Slovenčina
Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok na doby minulé, ale aj pietne miesto, kde odpočívajú naši najbližší. Mohutné gaštany, náhrobky, osudy a príbehy ľudí, ktorí tu navždy odpočívajú. Mnohí už upadli do zabudnutia. Mená a nápisy väčšinou v maďarčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.
Ľudia, ktorí sa kedysi tešili zo života, milovali, mali svoje rodiny. Cintorínu vládnu príbehy tých, čo odišli. Dni, ktoré sú v kalendári vymedzené našim zosnulým blízkym zasiahol Covid. A v nás narastá smútok, uvedomenie si nezvratnej straty a vlastnej krehkosti, ktoré nás robia zraniteľnými.
Židovský cintorín v Šamoríne
Píše sa rok 1898, kedy si židovská komunita v Šamoríne vybudovala vlastný cintorín s rozlohou 80 x 50 metrov. Z tohto roku pochádza najstarší hrob na šamorínskom židovskom cintoríne, v ktorom je pochovaný Jakob Šlomo Leyer ben Gele, 1847 - 1898.
Cintorín leží na kraji mesta medzi obytnými budovami pri ceste do Čilistova. Má murované oplotenie susediace s mestským cintorínom. Jeho dominantou sú dva náhrobky. Jeden s menami šestnástich ruských židovských vojakov z bývalého zajateckého tábora a druhý, trojmetrový, z bieleho mramoru postavený na počesť učiteľa mysliteľa F. S. Ginzburga. Uvádza letopočet 1889 – 1917 a nápis v ruskom jazyku i nápis v jidiš: „Nezabudnuteľnému učiteľovi a mysliteľovi, vynikajúcemu F. S. Ginzburgovi.“ Honosnejšie cintorínske náhrobky ovplyvnili majetní Židia, ktorí k nám začali prenášať prvky budapeštianskej a viedenskej cintorínskej architektúry.
Dnes tvorí židovský cintorín v Šamoríne okolo 55 hrobov. Spočiatku sem pochovávali prisťahovaný rabinát z Mliečna, neskôr, v rokoch Veľkej vojny, pribudlo aj 17 vojenských židovských hrobov. Na náhrobkoch nájdeme nemecké, hebrejské aj maďarské mená.
Súčasťou cintorína bol kedysi aj dom smútku. Hovorili mu Ciduk hadin. Dnes už neexituje, prestavali ho na garáž.
V roku 1910 založila šamorínska židovská obec spolok Chevra Kadiša (doslova Sväté bratstvo). Členovia židovského pohrebného bratstva mali na starosti židovský cintorín a venovali sa charite. Bez nároku na odmenu zabezpečovali všetky rituálne záležitosti súvisiace s umieraním a organizovali pohreby. Členstvo v pohrebnom bratstve sa považovalo za veľkú česť. Viedol ho Mikša Frakl (1868 – 1931).
12. marec 1944. K tomuto dátumu sa viaže posledný hrob na šamorínskom židovskom cintoríne. Patrí Lei Menzer, rod. Lunger. Zomrela krátko pred židovskými deportáciami. Ostatných Židov sem už nestihli pochovať a po vojne nemal komu cintorín slúžiť. Z táborov smrti sa domov vrátilo len niekoľko desiatok Židov, rabinát zanikol a tých, čo ostali, neskôr pochovali na mestskom cintoríne.
Aj tento cintorín postihol smutný osud mnohých židovských cintorínov. Po vojne sa tu už nepochovávalo, cintorín chátral a zarastal burinou. Náhrobné kamene sa stali obeťou vandalov a čo je smutnejšie, aj ziskuchtivých kamenárov. Dom smútku pri vchode židovského cintorína prestavali na garáž.
V takomto stave boli niektoré macevy ešte pred niekoľkými rokmi
Vojenské židovské hroby z obdobia Veľkej vojny
Pôvodné oplotenie cintorína pred obnovou
Nedávno pribudlo nové oplotenie cintorína
Výnimkou nebol ani mliečňanský cintorín, kedysi najväčší na Hornom Žitnom ostrove. Od 30. rokov 20. storočia sa na mliečňanskom židovskom cintoríne prestalo pochovávať. Skutočne pustnúť však začal až po druhej svetovej vojne. Aj jeho náhrobné kamene zničili vandali. Ohradili ho až koncom 80. rokov.
Po vojne sa o oba cintoríny staral obuvník Móric Rujder z Mliečna, ktorý zomrel v roku
1976. Od roku 1994 sa výskumu židovstva v Mliečne i Šamoríne začal intenzívne venovať presbyter miestneho evanjelického cirkevného zboru Janko Hevera. Ako nový správca prevzal kľúče od historicky vzácneho židovského cintorína v Mliečne.
Dal opraviť pováľané náhrobky, vyčistiť zarastený terén. Pre lepšiu čitateľnosť i fotoarchiváciu nechal nanovo vymaľovať texty na macevách. Začal sa učiť hebrejčinu, aby mohol študovať dokumenty, ktoré by objasnili históriu tohto miesta. Zdokumentoval každý hrob a macevy označil číslom. Pátral po osudoch rabínov, ktorí opustili rabinát v Mliečne a v Šamoríne. Zmapoval cintoríny v Mliečne, Šamoríne, Častej, v Dolnom Štále i v Bystrom (na východnom Slovensku). V roku 2019 mu za dlhodobé štúdium, prezentovanie a ochranu židovského kultúrneho dedičstva v Šamoríne a okolí udelili Cenu Eugena Bárkánya.
Presbyter evanjelického cirkevného zboru Janko Hevera prispel k záchrane a obnoveniu židovského cintorína v Mliečne a nedávno aj v Šamoríne
Pokračujeme v piatok, nasleduje „O čom rozprávajú staré cintoríny, 5. časť“
