Slovenčina
Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť rúško dávnych čias.
Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.
Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie. Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.
Začiatky prenasledovania čarodejníc siahajú hlboko do staroveku. Už starí Asýrčania verili, že čarodejnice môžu lietať a posadnúť aj mŕtvoly. Predstavy o zlých dušiach a démonoch nachádzame aj v germánskej mytológii. Viera v pekelné démonické bytosti neobišla ani kresťanstvo. Prenasledovanie kacírov a čarodejníc sa rozšírilo ku koncu 15. storočia. V roku 1484 nemecký dominikánsky mních Heinrich Kramer, chránený pápežskou bulou Inocenta VIII., začal hon na čarodejnice v Nemecku. V ich prenasledovaní nachádzal zmysel svojho života. Kde sa len objavil, našiel nejakú čarodejnicu, ktorej pripísal neúrodu, úhyn dobytka či epidemické choroby. Šírenie takýchto bludov podporovala aj davová psychóza, zastrašovanie veriacich a udavačstvo. Prenasledovanie bosoriek tak čoraz viac nadobúdalo masové rozmery.
Čarodejníctvo sa považovalo za mimoriadne závažné previnenie, pričom prakticky neexistovala obhajoba žien obvinených z bosoráctva. V čase ich najväčšieho prenasledovania sa procesy nevyhli žiadnej oblasti, veku ani vrchnosti. Postihovali rovnako katolíkov, protestantov či evanjelikov. V existenciu čarodejníc verila aj svetská vrchnosť, dokonca aj niektorí náboženskí reformátori, napríklad Martin Luther. Prenasledovanie čarodejníc definitívne ukončil až nástup osvietenstva.
Viera v čiernu mágiu
Vierou v čiernu mágiu sa v tom čase vysvetľovali mnohé epidemické choroby a iné Božie dopustenia. Okrem toho naďalej pretrvával zakorenený strach pred ženami ako zvodkyňami. Vstupenkou do radu čarodejníc mohlo byť aj liečiteľstvo a pôrodníctvo, najmä v prípade neúspechu. Obžalovaným mohol byť ktokoľvek. Dokonca aj zmierovací sudcovia, ktorí vyvolávali podozrenie, že nadržiavajú čarodejniciam.
Cieľom týchto legalizovaných justičných vrážd bolo zastrašiť, vykoreniť „bludy“, upevniť horlivosť v kresťanskej viere. Významnú úlohu tu zohral nielen náboženský fanatizmus, ale i snaha o likvidáciu všetkého, čo bolo v rozpore s vierou. Sprievodným znakom prenasledovania bolo udavačstvo a vyrovnávanie si osobných účtov. Motívom obvinení boli osobné konflikty medzi „bosorkou“ a „postihnutým“, resp. svedkom. Trestu sa nevyhli ani obete, ktoré niekomu zavadzali, boli výnimočné, alebo mali majetok, ktorý neraz pripadol tým, čo obete vypočúvali a mučili. Škoda len, že nie všetky verdikty sú známe.
Šamorín a prenasledovanie „bosoriek“
Šamorín disponujúci hrdelným právom prenasledoval „bosorky“ z celého Horného Žitného ostrova. O Šamoríne sa v dobových prameňoch hovorí, že bol „semenišťom“ bosoriek. Prenasledovanie sa začalo už v roku 1677 a skončilo sa až v roku 1696.
Pramene hovoria o 178 obvinených. Z nich 55 bolo zo Šamorína a 123 z okolitých obcí. Z procesu sa zachoval obsiahly protokol v latinčine s popisom súdneho konania. Šamorínsky mestský súd našťastie nevyužil všetky kruté metódy inkvizície a prejavil určitý právny cit. Za pozornosť stojí najmä humánnosť obhajcu, ktorý namietal uznať vierohodnosť priznaní vynútených mučením a navrhol dokazovanie prostredníctvom svedkov. V Španielsku by podobné počínanie priviedlo na hranicu aj samotného obhajcu. Prísny trest tam hrozil nielen tým, ktorí sa obetí zastali, ale aj benevolentným sudcom.
Nikto v tom čase neskúmal, či previnenie zodpovedalo trestu. Šibenice a plamene na hraniciach mali varovať a pripomínať, že každý, kto sa bude vymykať z ustáleného poriadku, odvisne, skončí pod mečom kata či na žeravej hranici.
Procesy podávajú zaujímavé svedectvo o postavení žien, ktoré často ponižovali až do krajnosti. Ženy mali vždy iné právne postavenie ako muži. Na druhej strane tresty, ako lámanie v kolese, obesenie alebo štvrtenie sa u žien nepraktizovalo aj z toho dôvodu, že šibenica bola umiestnená vysoko a ženy mali oblečené sukne. Popravy sa vykonávali sťatím, utopením, upálením, alebo ich pochovali zaživa s prepichnutým kolom.
Ako sa vynucovalo priznanie
Priznania obvinených sa získavali najprv sľubmi, že sa kajúcnikom nič nestane a že podrobným opisom styku s diablom uľavia svojej duši. Inkvizítor, ktorý dal takýto prísľub, už ďalej nepokračoval a rozsudok vyniesol sudca, ktorý nebol viazaný predošlým sľubom. Tam, kde nestačilo dobrovoľné priznanie (benevolum examen), nastupovalo mučenie (fassio torturalis). Podkladom na odsúdenie nebolo ani tak samotné priznanie, ako výpoveď svedkov.
