Slovenčina
O období od roku 1780 až do roku 1914, do vypuknutia prvej svetovej vojny, zvykneme hovoriť ako o tzv. dlhom 19. storočí bez radikálnych zmien a otrasov, ak nepočítame krátke intermezzo v rokoch 1848 až 1849. Celé 19. storočie poznačili veľké požiare, ktoré Šamorín doslova ochromili.
Šamorín neobišli ani revolučné udalosti v rokoch 1848 a 1849. Na Žitnom ostrove i v Šamoríne našlo útočisko mnoho prenasledovaných revolucionárov. Marcové zákony odstránili zvyšky feudálneho systému a stavovského zriadenia. Zanikli stolice, nahradili ich štátne úrady – župy. Zaviedlo sa všeobecné zdanenie obyvateľstva, čím sa zrušili výsady šľachty a zabezpečil prechod k nástupu modernej spoločnosti. Židia získali občianske práva, upevnili si svoje postavenie v hospodárskom živote, mohli začať podnikať.
Kalendárium mimoriadnych udalostí v 19. storočí
12.mája 1849 sa v pamätnej čárde na kraji Kráľovianok odohrá bitka, ktorá ukončí revolúciu v Šamoríne. Medzi cisárskymi a maďarskými vojakmi, členmi VIII. zboru 37. komárňanskej posádky, ktorá mala oslobodiť Žitný ostrov od cisárskych vojsk, dôjde k tragickej potýčke.
Z denníka maďarského vojaka, účastníka spomínanej bitky, sa dozvedáme, že: „Naše vojenské zoskupenia obsadili líniu Šamorín, Báč, Trnávka a Eliášovce. Keďže sa podarilo zistiť zámery nepriateľa, dostala 3. stotina 37. komárňanskej posádky rozkaz, aby sa z obce Báč vydala smerom na Mliečno. Práve minula čárdu Pipagyújtó, keď nepriateľ nastúpil do protiútoku a začal paľbu. Proti maďarskému zoskupeniu pri východnom vstupe do Mliečna použil aj delá. Výsledkom bitky bolo sedem mŕtvych.“
V bitke padlo sedem maďarských vojakov a dvaja sa zranili. Pretože nebolo možné identifikovať vierovyznanie padlých mužov, všetci traja šamorínski farári ich pochovali spoločne.
Budova čárdy bola počas bojov zničená a viac sa neobnovila. Touto udalosťou sa skončila revolúcia v Šamoríne a cisárske vojská definitívne opustili mestečko.
Existujú miesta, ktoré priamo vnucujú príbeh. Zväčša smutný, takmer zabudnutý. Takou je i čárda „Pipagyújtó“ (v preklade miesto na zapálenie fajky, kde mohol nájsť pútnik útočisko a napojiť svoje kone). Nachádzala sa v katastri mestečka smerom k Báču a bola obľúbeným miestom, kde sa stretávali pastieri, obchodníci i chudobní mládenci. Tu sa získavali užitočné informácie, uzatvárali prímeria, tu sa zabávalo, zapíjal oldomáš. Čárda bola i útočiskom prenasledovaných, pretože sa nachádzala mimo hraníc mestečka. Stretávali sa v nej aj žitnoostrovskí rybári a chýrni šamorínski čižmári, aby tu medzi sebou uzatvárali obchody či zjednávali ceny. Prichádzali sem obyčajne v piatok, kedy sa žitnoostrovskí rybári vracali z bratislavských trhov, kam nosili svoje čerstvo vylovené ryby (kapry, jesetery či sumce), a čižmári zasa z dunajskostredských trhov. Neraz sa tu strhla i zvada, občas došlo aj k bitkám. Ženy či milenky do čárdy nesmeli ani v spoločnosti mužov, ak nechceli riskovať svoju dobrú povesť, nesmeli ostávať na noc.
Na pamiatku bitky, na mieste, kde sa bitka odohrala, pochovali vojakov a neskôr im postavili pamätník, ktorý sa nachádzal oproti pôvodnému hostincu. Zachoval sa zoznam padlých vojakov: Pál Csonka, József Hibó, Pál Kostyál, József Mézes, Ferenc Paumann, József Pogrányi, János Szilassy.
Pomník padlým vojakom, ktorý dal vyhotoviť Spolok žitnoostrovských dám pri príležitosti 50. výročia pamätnej bitky.
Pamätná tabuľa pri čárde Pipagyújtó s menami siedmich padlých vojakov pripomínajúca udalosti z 12. mája 1849.
K revolučným udalostiam sa viaže zaujímavá prísaha maďarských revolucionárov, ktorú dôsledne dodržiavali aj obyvatelia Šamorína. V Arade pri Világosi popravili v pohnutých augustových dňoch 1849 trinásť hlavných predstaviteľov maďarskej revolúcie. Medzi nimi aj deväť generálov. Krvavé účtovanie pokračovalo v nasledujúcich týždňoch aj v iných mestách. Dovedna popravili okolo 120 ľudí, vrátane premiéra Batthyányiho. Traduje sa, že rakúski dôstojníci si po poprave revolucionárov štrngli pivom. Na úspech. Vtedy sa Maďari (vraj na sto rokov) dohodli, že si pivom štrngať nebudú. Odvtedy sa v Maďarsku ani na územiach, kde žije maďarská menšina, pivom neštrngá, Maďari to pokladajú za urážku. A hrozba „dostaneš világoš!“ do dnešných dní znamená dostať bitku, výprask.
