Slovenčina
V rokoch vojny si akútny nedostatok základných druhov tovaru vynútil zavedenie prídelového systému. Dokonca aj cukrárne a reštaurácie smeli ponúkať iba taký sortiment, ktorý pozostával z minimálneho množstva múky. Najvyšší úrad pre zásobovanie dokonca v reštauráciách zakázal podávať mäso v pondelok, stredu a piatok.
Po roku 1948 sa z bývalých majiteľov pohostinstiev stali vedúci prevádzok. Neskôr ich prepustili pod rafinovanou zámienkou potreby kvalifikovaných riadiacich kádrov. Prípadne sa prevádzky zlúčili a vedúcim sa stal súdruh, ktorý predtým podnik nevlastnil.
Budova Hitzelbergrovej krčmy (miestni jej hovorili Hicikocsma) sa stala sídlom Všeobecnej nemocenskej poisťovne, od roku 1952 Okresného ústavu národného zdravia a od začiatku 60. rokov tu zriadili TBC ambulanciu. Nachádzala sa na Kráľovskej 63, oproti miestnemu starobincu. Pred niekoľkými rokmi spomínanú budovu zbúrali a v roku 2016 postavili na jej mieste bytový dom.
Bývalú Hitzelbergrovu krčmu (Hicikocsma) prestavali na zdravotnícke zariadenie. Začiatok 80. rokov
Do bývalej Némethovej vily (dnes Tornyos) umiestnili v 60. rokoch kancelárie pre inseminačných technikov, ktoré viedol pán Milan Čižinský. Takisto zanikla aj bývalá Bacsaákova piváreň, do ktorej neskôr presťahovali rôzne opravárenské prevádzky.
Bývalá Némethova vila bola poštátnená a v 60. rokoch sem umiestnili kancelárie pre inseminačných technikov
Na tomto mieste vedľa bývalej meštianky stála kedysi chýrna Bacsákova piváreň
Svojho majiteľa zmenil aj hostinec Koruna. Sándora Kapcsándyho s rodinou vysídlili a Korunu si prenajal Jaroslav Zátopek. Takisto len dočasne, pretože po roku 1948 prešla Koruna z vlastníctva mesta do vlastníctva štátu. Až do konca 60. rokov si však udržala svoj povestný šarm aj vďaka kapelám Ferenca Sárközyho, Gejzu Síposa či Jenő Bertóka.
Mnohé zariadenia však zanikli a postupne chátrali. Ich zašlú slávu však ešte dlhé desaťročia pripomínali ošarpané trojjazyčné nápisy na budove.
Hrnčiarska ulica, bývalé pohostinstvo Rezsö Nagya
Postupne prešli všetky reštaurácie a kaviarne do „socialistického“ (rozumej štátneho) vlastníctva pod hlavičkou miestnych a okresných správ. 1. júla 1953 prišlo k ich úplnému zoštátneniu. Názov krčma začal znieť akosi kapitalisticky, a tak sa zaviedlo pomenovanie pohostinstvo. Ale v praxi sa nič nezmenilo. Krčmy ostali krčmami a hostinskí krčmármi. Vznikli podnikové riaditeľstvá Reštaurácií a jedální (RaJ).
Služby v pohostinských zariadeniach sa líšili podľa cenovej skupiny. Samozrejme, zodpovedala im aj kvalita i výber jedál a nápojov, a takisto aj cena. Po roku 1948 sa prepitné čašníkom považovalo za akýsi buržoázny prežitok. Platy kuchárov a čašníkov boli žalostne nízke, preto si trochu pomáhali. Pri príprave jedál často „šetrilo“ a normy sa veselo obchádzali. Výsledkom bola redšia polievka, menšia porcia a plné tašky zamestnancov kuchyne. Bežne sa používali kúzelnícke triky na spôsob zámeny alkoholu. Namiesto objednaného Cinzana sa podával tuzemský vermút, víno sa pančovalo.
V Šamoríne by ste v tom čase nenašli luxusné podniky 1. a 2. cenovej skupiny. Klasikou bola 3. a 4. cenová skupina. Predstavovali podniky pre bežných ľudí. Úroveň služieb ani zariadenie podniku neboli bohvieako nadštandardné, ale hostia sa tu cítili príjemne a trávili tu väčšinu voľného času. Konzumovalo sa hlavne pivo, bolo lacné a predstavovalo akýsi hnací motor týchto zariadení. Typické nočné podniky, ktoré by ostávali otvorené až do neskorých nočných hodín, by ste však v Šamoríne nenašli.
Krčmy a reštaurácie však naďalej tvorili súčasť života obyvateľov mesta. Neodmysliteľne patrili k ich spôsobu života a naďalej si udržiavali svoju neopakovateľnú atmosféru. Šamorínčania sa sem nechodili len napiť a najesť, ale viesť nekonečné debaty a nadväzovať spontánne priateľstvá. Medzi personálom a stálymi štamgastmi sa vytváralo akési osobitné puto, tak trochu dané aj čarom spolupatričnosti a dôvernosťou prostredia. Štamgasti – akýsi trvalý inventár podnikov - tu mali svoje vyhradené miesto, dokonca aj vlastné krígle.
Nasledujú „Letá v starom Šamoríne, 16. časť“
