Slovenčina
Revolučné udalosti v rokoch 1848 a 1849 neobišli ani Šamorín. Na Žitnom ostrove i v Šamoríne našlo útočisko mnoho prenasledovaných revolucionárov. Marcové zákony odstránili zvyšky feudálneho systému a pozostatky stavovského zriadenia. Zanikli stolice, ktoré nahradili nové štátne úrady – župy. Zaviedlo sa všeobecné zdanenie obyvateľstva, čím sa zrušili výsady šľachty a zabezpečil prechod k nástupu modernej spoločnosti. Židia získali občianske práva, mohli začať podnikať, čím si upevnili svoje postavenie v hospodárskom živote.
Kalendárium mimoriadnych udalostí v 19. storočí
3. máj 1848. Napriek tomu, že v Šamoríne vyhlásili 30. apríla stanné právo, podľa nových zákonov sa tu zišlo verejné obecné zhromaždenie. Obyvatelia si v tajnom hlasovaní zvolili nový 13-členný obecný výbor na čele s rímsko-katolíckym farárom Mihályom Réselym. Výbor pozostával z mestského sudcu Jozefa Hitzlbergera, starostu Istvána Szeleczkého, mestského kapitána Józsefa Botlóa, mestského pokladníka Juraja Tésléra, notára Theofila Scheffera a kontrolóra Ignáca Lieszkovszkého. Podľa volebného poriadku mohlo mať obnovené mestské zastupiteľstvo 34 členov. Museli byť zastúpení v pomere: 17 katolíkov, 12 evanjelikov a 5 kalvínov. Úlohou výboru bolo navrhnúť zástupcov nových dôstojníckych zborov.
O dva dni neskôr sa konala ustanovujúca schôdza nového výboru. Opäť sa dostala na pretras otázka ubytovania vojakov. Obyvatelia žiadali, aby sa na ich ubytovaní rovnakou mierou podieľali aj šľachtici.
Résely Mihály (1813-1892), rímsko-katolícky farár, od 3. mája 1848 stál na čele nového obecného výboru
Ostávalo ešte zvoliť zástupcu do uhorského snemu, ktorý by reprezentoval 63 šamorínskych volebných obvodov zahrňujúcich aj okolité obce a usadlosti. Voľby sa konali v Šamoríne a na základe výsledkov sa zástupcom uhorského snemu stal hlavný slúžny hornožitnoostrovského obvodu Lajos Olajos.
Revolučné udalosti nenechali ľahostajnými ani obyvateľov Žitného ostrova, ktorí sa s nadšením pridávali k povstalcom. Ministerský predseda uhorskej vlády, gróf Batthyány, v apríli 1848 nariadil zakladanie Národných gárd, ktorých členov vyberali na tri roky alebo do „ukončenia bojových akcií“. Spočiatku podliehal výber dobrovoľníkov prísnym kritériám, neskôr sa od nich pre nedostatok mužov upustilo. Do gárd mohli vstupovať muži od 20 do 50 rokov. Vstup bol podmienený aj vlastníctvom domu alebo pozemku v minimálnej hodnote 200 zlatých, prípadne minimálnym čistým ročným ziskom 100 zlatých.
Prvoradou úlohou gárd bolo zabezpečenie verejného poriadku. Veliteľom šamorínskych Národných gárd sa stal mestský kapitán József Botló. Po zložení slávnostnej prísahy sa mohla začať vojenská príprava gardistov, ktorú viedol bývalý husár František Vinkler. Niekoľko Šamorínčanov slúžilo aj v tzv. bratislavskom 15. národnom prápore, kde zbrane a uniformy dostali od štátu, dokonca poberali vyšší žold ako rádoví vojaci. Ich verbovanie prebiehalo v súčinnosti s miestnymi úradmi, ktoré pre odvedencov usporiadali tanečnú zábavu aj s pohostením.
O zabezpečenie potrebného ošatenia a výzbroje miestnych Národných gárd sa muselo postarať mestečko. Najväčšie ťažkosti však spôsobovalo zabezpečenie dostatočného množstva zbraní a streliva. 2. júna síce prišla prvá zásielka zbraní z Bratislavy, z hľadiska obrany však nebola dostatočná (24 kordov pre pešiakov a 24 bajonetov). Preto veliteľ Národných gárd József Botló odcestoval do Viedne, aby nakúpil ďalších sto bajonetov. Keďže ani jedna dielňa nebola ochotná požadované množstvo zbraní vyrobiť, nariadila mestská rada pozbierať všetky zbrane (5 pušiek a 15 pištolí) a dala ich opraviť v dielni bratislavského majstra ručných zbraní. Mestečko pre potreby Národnej gardy zakúpilo ešte 50 kôs, ktoré dalo vyrovnať, aby takto prispôsobené poslúžili ako zbraň dobrovoľníkov.
V letných mesiacoch nabrali udalosti opäť rýchly spád. Manželka Józsefa Botlóa ušila v maďarských národných farbách zástavu šamorínskych Národných gárd. Keďže zástava nezodpovedala nariadeným kritériám, ktoré určil ministerský predseda, podalo mestečko žiadosť o vyhotovenie novej zástavy. Novú revolučnú zástavu na bielom hodvábnom podklade, s maďarským znakom na jednej strane a s erbom Šamorína na druhej strane, si obyvatelia vyhotovili v júli 1848.