Po porážke revolúcie bola v krajine zavedená vojenská diktatúra, ktorá skončila až v roku 1854. V Uhorsku zaviedli výnimočný stav. Lajos Kossuth a ďalší predstavitelia revolúcie emigrovali do Osmanskej ríše. V krajine bola opäť zavedená cenzúra. Za odpor proti režimu hrozilo väzenie, vyhnanstvo, dokonca aj šibenica. Situácia sa čiastočne zlepšila až po obnovení civilnej správy (1854).
Rok 1859. V dome miestneho rabína v Mliečne vypukol veľký požiar. Spôsobila ho slúžka, ktorá šla do maštale kŕmiť hydinu. Neopatrnou manipuláciou so sviečkou sa hospodárska budova vznietila. Slúžka namiesto toho, aby privolala pomoc, v panike ušla. Nanešťastie bol veľký vietor, a tak sa začal požiar šíriť aj na ďalšie budovy. Zhoreli všetky domy, až po dolný koniec dediny.
8.september 1861. Spolok žitnoostrovských dám dal v katastri mestečka postaviť pamätník vojakom padlým v revolúcii 1848/49 s nápisom: „Postavené 8. septembra v roku 1861“
Na pamätnej mramorovej tabuli dnes nájdeme vyrytých všetkých sedem mien. Okolo hrobového miesta pribudlo v roku 1989 nové oplotenie a o desať rokov neskôr dalo Mestské zastupiteľstvo pri príležitosti 150. výročia pamätnej bitky pamätník obnoviť. Dnes je v zozname národných kultúrnych pamiatok.
21.júl 1865. Šamorín postihol veľký ničivý požiar. Zhorelo až 208 budov, vrátane evanjelickej fary a školy. Dokonca zhorela aj veža radnice, ktorá sa viac neobnovila. V budove radnice sa zničilo viacero starožitností, vrátane obrazu horiaceho mestečka podpáleného Turkami. Bol to jeden z posledných ničivých požiarov, ktorý ochromil Šamorín a urýchlil vybudovanie hasičského zboru.
Rok 1867. Rakúsko-uhorské vyrovnanie prinieslo zrovnoprávnenie Židov s ostatným obyvateľstvom. Emancipačný zákon z roku 1867 definoval Židov nie ako národnosť, ale ako komunitu spätú s izraelitskou vierou. Jedinou podmienkou zrovnoprávnenia bolo prihlásenie sa k maďarskej národnosti. Odstránili sa mnohé obmedzenia týkajúcich sa niektorých povolaní a Židia sa mohli zapájať do rôznych oblastí života.
Z blízkeho Mliečna, vzdialeného sotva dva kilometre, si Židia preniesli sídlo svojej obce do Šamorína, pre nich dovtedy zakázaného mestečka. Do roku 1840 tu nežil ani jeden izraelita. Asi polovica mliečňanských Židov sa sem sťahuje za vidinou lepšieho zárobku. Lákajú ich pravidelné trhy a rozvíjajúci sa obchod. Práve ich príchod viedol k rozmachu obchodu. V tom istom čase bola založená miestna tehelňa a prvý veľkoobchod s drevom v regióne.
Mliečňanskí Židia už predtým navštevovali preslávené šamorínske jarmoky. Živili sa predovšetkým obchodom, ale aj požičiavaním peňazí na úrok, braním rôznych vecí do zálohu. Okrem toho podnikali, venovali sa remeslu, boli medzi nimi i učitelia, lekári či právnici.
Rok 1872. V Šamoríne až do tohto roku stála jedna z mestských brán, ktorú zbúrali spolu so stĺpom hanby. (Prvú hradbu odstránili ešte na začiatku 19. storočia). Zbúraním stĺpu hanby boli z mestečka odstránené posledné stopy pripomínajúce hrdelné súdnictvo.
Ešte v 40. rokoch 19. storočia bolo na niektorých miestach vidieť stopy mestských hradieb a zrúcanín Hornej (tiež Bratislavskej) brány. Bývalé bašty mestečka mali smutnejší osud. Stavebný materiál z nich použili obyvatelia na stavbu nových domov po ničivom požiari roku 1865. Takisto aj v chotári mestečka sa ešte v polovici storočia vynímalo popravisko so štyrmi stĺpmi.
Rok 1899. Šamorín stratil štatút mesta. Pretože si nedokázal vydržiavať finančne nákladnú samosprávu, od roku 1902 figuroval len ako veľkoobec. Až do zrušenia župnej správy (1923) však naďalej ostal centrom slúžnovského okresu.
Ďakujeme vám za priazeň a podporu. Vážime si, že nás sledujete a zdieľate naše stránky. Tešíme sa na ďalšiu spoluprácu. Prajeme vám pokojné prežitie sviatkov a hlavne pevné zdravie v tomto náročnom období. Pokračujeme až v novom roku. Začíname témou
„Ochotnícke divadlá a filmári v Šamoríne“
