Slovenčina
Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok na doby minulé, ale aj pietne miesto, kde odpočívajú naši najbližší. Mohutné gaštany, náhrobky, osudy a príbehy ľudí, ktorí tu navždy odpočívajú. Mnohí už upadli do zabudnutia. Mená a nápisy väčšinou v maďarčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.
Ľudia, ktorí sa kedysi tešili zo života, milovali, mali svoje rodiny. Cintorínu vládnu príbehy tých, čo odišli. Dni, ktoré sú v kalendári vymedzené našim zosnulým blízkym zasiahol Covid. A v nás narastá smútok, uvedomenie si nezvratnej straty a vlastnej krehkosti, ktoré nás robia zraniteľnými.
Šamorínsky mestský cintorín v premenách času
Aké zmeny sa dotkli šamorínskeho mestského cintorína v 20. storočí? V roku 1905 osadili na cintoríne nový hlavný kríž, ktorý nahradil pôvodný kríž z roku 1781.
Hlavný kríž z roku 1905. Nahradil pôvodný z roku 1781.
Pozornému návštevníkovi cintorína neujde zaujímavá kaplnka pochádzajúca z roku 1913. Odpočívajú v nej členovia rodín Lintnerovcov a Csibovcov. Rodina Lintnerovcov kedysi vlastnila dom na Kráľovskej ulici, kde mali na prízemí zriadené mäsiarstvo. A nebol to dom hocijaký. Tradovalo sa o ňom, že tu kedysi prenocoval Žigmund Luxemburský, podľa ktorého dostala Kráľovská ulica svoje pomenovanie. Dom sa nachádzal v susedstve doktora Wolfa, známeho šamorínskeho lekára. Károly Lintner, ktorého meno sa vyníma na priečení kaplnky, bol známy mäsiar, údenár. Jeho syn Károly Lintner mladší bojoval aj na frontoch prvej svetovej vojny. Dokonca bol štyri roky v ruskom zajatí, odkiaľ sa vrátil až po skončení vojny, v marci 1919. Po roku 1945 aj rodinu Lintnerovcov postihol smutný osud maďarských rodín v Šamoríne. Svoj dom museli opustiť a vysťahovať sa do Maďarska.
Kaplnka rodín Lintnerovcov a Csibovcov pochádza z roku 1913
Cintorín v rokoch Veľkej vojny
Nie je tajomstvom, že v rokoch vojny bol v meste zriadený zajatecký tábor pre ruských, neskôr aj talianskych zajatcov. Podľa nariadenia mali mať tábory vlastné cintoríny a márnice, v prípade epidémií sa do masových hrobov mohlo pochovávať v dvoch vrstvách.
Ruskí zajatci už v roku 1915 postavili na vyhradenom mieste mestského cintorína („ruský cintorín“) svojim druhom obelisk z tmavého granitu s vytesaným dvojkrížom. Na pamiatku 770 zosnulých ruských vojakov naň po vojne umiestnili bielu mramorovú tabuľu s nápisom: „Ruský krúžok v Bratislave. Bojovníkom za vlasť a slovanstvo, 1927.” Rovnaký nápis vytesali pod tabuľu aj v azbuke (nápisy v nemčine a maďarčine boli po druhej svetovej vojne odstránené).
V dôsledku šírenia sa epidémie cholery a týfusu, počet mŕtvych v tábore narastal. Mesto opakovane upozorňovalo veliteľstvo tábora na preplnenosť miestneho cintorína. Mŕtvych spočiatku pochovávali na určenej ploche 706 m2. Po príchode talianskych vojakov sa počet mŕtvych niekoľkonásobne zvýšil. Veliteľstvo tábora, odvolávajúc sa na nariadenia o pochovávaní zajatcov, obsadilo vyše 3 tisíc m2 plochy miestneho cintorína.
Mŕtvych pochovávali na osobitných parcelách podľa národnosti či vierovyznania. Takto vznikol najprv cintorín ruských zajatcov, od roku 1917 aj talianskych. Zajatcov moslimskej viery spočiatku pochovávali v severozápadnej časti cintorína. Ich ostatky v roku 1918 exhumovali a znova pochovali na ruskom cintoríne.
Miestna židovská komunita sa o židovských zajatcov postarala aj po ich smrti. Pochovala ich na neďalekom židovskom cintoríne. Vo vojnových hroboch odpočíva šesť poľských, dvaja rumunskí, ôsmi ruskí a traja židovskí zajatci neznámej národnosti.
Pomník dostalo aj 1992 talianskych zajatcov. Talianskych vojakov sem pochovávali od roku 1917. V období medzi dvoma vojnami si pamiatku talianskych vojakov pravidelne prichádzal uctiť aj taliansky konzul v Bratislave. Po druhej svetovej vojne sa tradícia prerušila a na hroby zajatcov sa na niekoľko desaťročí zabudlo. Až po zmene režimu sa z iniciatívy talianskej vlády v spolupráci s vedením mesta vybudovalo pietne miesto talianskym vojakom, ktoré je jediným svojho druhu na Slovensku. Na Deň zosnulých,1. novembra 1998, bol pamätník slávnostne odovzdaný. V júli roku 2002 ho navštívil aj taliansky prezident Carlo Azeglio Ciampo.
Podľa katastrálneho listu z rokov1922 až1924 mal miestny cintorín 5000 m2. Hroby zajatcov nezodpovedali skutočnému stavu pochovaných, pretože ich pôvodne pochovávali do veľkých šácht. Po prevrate sa pristúpilo k úprave cintorína a zmenil sa aj počet hrobov. Nachádzalo sa tu 2459 jednomiestnych hrobov a 98 hrobov s tromi až piatimi pochovanými.
Od sedemdesiatych rokov sa z kapacitných dôvodov začalo znovu pochovávať na hrobových miestach zajatcov. Výnimku tvorí ruský cintorín, kde sa nepochováva. Ešte donedávna pripomínal miesta pochovaných ruských vojakov nerovný zatrávnený terén. Paradoxne, za bývalého režimu sa o hroby ruských zajatcov kompetentní nezaujímali. Prečo aj, veď to boli vojaci bývalej cárskej armády. Až nedávno bol pôvodný pamätník obnovený. Okrem ruských nápisov pribudli aj nápisy v nemčine a maďarčine. Dôstojné miesto tu dostali aj mramorové tabule s menami 637 zosnulých ruských vojakov bývalej cárskej armády.
Ruskí vojaci pochovaní v Šamoríne mali svoj pamätník ešte donedávna osadený medzi stromami. Ešte neuvádzal mená vojakov. Tie pribudli len nedávno, keď z iniciatívy Veľvyslanectva Ruskej federácie SR bol pamätník obnovený a na pietnom mieste pribudli mramorové tabule s menami 637 príslušníkov bývalej cárskej armády.
Pamätník padlým talianskym vojakom
Pokračujeme v stredu, nasleduje „O čom rozprávajú staré cintoríny, 6. časť“
