Slovenčina
Kaviarňam dala meno káva. Nechodilo sa sem len kvôli pitiu kávy, ale za atmosférou a pozorovaním okolia. V období medzi dvoma vojnami sa stala vyhľadávanou kaviareň pani Tápayovej, ako aj kaviareň Mandi Sternovej známa ako Centrál, kde sa ešte na konci 30. rokov konal obľúbený šamorínsky cigánsky bál.
Keďže bol Šamorín blízko Bratislavy a tá mala blízko k Viedni, určitý kaviarenský štýl sa preniesol aj k nám. Návšteva kaviarní začala predstavovať istý životný štýl, ku ktorému sa v dvadsiatych rokoch hlásili najmä ženy z „lepších“ rodín.
Po druhej svetovej vojne sa obľúbené kaviarne z čias prvej republiky akosi vytratili a nahradili ich cukrárne. Pamätníci dodnes nostalgicky spomínajú na starú cukráreň na Hlavnej, ktorá mala nezameniteľnú atmosféru. Nachádzala sa v bývalom Engelovom dome, kde za prvej republiky sídlil aj daňový (berný) úrad.
Dnes zažívame hotovú kávovú revolúciu a v našom meste sa s kaviarňami takpovediac roztrhlo vrece. Kaviarne sa doslova predbiehajú, ktorá z nich ponúkne lepšiu kávu a čím priláka svojich návštevníkov. Pred niekoľkými rokmi tu dokonca otvorili aj pražiareň kávy, kde ponúkajú bohatý výber kvalitných kávových zŕn. Príprava kávy sa stáva hotovým umením, o čom svedčí narastajúci záujem o kurz baristu.
Ešte na začiatku milénia sme konzumovali kávu na inej úrovni ako dnes. Baristi sa v našich končinách takmer nevyskytovali. Konzumácia filtrovanej kávy, espressa či káv macchiato, flat white či latte art nebola bežná, bola skôr výnimkou ako pravidlom.
Tridsiate roky
V roku 1933 postavili v Pomle altánok – rotundu z drevenej konštrukcie. Spolu so záhradnou reštauráciou ju dal postaviť Sándor Kapcsándy, ktorý mal v prenájme aj hostinec Koruna. Konali sa tu obľúbené tanečné zábavy, na ktorých Ferenc Sárközy st. so svojou kapelou Csücsök hrával vtedy populárne tance, ako valčík, čardáš, bigin, argentínske tango, paso doble, neskôr aj polku.
Pomlejský altánok býval plný ľudí a aj v najväčšom sparne sa tu sedelo veľmi príjemne. Príjemný tieň poskytovali návštevníkom košaté stromy, cez víkend tam vyhrávala hudba, chlapi mastili karty a robili hostinskému dobrú tržbu. Po vojne už prestal slúžiť svojmu účelu.
Záhradnú reštauráciu neskôr prestavali a slúžila výlučne na bývanie. Bývala v nej rodina Jánosa Domsitza (1879 – 1946), známeho pestovateľa zeleniny. Po jeho smrti v ňom až do začiatku sedemdesiatych rokov bývala rodina Hontiová. Poslednými nájomníkmi bola slovenská rómska rodina Perských. Rozpadávajúca sa budova niekdajšieho hostinca vtedy pripomínala už len staré zašlé časy. Nakoniec ju v druhej polovici 70. rokov zbúrali.
Zastavme sa na okamih pri známom Šamorínčanovi Jánosovi Domsitzovi. Vo svojej profesii bol nepochybne dobrý a vyznal sa v nej. Ním vypestovaná zelenina putovala až na budapeštianske a viedenské trhy. Od r. 1906 pôsobil ako mestský záhradník a od roku 1926 prevzal vedenie mestského záhradníctva so štyrmi zamestnancami. S manželkou Irenou, rod. Miklósovou, mali šesť detí. Aj jeho synovia, Domsitz Lajos a Imre, boli vynikajúcimi záhradníkmi. Syn Ján odišiel do Nemecka, dcéra Matilda sa vydala za Lajosa Gyulaia a ostala v Šamoríne a ďalšie dve dcéry sa vydali do Maďarska a Nových Zámkov. (Zdroj: Júlia Domsitzová, rodená Czuczová, Somorjai lakosok régi képei)
Pomlejský altánok v čase najväčšej slávy (Zdroj: Erzsébet Méry, Somorjai lakosok régi képei)
Sobášna fotka z roku 1935 zachytávajúca rodinu Jánosa Domsitza. Jeho dcéra Matilda ako nevesta, Lajos Gyulai ako ženích (Zdroj: Somorjai lakosok régi képei)
Dožívajúci altánok sa dnes opäť môže zaskvieť v celej svojej kráse
Nasledujú „Letá v starom Šamoríne,15. časť“
