Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 8. časť

Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok i miesto, kde sa dá čítať história. Každý cintorín má svoju atmosféru. Za každým hrobom sa ukrýva osobitný príbeh človeka, ktorý v ňom odpočíva. Mohutné gaštany, náhrobky s menami a nápismi väčšinou v maďarčine, ale nájdu sa aj v nemčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.

Tak ako Bratislava, aj Šamorín mal svoje kultové postavičky, ktoré brázdili ulice mesta a dodávali mu zvláštny kolorit. Kto by si okrem obľúbeného Jožka báčiho nepamätal na zhrbeného pána Dadača (dodnes neviem, či to bola prezývka, alebo sa tak skutočne volal), s jeho večne naloženou káričkou, či legendárnu Matzag Margit, známu svojím nabrúseným jazykom a prísnou chôdzou s rukami za chrbtom.

Na cintoríne odpočívajú osobnosti, ktoré sa nezmazateľne zapísali do osudov Šamorína, mali pohnuté osudy a život im občas uštedril nejeden úder pod pás. Niektoré nápisy na pomníkoch vybledli a pieskovec nahlodal zub času. Možno práve tým je pieskovec jedinečný, že je pominuteľný.

Nie je vhodné vytvárať rebríček mien zosnulých Šamorínčanov, ale ponúkame niekoľko známych mien, ktoré si zaslúžia, aby sme si na nich spomenuli a priblížili ich životný príbeh. Denne prechádzame okolo miesta ich odpočinku a často ani netušíme, aký príbeh je za takmer zabudnutým menom pochovaný.

Keby tak náhrobné kamene vedeli prehovoriť, určite by nám povedali, aké nezmyselné je naháňať sa za vecami, ktoré si so sebou nikto nevezme do hrobu. To, čo je dôležité, je moment, ktorý prežívame s rodinou a ľuďmi, ktorých milujeme a stopy, ktoré po sebe zanecháme. Tie ostanú večné...

Zabudnuté príbehy starých Šamorínčanov pochovaných na cintoríne

Jusuf ABAZOVIČ (1922 – 1987)

Zakladateľ tradície chýrnej šamorínskej zmrzliny. Narodil sa v roku 1922 v Tetove, dnešnej Macedónii. Väčšia časť jeho života však bola spätá so Šamorínom a Šamorín ho prijal za svojho. Našiel tu svoj domov, tu má aj svoj hrob, na ktorý mu dodnes veľa pamätníkov zapaľuje sviečku.

Hráčska vášeň jeho otca ho pripravila o pokojné a bezstarostné detstvo. Preto prijal „nezištnú“ pomoc svojho suseda, ktorý ho ako 16-ročného vzal so sebou do Brna. Biedu vystriedalo ešte väčšie živorenie, dva neľudské roky otročiny, kedy nevidel ani halier. Až v roku 1940 stretol svojho dobrodinca, pána Tairoviča, ktorý ho vzal so sebou do Bánoviec a ponúkol mu možnosť vyučiť sa za cukrára. Neskôr z pána Abazoviča spravil svojho spoločníka a v 1946 pod jeho patronátom otvára Jožka báči svoju prvú cukráreň na Drevenej ulici v Bratislave.

V roku 1947 prichádza do Šamorína, Na Rybárskej ulici si prenajal zariadenú izbu a pustil sa do príprav známej šamorínskej zmrzliny. Svoju prvú dielničku mal v uličke na konci meštianky, oproti starému Kožatexu. Poctivou prácou dosiahol, že ich zmrzlina sa dodnes robí podľa jeho pôvodnej receptúry, bez práškových zmesí. Ľudia ju volajú šamorínskou zmrzlinou. Podarilo sa jej prežiť všetky neprajnosti doby a udržať si priazeň zákazníkov. Vyše sedem desaťročí ju vyrába už štvrtá generácia tejto rodiny.

Jusuf Abazovič, zakladateľ legendárnej šamorínskej zmrzliny

Spolu s manželkou Teréziou, rod. Mezzeiovou, začínali s prípravami na nasledujúcu sezónu už v zime pečením kornútov a pred Vianocami zase vyrábali fondánové salónky. V tom čase sa zmrzlina nepripravovala pomocou elektrických strojov a pán Abazovič nedisponoval ani chladiarenskými zariadeniami. Zvyčajne po Vianociach, začiatkom januára, si najal vozy a robotníkov, ktorí na zamrznutom Dunaji nasekali kryhy ľadu, aby ich potom pomocou hákov vyťahovali na breh. Ľady nasekané na menšie kusy sa potom zvážali do vyhĺbenej „ľadovne“ (jamy na ľad) v záhrade na Pomlejskej ceste (na pozemku, kde dnes stojí dom rodiny Golisových). Potom sa to celé zasypalo vrstvou pilín. Takto bolo možné ľad uskladňovať aj v letných mesiacoch.

Zmrzlinu pripravoval vo veľkom drevenom sude, v strede ktorého mal upevnenú kovovú nádobu uchytenú do rámu s hnacím zariadením. Medzipriestor sa vyplnil ľadovou drťou a soľou. „Pohon“ obstarávali deti od susedov. Za pomoc potom dostávali toľko zmrzliny, koľko len vládali zjesť.

