoval aj zvyšky autonómneho postavenia Slovenska.
Po Februári dostalo rozdúchavanie národnostných konfliktov červenú a vystriedal ho „triedny boj“. Etnické čistky nahradili čistky politické a komunisti začali hľadať nepriateľov v radoch strany i mimo nej. Vykonštruované súdne procesy a politické čistky mali znásobiť atmosféru strachu. Došlo k postupnému vyvlastňovaniu živnostníkov. I napriek tomu, že Ústava z 9. mája zaručovala súkromné vlastníctvo drobných a stredných podnikov do 50 zamestnancov, nestalo sa tak. K odnímaniu živnostenských oprávnení dochádzalo na základe administratívnych opatrení zo strany národných výborov. Väčšina živnostníkov prešla do „socialistického“ sektora. Časť malých remeselníkov do národných podnikov, majitelia malých remeselníckych dielní do výrobných družstiev. Znárodnenie v takomto rozsahu od čias Októbrovej revolúcie v Rusku nemalo na európskom kontinente obdobu. Odklon od trhovej ekonomiky znamenal aj pre malé podniky začiatok konca.
Po nástupe komunistov k moci mestá a dediny na povel opúšťali historické erby a vytvárali nové „erby“, najčastejšie s ozubenými kolesami a červenými hviezdami. A hoci sa pôvodný historický erb Šamorína ešte sporadicky používal, od 60. rokov sa prestal používať úplne. Madona s dieťaťom ako náboženský symbol sa príliš nehodil do novej ideologickej koncepcie.
Boli znárodnené mnohé obchody, prevádzky a dielničky. Ako prvé prešli do rúk štátu obchodíky na Hlavnej ulici. Znárodnili Hitzbergerovu krčmu, niekdajšiu Czuczovu pekáreň, Szilvássyho brašnársku dielničku, ktorej vyvlastnený materiál neskôr použila novozriadená prevádzka Kožatexu. Vlastníctvom štátu sa stalo aj mäsiarstvo Dezidera Barátha či Ernesta Budaya, hodinárstvo a klenoty Bélu Meixnera a mnohých ďalších. Pri národných výboroch boli zriadené komunálne podniky, kam prešli bývalí živnostníci. Spočiatku sa z bývalých majiteľov pohostinstiev stali vedúci prevádzok. Neskôr ich prepustili pod rafinovanou zámienkou potreby kvalifikovaných riadiacich kádrov. Prípadne sa prevádzky zlúčili a vedúcim sa stal súdruh, ktorý predtým podnik nevlastnil.
Budova Hitzbergerovej krčmy sa stala sídlom Všeobecnej nemocenskej poisťovne, od roku 1952 Okresného ústavu národného zdravia. Neďaleko, v podlhovastej budove v priestoroch Parku rockových hviezd, otvorili prvé jasle (dnes už nestoja). Na Hlavnej ulici, v dvore v tvare slíža, kde bývalo niekoľko rodín, zariadili poldennú škôlku. (Cez dvor sa dalo prejsť z Hlavnej ulice na Budovateľskú, na noc sa však obe železné bránky zamykali.) Deti do nej chodili jeden týždeň striedavo doobeda, druhý poobede. Škôlku otvorili aj v budove bývalej židovskej školy, v ktorej sa už po vojne prestalo vyučovať.
V roku 1952 definitívne zanikla meštianska škola na námestí. Do priestorov Wolfovho domu sa nasťahoval Okresný výbor Komunistickej strany. Funkcionári mali na hornom poschodí kancelárie, dole bola garáž s veľkou bránou vedúcou do dvora, kde často parkovali autá straníckych papalášov. Okná na prízemí boli zamrežované. V roku 1960 sa sem po zrušení šamorínskeho okresu presídlila Hudobná škola.
V roku 1955 poštátnili aj mestský chudobinec a vznikol Domov dôchodcov. Na Školskej prevádzkovali sklad na kožu, kam museli domáci gazdovia z každej ošípanej odovzdávať štátu tzv. krupón (v garbiarskej terminológii kožu zbavenú menejcenných okrajov). V 70. rokoch na mieste bývalého skladu postavili trojposchodový bytový dom.
Kozmetické úpravy sa dotkli aj centra mesta. Odstránilo sa pomenovanie Horthyho námestia a námestie už ostalo bez oficiálneho názvu. Zmizlo oplotenie bývalej Alžbetínskej záhrady. Ubrali z nej časť, aby tu vyrástol pamätník osloboditeľom – vojskám 2. ukrajinského armádneho frontu pod velením marš. Malinovského (ešte donedávna mal svoju pamätnú tabuľu na priečelí mestského magistrátu). Z domu na rohu Gazdovského radu a Trhovej vysídlili Plutzerových a nasťahovali rodiny Kvačkovú a Duchajovú. Vedľa býval pán Lelkes, známy košikár. Neskôr sa za ich záhradou nachádzal trh, ktorý o čosi neskôr premiestnili na náprotivný pozemok. Zanikol berný úrad, ktorý sídlil v bývalom Engelovom dome. Po vojne tu istý čas bývalo niekoľko rodín – Forgácsoví, Takácsoví, Cséfalvayoví, Hattasoví a Sárközyoví. Vľavo na prízemí bolo papiernictvo a vpravo cukráreň s neopakovateľnou atmosférou. Mimochodom, tento jednoposchodový meštiansky dom bol pôvodne renesančnou stavbou pochádzajúcou zo 17. storočia. V 19. storočí prešiel rozsiahlou prestavbou, po oboch stranách pribudli obchodné miestnosti a v zadnom trakte prístavba, ktorá bola pred zbúraním domu už značne staticky narušená. Uličná fasáda, s mierne vystupujúcim stredným rizalitom a združenými oknami, však ostala viac-menej zachovaná. Žiaľ, i tento dom postihol rovnaký osud ako mnohé ďalšie nehnuteľné kultúrne pamiatky v meste.
Nový režim priniesol mnohé zmeny. Zmizla časť Alžbetínskej záhrady, aby tam mohol vyrásť sovietsky pamätník. Vedľa vľavo postavili čakáreň autobusovej zastávky. Rad domov v pozadí dnes už nestojí. V pozadí dom Ješkovcov, Jána Laposa, dielňa a dom stolára Somorjaiho a evanjelická fara
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 13. časť; Šamorín po roku 1948 - pokračovanie“
