Slovenčina
Šamorínčan spúšťa novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Mapa Šamorína z roku 1851
V roku 1851 vyhotovil Inž. Benjamin Mócsy mapu mestečka, ktorá sa výrazne líši od mapy z roku 1777. Vychádzajúc z nej môžeme porovnávať centrum súčasného Šamorína s historickým jadrom z polovice 19. storočia, prípadne z roku 1777. Sami sa môžeme presvedčiť, ako veľa sa toho v Šamoríne za necelé storočie zmenilo. Predovšetkým, mestečko už nebolo ohraničené Dolnou a Hornou bránou (na mape z roku 1851 už nie sú zakreslené). Na začiatku 19. storočia už stratili svoj pôvodný zmysel, okrem toho prekážali ďalšej zástavbe mesta, preto boli zbúrané. A tak sa pôvodná časť extravilánu mesta stala súčasťou jeho intravilánu – širšieho centra mesta i jeho okrajových častí.
Súčasťou mapy je aj legenda, ktorá uvádza gazdovské pozemky, pozemky cechových majstrov, majere a záhrady, oráčiny, pastviny, ulice, jazierka i cintorín. Novinkou na mape maďarské názvoslovie (v roku 1777 bolo ešte latinské) a pomenovanie ulíc, ktoré na mape z roku 1777 chýba. Ďalšou zmenou je číslovanie domov, čiernou farbou sa uvádzajú súpisné čísla a červenou farbou poradové čísla domov. Domy sú číslované v poradí, ako nasledovali za sebou, bez ohľadu na to, či boli sedliacke alebo meštianske.
Súpisným číslom 1 (poradovým číslom 117) bol označený dom na hornom konci Maďarskej ulice (dnes Gazdovský rad), ktorý patril istému Danielovi Kocsisovi a nachádzal sa na začiatku dnešnej Parkovej (predpokladáme, že stál na mieste, kde v 80. rokoch postavili knižnicu a Fórum inštitút). Súpisným číslom 414 (pozn.: najväčšie číslo, ktoré sa mi podarilo na mape nájsť) končilo číslovanie domov v južnom cípe medzi Dunajskou a Mlynárskou ulicou.
Čo nové na mape ešte pribudlo
Zatiaľ čo v roku 1777 sme mohli na mape identifikovať sotva štyri ulice, na nami porovnávanej mape z roku 1851 je ich zakreslených niekoľkonásobne viac: Duna utca, Fazekas utca (rozvetvovala sa takisto ako dnes Hrnčiarska), Halász utca (Rybárska), Híd otca (Mostová - podľa mostíka, ktorým sa dalo prejsť ponad Cigánske jazierko k cintorínu), Ispita utca (podľa mestského špitála, dnes Vŕbová), Király utca (podľa sezónneho ubytovania kráľov i podľa toho, že touto ulicou kedysi vchádzal do mesta kráľovský sprievod), Kiss utca (Malá ulica), Kovács utca, Magyar utca, Major utca, Molnár utca (Mlynárska ulica - nachádzala sa medzi Dunajskou ulicou a Dunajskou cestou), Sörház utca (Pivárenská), Vágóhíd utca (Ulica pri bitúnku), Városház utca (Radničná). Okrem nových ulíc je na mape oveľa viac zastavaných plôch.
Pri stredovekom (dnes kalvínskom) kostole pokračovala časť Pod zákradami (Kert-allya), ktorú obopínala vodná plocha. Kedysi ju nazývali Cigánskym jazierkom, keďže v susedstve kostola stáli domčeky, ktoré obývali cigánske rodiny. Cez jazierko viedol spomínaný mostík. Na mape z roku 1777 sme mohli pri mestskom cintoríne identifikovať ešte jeden cintorín, ktorý na tejto mape chýba. Namiesto neho je tu vyznačený malý cintorín medzi Vágóhíd utca a Pomléi-út, ktorý sa nachádzal za domom na Obilnom trhu (Búza-piac) označeným súpisným číslom 36.
Oproti stavu z roku 1777 pribudli niektoré ďalšie cesty, napríklad Tejfalusi gyalog-út (mliečňanská Pešia cesta), Pomléi gyalog-út (Pomlejská pešia cesta), Pomléi-út (oproti dnešnej je posunutá, kedysi začínala pri Kováčskej, na konci Obilného trhu), Temetői-út (Cintorínska cesta). Cesty existujúce už v roku 1777 sú posunuté celkom inde, prípadne bližšie určené. Napríklad Kráľovská bratislavská cesta je označená ako Ország-út (Krajinská cesta), ktorá pokračovala smerom do Bratislavy ako Pozsonyi ország-út a smerom do Dunajskej ako Szerdahelyi ország-út. Via versus Gancsaház (1777) je na tejto mape označená ako Fakói-út (Fakov bola pôvodne časť Kvetoslavova) a Via Regia versus Nagy Magyar (1777) je tu uvedená ako Gancsházi-út.
Mapa Benjamina Mócsyho z roku 1851. Novinkou na mape je maďarské názvoslovie, označenie ulíc a poradové čísla so súpisnými číslami domov.
Šamorín bol z juhu ohraničený časťou Négyes, zo severu časťou Kertek allya (Pod záhradami), ktorá sa nachádzala v priestore dnešného lesoparku Pomle. Z východu ho ohraničovala čilistovská a mliečňanská časť a zo západu hamuliakovská časť zvaná Ötösöki, ktorá pokračovala za dnešnou Rybárskou.
Za vyše 150 rokov od vyhotovenia Mócsyho mapy prešlo názvoslovie šamorínskych ulíc výraznými zmenami. Dnešný Gazdovský rad, ktorý v druhej polovici 20. storočia premenovali na Ulicu Červenej armády, sa podľa mapy delil v severnej časti na Maďarskú ulicu (Magyar utca) a v južnej časti na Obilný trh (Búzapiac). Horná časť dnešnej Hlavnej ulice sa nazývala Kráľovskou (Király utca) a jej dolná časť Radničnou ulicou (Városház utca).
Zaujímavý je tiež vývin ďalších názvov ulíc. Dnešná Školská a ďalšie plochy od centra mestečka sa v tom čase takisto nazývali Pod záhradami (Kert-allya), dnešná Trhová ulica bola Bitúnkovou (Vágóhíd utca; podľa budovy kamenného bitúnku, čo bola na tie časy ešte rarita), časť dnešnej Veternej sa nazývala Pomlejskou, Senecká bola Fakovskou ulicou a Vinohradskú nazývali Gančházskou ulicou. Pripomeňme ešte, že na mieste niekdajšieho Dobytčieho trhu (Baromvásár-állás) dnes stojí supermarket Billa.
V dolnej časti mapy je tromi pečaťami a podpismi potvrdené, že mapu vyhotovili podľa pozemkových kníh, a teda zodpovedá skutočnému stavu. Ďalej sa uvádza, že jej autor sa pri zakresľovaní hraníc mesta pridŕžal platných zememeračských noriem. Nasleduje meno majiteľa domu so súpisným číslom 1, číslo, pod ktorým bola mapa uložená a dátum jej schválenia (30. júla 1852).
Pokračujeme v stredu, nasledujú „Svedectvá starých urbárskych kníh“
