Slovenčina
Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
„Keď som mal šesť rokov, presťahovali sme sa z Veľkej Paky do Šamorína na Dunajskú ulicu. Ako šesťročného si ma v škole našiel Lajos Nyársik, vďaka ktorému dnes pracuje zápasnícky klub nielen v Šamoríne, ale aj v Dunajskej Strede a Gabčíkove,“ začína svoje rozprávanie 44-ročný gladiátor Štefan Horváth.
Jeho vzorom bol Milan Mazáč
Malý Štefan mal rád všetky športy, ale jeho územčistá postava ho predurčila na zápasenie, ktoré si hneď zamiloval. „Zápasenie sa mi zapáčilo, keďže mi čoskoro zmizlo brucho a nabral som silu a svaly. Navyše v Šamoríne boli vždy vynikajúci zápasníci a mojím najväčším vzorom bol trojnásobný vicemajster Európy Milan Mazáč, ktorý v roku 1996 zasiahol aj do olympijských bojov v Atlante,“ spomína športovec, ktorý v žiackych kategóriách vyhrával na domácej i medzinárodnej pôde. Preto pokračoval v bratislavskej Dunajplavbe, kde už mal v športovej škole denne dva tréningy. „Mal som za sebou úspešnú športovú kariéru, vyhral som mnoho medzinárodných turnajov a dodnes mám doma za debničku medailí,“ hovorí Štefan Horváth, ktorý sa však nedostal do reprezentácie, preto sa rozhodol zavesiť zápasenie na klinec.
Zápasnícky klub obnovili šiesti fanatici
Zo športovej školy odišiel, vyučil sa za elektrikára so zameraním na slaboprúd a päť rokov ho na žinenke nikto nevidel. „Inštaloval som telefóny, kamery a poplašné zariadenia, mal som slušne platenú prácu a bol som spokojný. Až ma v jeden deň opäť oslovil Lajos Nyársik, aby som sa vrátil k zápaseniu ako tréner. Zo päťkrát som ho odmietol, ale bol neoblomný. V roku 1997 som napokon prikývol, urobil som si trénerský kurz a spoločne sme začali trénovať deti,“ spomína na svoje trénerské začiatky. Prišli prvé výsledky a v roku 2000 usporiadali prvý ročník súťaže o Pohár primátora. Nasledovala však krátka pauza. „S ujom Lajosom sme sa nezhodli, lebo som nedokázal skĺbiť prácu a tréningy. Buď robím niečo poriadne, alebo to nerobím. Napokon sme sa v októbri 2003 šiesti dohodli, že zápasnícky klub obnovíme a budeme sa mu seriózne venovať. V šestici mužov som bol ja, Zoltán Szeiler, Olivér Oláh, Lajos Nyársik, Ladislav Fodor a Attila Szabó. Dlho sme trénovali v gymnáziu, až Zoltán Szeiler postavil pri ZŠ Mateja Bela modernú zápasnícku halu. V budove je okrem priestrannej telocvične aj posilňovňa, šesť izieb, veľká jedáleň a teraz staviame saunu,“ hovorí Štefan Horváth, ktorý je už desať rokov reprezentačným trénerom. Začal s kadetmi, neskôr mal na starosti juniorov a U-23 a dnes trénuje už aj dospelých reprezentantov.
