Slovenčina
Šamorínčan spúšťa novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Prvý celouhorský súpis obyvateľstva nariadil v roku 1715 cisár Karol III, otec Márie Terézie. Aké boli v tom čase pomery v Šamoríne?
Šamorín v 18. storočí
Toto storočie môžeme oproti predchádzajúcemu označiť za relatívne pokojnejšie a v každom prípade za menej dramatické. Počas stavovských povstaní (v 17. storočí) výrazne klesol počet obyvateľov v meste. Niet sa čomu čudovať. Šamorín disponujúci prievozom sa stal častým terčom povstalcov. Bez ohľadu na to, či prebiehali boje, alebo bolo uzavreté prímerie, usadili sa v mestečku rôzne armády alebo posádky. Prítomnosť armád, neustála vojenská hrozba a čoraz väčšie zaťaženie obyvateľstva odvodmi mali za následok stratu sociálnych istôt. K dramatickému zníženiu počtu obyvateľov sa podpísala ešte jedna zaujímavá skutočnosť. 17. storočie sa považuje za najchladnejšie storočie druhého milénia. S chladnou klímou súvisel pokles produkcie v poľnohospodárstve a ten zas spôsobil výrazný pokles počtu obyvateľov. Na druhej strane sem v tejto pohnutej dobe prišlo zo Zadunajska mnoho kresťanov utekajúcich pred Turkami, čo zmenilo do istej miery zloženie obyvateľstva. Z Dolnej zeme sem prichádzajú Maďari i Chorváti, čo dokladá častý výskyt mena Horváth na Žitnom ostrove v prvých súpisoch daňovníkov z roku 1715.
Uzavretím Satmárskeho mieru (1711) skončila séria stavovských povstaní a nastúpilo takmer storočné pokojné obdobie. Aj preto sa o 18. storočí hovorí ako o jednom z najpokojnejších storočí. Označuje sa tiež ako osvietenské storočie Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Od skončenia kuruckých vojen sa až po napoleonské vojny prakticky žiadne boje neviedli.
Na začiatku 18. storočia patril Šamorín k významným strediskám Bratislavskej stolice. Bol súčasťou Bratislavského hradného panstva, ktoré vlastnil bratislavský župan, palatín Mikuláš Pálffy. Na prosperite Šamorína mu záležalo aj pre jeho výhodnú polohu, ktorá podporovala obchod, najmä s hovädzím dobytkom. Na brehu Dunaja pracovalo 13 lodných mlynov, mesto malo svoj pivovar a tzv. suchý mlyn na konský povoz (obe sa nachádzali v budove oproti radnici). Od začiatku 18. storočia, možno aj o čosi skôr, tu pôsobili lekár, kúpeľný sluha, felčiar a pôrodná babica. Prítomnosť kúpeľného sluhu potvrdzuje, že v mestečku museli existovať verejné kúpele. Bolo bežné, že v kúpeľoch pôsobil aj holič, strihali tu vlasy, trhali zuby a v prípade potreby púšťali žilou, čo si však vyžadovalo istú zručnosť. Kúpele v tom čase poskytovali aj telesné rozkoše, čím sa veľmi nelíšili od nevestincov.
Mestečko čoraz častejšie ohrozovali veľké záplavy, najmä v zimnom období, kedy dochádzalo k opakovanému pretrhnutiu hrádzí. Povodne sa vyskytovali s takmer železnou pravidelnosťou, každý druhý či tretí rok. Najväčšia z nich, s tragickými následkami, postihla Šamorín v roku 1710. Aj z tohto dôvodu sa po každej veľkej povodni pristúpilo k regulačným prácam na Dunaji a v rámci protipovodňovej ochrany sa začali stavať pevnejšie a vyššie hrádze.
Panovníčka v snahe zabrániť šíriacim sa epidémiám vydala nariadenie, aby v každom mestečku či usadlosti založili cintoríny mimo hraníc mesta.
Ešte v 18. storočí pretekali mestečkom ramená Dunaja, čo uľahčovalo dovoz stavebného materiálu priamo po Dunaji. Plavbe po Dunaji však často prekážali početné vyvalené stromy a lodné mlyny. Až do polovice 20. storočia sa jedno z dunajských ramien rozprestieralo medzi kalvínskym kostolom a súčasným mestským cintorínom.
Prvé súpisy daňovníkov
V prvej polovici 18. storočia ešte neexistovala štátna evidencia obyvateľstva. Tú suplovali cirkevné matriky, kam zapisovali krsty, sobáše a pohreby. Kvôli podchyteniu platiteľov daní sa v roku 1715 vykonal ich celouhorský súpis, ktorý mal slúžiť aj na vojenské účely. V spomínanom roku zaviedol uhorský snem zákon o zriadení stáleho vojska a vojenskú daň (contributionale). Jej výška závisela od veľkosti usadlosti zriadenej na urbárskej pôde (sessio, telek). Zriadením spoločnej stálej armády sa začali povestné lapačky či verbovačky.
Pre úplnosť treba povedať, že súpisy sa vykonávali aj pred prvým celouhorským daňovým súpisom, ale neboli vykonávané celoplošne. Mali lokálny charakter a keďže sa nespisovali podľa jednotného kľúča, existovali medzi nimi pomerne veľké rozdiely. Spisovanie vlastníkov usadlostí sa často vykonávalo z dôvodu platenia mimoriadnych poplatkov. Napríklad z roku 1553 sa zachoval portálny súpis Bratislavskej stolice, ktorý bol vyhotovený za účelom zaplatenia taxy na výpravu proti Turkom.
Šamorín v roku 1715
V roku 1715 mal Šamorín mal 4 mlyny a 198 daňovníkov. Pôsobilo tu až 123 remeselníkov, čo poukazuje na jeho významné postavenie na území dnešného západného Slovenska.
Šamorín podľa súpisu vlastnil tri časti chotára s ornou pôdou, na ktorej sa používal trojpoľný systém. (Pozn.: ešte v roku 1704 nájdeme v súpise majetkov Bratislavskej komory zmienku o tom, že v Šamoríne hospodárili dvojpoľným systémom.) V súpise nájdeme i počty majstrov z rôznych cechov. Uvádzajú sa v ňom 4 kováči, 4 obchodníci, 2 truhlári, 28 krajčíri, 12 kožušníci, 9 gombičkári, 4 mäsiari, 22 čižmári, 3 debnári, 5 tkáči, 4 mlynári, 10 obuvníci, 3 povrazníci, 2 chirurgovia a 3 medovnikári. Súpis uvádza aj pivovar a bitúnok – každý z nich s ročným ziskom po 100 zl.
Pokračujeme v piatok, nasleduje dokončenie prvých súpisov daňovníkov.