Mučiace zariadenia neslúžili na potrestanie obvinenej, ale na vymáhanie priznania. Súdy ich dali ženy vyzliecť, mučiť, na telách im hľadali diablove stigmy, posielali ich pod katov meč, alebo postavili na hranicu. Niektoré pramene uvádzajú pálenie čarodejníc ako príležitosť vybaviť si osobné účty, dokonca ako akúsi náhradu za gladiátorské hry. Išlo o typický monster-proces, keď z udania jednej osoby vyrástol súd s hrozivými rozmermi proti celému radu žien. Nešťastnice, ktoré sa pri mučení chceli vyhnúť bolestivej tortúre, udávali mená ďalších osôb. Tie zas pri výsluchu uvádzali ďalšie mená, až sa inkvizítorom procesy úplne vymkli z rúk.
Temné 17. storočie a využívanie hrdelného práva
Na konci storočia „preslávili“ Šamorín inkvizičné skúšky na Dunaji, ktorým podrobovali nevinné ženy podozrivé z bosoráctva. Vinné boli tie „bosorky“, ktorým sa napriek spútaniu alebo záťaži podarilo udržať nad hladinou. Pre „dokázané“ spojenie s diablom ich následne upálili v „očistných“ plameňoch. Poslednou „bosorkou“ bola žena čilistovského richtára. To znamená, že inkvizícia si svoje obete vyberala aj z radov vrchnosti.
Píše sa 11. september 1677. Zasadal šamorínsky súd, aby rozhodol o vine a treste jedného muža a siedmich žien, medzi ktorými boli aj dve osoby zemianskeho pôvodu. Georgia Borbélya v procese oslobodili, sedem žien však odsúdili na trest smrti upálením.
Rozsiahly 22-stranový spis napísaný v latinčine a sčasti aj v maďarčine sa nachádza v bratislavskom archíve. Súdna porota zasadala v zložení: podžupan Bratislavskej stolice Michael Kurtőssy, stoliční slúžni Georgius Marczély a Andreas Trstyánszky, ďalej tabulárni sudcovia Georgius Takács, Joannes Viszkelethy, Georgius Kerekes, Andreas a Joannes Vitály, urodzení páni Franciscus Kondé, Stephanus a Franciscus Csiba, Jacobus Albért, Mathias Huszár, Andreas Jánko, zástupca šamorínskeho mestského sudcu Georgius Schlesinger a mestský notár Alexandros Martiny
Zápisnica zo zasadnutia mestského súdu o vypočúvaní osôb podozrivých z bosoráctva
Na hranici skončili: Barbara Molnár, Margaretha Varga, Catharina Győkér, Elisabeth Csukár, Sophia Bognár a Sophia Thott. Nešťastnice obvinili z ovplyvňovania počasia, z praktizovania mágie, zo zasahovania do prírody, zo škôd na domácich zvieratách. Ich konanie klasifikovala porota ako „démonické činy“ (actus doemoniacos), ktoré vykonávali preto, aby škodili pobožným kresťanom. Dve zo žien, keďže boli urodzeného pôvodu, mali právo na obhajcu (legitimus procurator), ktorým bol Joannes Körmendy. Ten vzniesol vážne námietky proti tomu, aby obvinené ženy podrobila porota mučeniu. Namietal, že priznania vynútené v mučiarni nemožno považovať za hodnoverné (na tie časy pokrokový názor!). Žiadal, aby boli výpovede „svedkov“ prešetrené. I napriek tomu, že si výpovede protirečili a „svedkovia“ uvádzali obvinenia len „z druhej ruky“, súd odmietol žiadosť o oslobodenie Elisabeth Csiba a Cathariny Győkér. Porota medzitým našla svedectvo niekoľkých nebohých odsúdených žien, ktoré kedysi proti obvineným svedčili.
Ostatné obvinené nemali pre svoj neurodzený pôvod právo na obhajcu. Zo spisu sa dozvedáme, že na ich obvinenie stačili tri krivé svedectvá. Jediného obvineného muža, Georga Borbélya, nakoniec súd oslobodil. Rozhodol, že mu dá ešte jednu šancu, ak do desiatich dní nájde 20 dôveryhodných osôb, ktoré sa zaň zaručia. Jeho manželka však už toľko šťastia nemala.
O vine bolo rozhodnuté vopred. Inkvizícia prísne dodržiavala zachovávanie anonymity žalobcov i svedkov, čím zaručila bezpečnosť udavačov. Procesy boli neverejné, platil princíp prezumpcie viny, inými slovami obžalovaný musel svoju nevinu dokázať. Keďže nepoznal žalobu ani udavačov, len ťažko sa mohol brániť. Na prvom mieste figurovali previnenia voči Bohu, až potom sa brali do úvahy previnenia voči osobám. Spravodlivosť, zdá sa, môže mať mnoho podôb. Ak vezmeme do úvahy, že každý si hľadá tú svoju spravodlivosť, niet divu, že sa postaví na stranu silnejšieho.
Pokračujeme v piatok, nasleduje „Hon na čarodejnice, 2. časť“