Deti majú vstup do posilňovne zakázaný
„Do zápasníckeho klubu zväčša prijímame deti od šiestich rokov. Dieťa si s rodičom pozrie tréning a ak sa mu zapáči, na ďalší tréning si prinesie úbor a môže cvičiť s ostatnými. Skúsenosť mi hovorí, že ak dieťa vydrží dva týždne, tak u nás zostane,“ zmieňuje sa o svojich skúsenostiach tréner, ktorý má dnes v klube na starosti 36 mladých zápasníkov. Tréning je tvrdý, začína sa najmenej polhodinovou dôkladnou rozcvičkou, ktorá deti rozhýbe od hlavy až po päty. „Máme špeciálne zahrievacie cviky i gymnastiku, až potom trénujeme techniku a samotné zápasenie. Rozcvička je veľmi dôležitá, svaly musia byť rozohriate, aby nedošlo k zraneniam. Za šestnásť rokov sme mali v klube len jedinú zlomeninu lakťa. Samozrejme, zlomené uši nerátam, zranenia uší sú v našom športe bežné,“ vysvetľuje Horváth a dodáva, že v závere tréningu je silové cvičenie, aby svaly čo najviac zosilneli a končí sa desaťminútovým strečingom. Do pätnástich rokov pracujú zápasníci len s vlastnou váhou, aby sa im nedeformovala chrbtica či nezničili kĺby.
Aj s Gabikou ho spojil šport
„Ako skúsený tréner dokážem hneď posúdiť pohybové schopnosti. Moji zverenci mi robia veľkú radosť, lebo mnohé dnešné deti majú problém urobiť dva kroky rovno, nehovoriac o kotrmelcoch. Máme tu veľa chlapcov, z ktorých nikdy nebudú svetoví zápasníci, ale chodia sem radi, poslúchajú, trénujú s radosťou a zbierajú body v slovenských súťažiach,“ vyznáva sa Štefan Horváth, ktorého dnes už dospelá dcéra je trojnásobnou majsterkou republiky. Zápasníci majú kalendár súťaží zostavený tak, aby sa vždy mali na čo pripravovať. Aj rozhovor sme robili počas denného tábora, v ktorom mali mladí gladiátori na päť dní naplánovaných deväť náročných tréningov. Štefanovi s jeho organizáciou pomáhala súčasná manželka Gabriela, ktorá je vychovávateľkou na ZŠ Mateja Bela, kde učí aj telocvik. „S Gabikou sme boli susedia, až jedného dňa priniesla na tréning svojho syna. Čoraz častejšie sme sa rozprávali a osud nás spojil. Dnes je už aj ona trénerkou zápasenia,“ smeje sa Štefan Horváth, ktorý s manželkou trávi dovolenku a väčšinu víkendov na súťažiach alebo v tréningových táboroch. Každú jeseň si vo dvojici doprajú predĺžený víkend, ale ako hovoria, aj ich dovolenky sa podobajú na tréningové tábory, keďže aj počas nich chodia behať, veľa plávajú či bicyklujú.
Mnohých zápasníkov zlákalo podsvetie
„Rodičia ma viedli k tomu, aby som bol samostatný, aby som nebol na nikoho odkázaný a aby som poctivo uživil svoju rodinu. Vychovali ma tak, aby sa za mňa nikdy nemuseli hanbiť. Nikdy ma nelákala frajerina či vidina ľahko zarobených peňazí. Rád pokojne spím,“ vyznáva sa tréner zápasenia, ktorý je zamestnancom mestského úradu a ako údržbár má na starosti budovy v majetku mesta. Na pravom predlaktí má v maďarčine vytetované svoje krédo: Dnes cítiš ešte bolesť, ale zajtra už budeš cítiť silu. „Toto učíme aj deti. Je to dôležité nielen na tréningoch, ale aj v živote. Ak chce byť človek úspešný, musí čosi pre výsledok aj urobiť, lebo nikomu nepadajú pečené holuby do huby. Deti vediem k sebadisciplíne, úcte a láske k športu, aby nevysedávali nad telefónom či tabletom, aby sa neflákali, ale robili čosi zmysluplné,“ vysvetľuje svoje zásady Štefan Horváth. Jeho najväčším životným cieľom je vychovať aspoň jedného zápasníka, s ktorým vycestuje na olympiádu: „Ak budem musieť žiť sto rokov, aby sa mi to podarilo, tak budem žiť sto rokov. Toto je méta, ktorá ma ženie vpred.“