23. augusta schválil uhorský snem nový branný zákon.
23. - 26. september. Do Bratislavy odišli 4 vozy šamorínskych dobrovoľníkov (žiaľ, nepoznáme ich mená).
Panovník, v úsilí nastoliť v krajine poriadok, vyslal do nepokojných oblastí jednotky bána Josipa Jelačiča, ktorého vyhlásil za hlavného veliteľa cisárskych vojsk. Rozpustil uhorský snem a vyhlásil výnimočný stav. 3. októbra obsadil Győr, a tak sa aj Žitný ostrov ocitol v bezprostrednom ohrození. S blížiacim sa príchodom Jelačičových vojsk pristúpil Šamorín k preventívnym opatreniam. Predovšetkým chcel zabrániť ich prechodu cez Dunaj. Lode a vodné mlyny dal previezť z pravého brehu Dunaja na ľavý breh. Istý mlynár z Rajky, ktorého vodný mlyn sa v tom čase nachádzal v katastri Šamorína, toto nariadenie nerešpektoval. Jeho mlyn preto prevŕtali a potopili. Obavy sa nakoniec ukázali ako neopodstatnené, keďže sa vojská bána Jelačiča v poslednej chvíli vyhli Šamorínu a postupovali smerom k Győru.
K menším potýčkam došlo aj v neďalekých Kráľoviankach. Na pamiatku udalostí neskôr v obci pribudol pamätný stĺp.
Koncom septembra a začiatkom októbra na základe branného zákona sa začali odvody do honvédstva (uhorskej domobrany). Stolice a mestá museli na každých 127 obyvateľov postaviť dvoch honvédskych nováčikov. Ich výzbroj a výstroj mali na starosti miestne úrady, Výbor na obranu vlasti a Ministerstvo honvédstva.
13. október. Šamorín poslal do Bratislavy 22 vozov dobrovoľníkov. Ešte v ten deň ich odvelili do Kopčian, odkiaľ ich po piatich dňoch vrátili.
30. október. Jednotky domobrany utrpeli v bitke pri Schwechate porážku a boli prinútené stiahnuť sa. Bratislava dala na posilnenie obrany postaviť strieľne, na ktorých budovaní sa podieľalo aj 80 šamorínskych želiarov. Tí na stavbe opevňovacích konštrukcií odpracovali 8 dní.
Miestnemu historikovi Lajosovi Horváthovi sa podarilo zistiť bližšie údaje o počte a zložení členov Národných gárd v Mliečne, Gančháze, Čilistove a Bučuháze. Mliečňanskú Národnú gardu tvorilo 19 členov (všetko muži urodzeného pôvodu), na čele s poručíkom Gašparom Botlóom. Z Gančházy sa prihlásil iba jeden urodzený dobrovoľník, Vincent Gancs, majiteľ kúrie. Z Čilistova sa prihlásilo 15 členov (všetci urodzeného pôvodu), na čele s Pálom Kovácsom. V Bučuháze to bolo 16 dobrovoľníkov (z nich 14 bolo urodzeného pôvodu), na čele s miestnym poručíkom Jánosom Bölcsom.
19. december. V Bratislavskej župe, teda aj v Šamoríne, vyhlásili stanné právo. V okolí Šamorína, Mliečna a Bučuházy sa usadili cisárske vojská. Obyvateľstvo muselo odovzdať zbrane, navyše bolo čoraz viac zaťažované nútenými rekviráciami v prospech vojenských posádok. Šamorínskym pekárom nariadili dodávať vojsku okolo 400 pecňov chleba denne. Internovali a vypočúvali mestského sudcu Józsefa Hitzlbergra. Miestny kapitán Národných gárd József Botló sa na základe udania dostal do cisárskeho zajatia.
Ani po odchode vojsk gen. Windischgrätza, sa situácia v mestečku neupokojila. Naďalej ju komplikuje prítomnosť vojenských jednotiek generálmajora Naustadtera, ktoré na krátky čas obsadili Žitný ostrov.
Rok 1849, prelom marca a apríla. V tzv. jarnom ťažení začala opäť nadobúdať prevahu maďarská armáda. Do konca apríla sa jej takmer z celého územia podarilo vytlačiť cisárske vojská a oslobodiť veľkú časť krajiny. 14. apríla zosadil uhorský snem z trónu Habsburgovcov a Lajosa Kossutha vymenoval za guvernéra krajiny.
Na začiatku mája bol Šamorín na krátky čas opäť slobodný.
5. mája vstúpil do mestečka predvoj zložený z 25 husárov. Mestečko ich však zo svojho rozpočtu nedokázalo dlhodobo vydržiavať. Toto využili rakúski cisárski vojaci utáborení v Dunajskej Lužnej (Dénesde) a Šamorín znovu obsadili. Rakúski vojaci rozmiestnili v katastri Mliečna delá a v skorých raných hodinách obsadili susedné Mliečno.
Pokračovanie v stredu, nasleduje „Spravodlivosť v 19. storočí pod drobnohľadom, dokončenie“