Jožko báči, ako ho Šamorínčania volali, bol mimoriadne pracovitý, skromný, veselej povahy. Už za života sa stal legendou a tešil sa veľkej priazni svojho okolia. Šamorínčania dodnes spomínajú na historky, ktoré s ním zažili, hoci od jeho smrti uplynulo neuveriteľných 33 rokov.

Nedá mi na tomto mieste nespomenúť nedávnu veľkú stratu v rodine zmrzlinárov. Niekedy sa vie osud kruto pohrať a postarať sa o definitívny nezvratný koniec. Neuveriteľná súhra náhod. V čase, keď som dávala dokopy sériu článkov o starých cintorínoch a pripravovala časť o legendárnom ujovi Jožkovi, prišla rodina zmrzlinárov o ďalšieho vzácneho člena rodiny, Jakuba Veliho. Bol to rovnako krásny človek s veľkým srdcom ako jeho svokor. Bolo mi veľkou cťou, že som obidvoch mohla osobne poznať. Tak ako Jožko báči, aj jeho zať Jakub zanechal po sebe stopy, a nebolo ich málo. Pamätajú si ho celé generácie nielen v Šamoríne, ale aj v okolí, kam na svojej 1203-ke rozvážal zmrzlinu. Pretože Jakubova zmrzlina, to bol sviatok. Najmä na dedinách, kam pravidelne prichádzal. Každého poznal po mene, niektorým deťom dokonca dával mená podľa ich obľúbenej zmrzliny, ako Citrónka, Čokoládka, Jahôdka. A vždy im pridal kôpku navyše. A hoci sa aj on stal miestnou legendou, nehovorili mu inak ako Jožko. Podľa Jožka báčiho, svojho svokra a veľký vzor, ktorý ho zasvätil do výroby tej najlepšej zmrzliny.

Keď sa Jožko báči usadil a prestal rozvážať zmrzlinu, bol to práve Jakub, kto po ňom prevzal štafetu. Už nie na drevenej káričke, aby si to do každej dediny prácne odbicykloval, ale na prerobenej 1203-ke. Chvalabohu, zmenil sa len spôsob dopravy. Vrúcnosť, srdečnosť, ochota a nezištnosť našli svojho pokračovateľa v zaťovi. Nie tak dávno, keď sa niektorý z dedinčanov objavil na dvore, Jakub k nemu pribehol a opýtal sa: „Mi van Szarvai, Csütöröki, Úszori...“ I napriek tomu, že minimálne 28 rokov po dedinách nejazdil, poznal všetky uličky, domy, ľudí. Pamätal si ulicu, kde dotyčný býval, dokonca aj jeho susedov. Nechal sa počuť, že „dedinčania“ chodia za ním, lebo mu to radi opakovali. Ešte dlho budeme naňho s láskou spomínať.

Rodinná hrobka, kde odpočíva dynastia šamorínskych zmrzlinárov

Zsigmond CSUKÁS (1918 – 2004)

Zsigmond Csukás, duchovný šamorínskej reformovanej cirkvi, dekan bratislavskej Reformovanej kresťanskej cirkvi

Rodák z Komárna, ktorý bol takmer polstoročie (od roku 1947 až do roku 1996) duchovným šamorínskej reformovanej cirkvi. Zastával aj post dekana bratislavskej Reformovanej kresťanskej cirkvi.

Reformovaný cirkevný zbor ho pozval do Šamorína v roku 1947. Svoju farnosť preberá v tom najkritickejšom období, keď bola existencia zboru doslova ohrozená. I napriek vysídleniu mnohých členov zboru, ako aj obmedzenia po nástupe komunistov k moci, sa mu podarilo znovu postaviť reformovanú cirkev na nohy.

Vzácny stredoveký kostol prebral bez výmaľby, s jednoduchou bielou omietkou. Pod niekoľkými vrstvami náteru však objavil stopy po vzácnych freskách. Jeho zásluhou boli odkryté maľby stredoeurópskeho významu, nevyčísliteľnej umeleckej hodnoty. Na jeho naliehanie realizuje Pamiatkový úrad odborný prieskum kostola. V rokoch 1956 až 1957 sa pomocou 500 sond pod štrnástimi vrstvami vápenného náteru podarilo odkryť a reštaurovať vzácne nástenné maľby pochádzajúce zo začiatku 13. storočia a z roku 1521. V roku 1958 sa mu podarilo dokončiť vybudovanie novej fary a pod šamorínsky reformovaný farský úrad spojiť reformované rodiny z 23 obcí.

Na začiatku 80. rokov, po takmer 30 rokoch od odkrytia pôvodných nástenných malieb, sa konečne dočkal aj ich obnovy. Opäť inicioval výskum a obnovu kalvínskeho kostola. Reštaurátorské práce trvali až do začiatku 90. rokov.

V roku 1996 odišiel na zaslúžený odpočinok. Naďalej však zostal členom cirkevného zboru a presbytéria, až do svojej smrti v roku 2004. V roku 2006 mu cirkevný zbor osadil pamätnú tabuľu.

Pokračujeme v piatok, nasleduje 10. časť „O čom rozprávajú staré cintoríny“