Slovenčina
Povojnové roky. Koniec vojny a prvé povojnové roky sprevádzala obrovská vlna migrácie. Rok 1945 bol aj z tohto pohľadu prelomovým rokom. Jedni sa do svojich domovov vracali, iní, naopak, odchádzali. Tento rok by sme mohli označiť ako rok veľkého „sťahovania národov“. Presídľovanie a deportácie sa dotkli väčšiny šamorínskych rodín.
Roky 1945 až 1948 boli mimoriadne. Boli akýmsi tápaním, kto z koho. Na začiatku ešte doznieva radosť z konca vojny, väčšina ľudí si s úľavou vydýchne. Nacistické spojenectvo vystrieda sovietske, tak ako po roku 1989 americké.
Domy na Hlavnej ulici opäť zmenili svojich majiteľov (už po koľký raz!). Uveďme aspoň časť zo zoznamu dotknutých rodín: rodinu mäsiara Dezidera Barátha, hodinára Bélu Meixnera, rodinu Pósfayovú, kaderníka Ferenca Kienbauera, obchodníka s potravinami Károlya Banghu, kožušníka Jenő Patócsa, gazdu Pála Fishera, mäsiara Ödöna Kulacsa, gazdu Istvána Feketeho, obchodníka s cukrovinkami Balheima (Báldyho), gazdu Károlya Botlóa, pekára Jánosa Kubischa, rodinu pekára Józsefa Czucza, rodinu Plutzerovcov, murárskeho majstra Józsefa Csóku, majiteľa hostinca Nándora Bacsáka, prenajímateľa Koruny Sándora Kapcsándyho (obe rodiny boli veľmi dobre situované), Györgya Sághyho, cukrára Lajosa Pleyera, zverolekára Jánosa Schwickera, mäsiara Károlya Lintnera, majiteľa pohostinstva Hitzbergera, pekára Jánosa Károlyiho, murárskeho majstra Ferenca Hirschlera, Mateja Károlyho, notára Kálmána Tótha s rodinou. Výpočet vysídlencov z Hlavnej ulice však zďaleka nie je úplný.
Spomedzi ďalších mien spomeňme hostinského Eugena Domsitza, stolárskeho majstra Benjamína Barátha, bankového riaditeľa Karola Váryho, hostinského Rezső Nagya, kolára Imricha Miklósa, rodiny Lelkesovú, Somorjaiovú, Simonovú, Molnárovú, Takácsovú, Rábayovú, Fitusovú, Szabovú, Zalkovú, Csenkeyovú, Andrásyovú, Bartalosovú, Gajdácsovú, Vargovú, Križanovú, Holocsyovú, Horváthovú, Novákovú, Polomovú, Keményovú, Borosovú, Ághovú, Sághyovú, Čejkiovú, Pongráczovú, Gottlieberovú, Sándorovú, Bagitovú, Fiedlerovú, Bartalovú, Méryovú, Forgácsovú, Kissovú, Záborskú, Ásváriovú, Zámporiovú, Szolgayovú, Laposovú, Bírovú, Bucsuházyovú, Írovú, Kovácsovú, Karácsonyovú, Bendovú, Šafaritovú, Síposovú, Vízyovú, Gasznerovú, Farkasovú, Zölderdőovú, Ajpekovú, Jeghovú, Reucklovú, Bargárovú, Limpárovú, Gőczeovú, Szilvássyovú, Kisfaludiovú, Cséfalvayovú, Császárovú, Oroszovú, Czeglédiovú, Miskayovú, Fáskertyovú, Bernáthovú, Szitásovú, Czéreovú, Röthovú, učiteľa Karla Gézu a mnohých ďalších.
Svojho prevádzkovateľa zmenil aj hostinec Koruna. Sándora Kapcsándyho s rodinou vysídlili a Korunu si prenajal Jaroslav Zátopek. Takisto len dočasne, pretože po roku 1948 prešla Koruna z vlastníctva mesta do vlastníctva štátu. Až do konca 60. rokov si však drží svoj povestný šarm, striedajú sa v nej kapely Ferenca Sárközyho, Gejzu Síposa či Jenő Bertóka.
Vysídlenie sa výrazne dotklo aj reformovaného a evanjelického cirkevného zboru, ktorého väčšinu tvorili Maďari. Okrem evanjelického farára Edmunda Fizélyho vysídlili aj kalvínskeho kňaza Arpáda Paraisa, ďalej správcu kostola a veľkú časť presbytéria. Zmenilo sa aj zloženie evanjelického zboru, ktorý opustilo okolo 150 cirkevníkov. Bohoslužby v maďarskom jazyku boli zrušené aj v rímskokatolíckom kostole.
István Tallós Prohászka – vysídľovanie Maďarov. Maďarské obyvateľstvo odchádza do Maďarska a českého pohraničia
Spečatený bol aj osud synagógy. Nebola síce zbúraná, aby uvoľnila priestor novej zástavbe, ale ostala opustená. Nemecká armáda, ktorá synagógu využívala ako sklad munície, ju pôvodne plánovala pred ústupom v roku 1945 vyhodiť do povetria. Nastalo sa tak, ale zvyšky munície sa po vojne nebezpečne povaľovali po okolí. Pre deti sa stali nebezpečným lákadlom, ktoré neraz končili vážnymi úrazmi. Až po čase uložili muníciu na dno zakopaného jazierka pri kalvínskom kostole. Chátrajúcu synagógu neskôr čiastočne prestavali, aby sa využívala ako sklad Domácich potrieb.
Podobný osud postihol aj šamorínsky židovský cintorín. Chátral, zarastal burinou, náhrobné kamene sa stali obeťou vandalov a čo je smutnejšie, aj ziskuchtivých kamenárov. Dom smútku pri vchode židovského cintorína neskôr prestavali na garáž. Výnimkou nebol ani mliečňanský cintorín, kedysi najväčší na Hornom Žitnom ostrove, v ktorom sa ešte do konca 30. rokov minulého storočia pochovávalo. Aj jeho náhrobné kamene zničili vandali (ohradili ho až na konci 80. rokov.)
Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 12. časť; Šamorín po roku 1948“
