Slovenčina
Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
„Obdobie stíšenia a nútenej uzavretosti môžeme chápať aj ako skúšku našich vzťahov k najbližším i ako šancu na prehĺbenie toho ľudského v nás. Je to dobrá škola objavovania vlastného charakteru a jeho silných stránok. A ak prípadne objavíme nejaké horšie charakterové črty, rozumne uvažujúci človek vie aj to, ako ich prekonať a popracovať na sebe. Mnohí v minulosti nemali čas na rodinu a deti, lebo neustále pracovali. Teraz sme čas získali a mali by sme ho využiť vo svoj prospech na zocelenie svojho charakteru,“ hovorí o súčasnej situácii katolícky farár PaedDr. Pavol Myjavec, PhD.
Neosobnosť je nemožná
„V tomto predsviatočnom období obmedzených sociálnych kontaktov a dotykov si uvedomujem, že naše náboženstvo nemôže byť úplne bezkontaktné a neosobné. V narodení Ježiša Krista totiž oslavujeme to, že zobral na seba našu ľudskú prirodzenosť, čím sa dotkol celého človeka, celej jeho bytosti a existencie. Aj dnes ho, podobne ako v minulosti, budeme oslavovať ako živého človeka. Z toho dôvodu je neosobnosť v Katolíckej cirkvi, podobne ako v ľudskej spoločnosti, nemožná, čo len dokazuje prepojenie Božieho a ľudského,“ zamýšľa sa Pavol Myjavec a dodáva, že viera potrebuje mať aj zhmotnenú podobu, no nie v pohanskom zmysle v podobe sošiek, ale v najhlbšom zmysle, keďže Boh sa v osobe Ježiša Krista integrálne dotýka celej existencie človeka. „V Katolíckej cirkvi dáva spoločné slávenie zmysel Božiemu. V kostole máme Betlehem a jasle s malým Ježišom nielen ako symbol, ale aj ako skutočnosť, že v tomto sa Boh dotkol aj teba. Boh berie na seba ľudskú prirodzenosť, aby ju nanovo vytvoril v zmŕtvychvstaní,“ uvažuje pred blížiacimi sa Vianocami šamorínsky farár.
Veriaci žiadali online sväté omše
Pavla Myjavca jarné zatvorenie kostolov zaskočilo a myšlienka virtuálnych svätých omší sa mu veľmi nepáčila. „Hovoriť do mobilného telefónu a streamovať sväté omše bola aj pre mňa nová skúsenosť. Treba si uvedomiť, že fyzickou prítomnosťou v danom priestore je človek vtiahnutý do deja, čo je úplne iná skúsenosť ako hľadieť na obrazovku. Obávam sa, že mnohí veriaci prepadnú cez sito a zostanú len tí, ktorí vieru prežívajú a praktizujú hlbšie, ktorí za liturgickými sláveniami nevidia len zovňajšok, ale aj to podstatné, čo im viera dáva a čím ich obohacuje. Katolícka cirkev je mystické telo Kristovo, ktoré je zložené z mnohých údov. Biskupi, kňazi a veriaci tvoria jedno telo, ktoré putuje k osláveniu,“ ozrejmuje farár a dodáva, že počas druhej vlny epidémie sa kostoly nezatvorili, ako sa to neraz mylne uvádzalo, len sa obmedzili verejné slávenia. Po prvej nedeľnej svätej omši, ktorá sa na jeseň konala za zatvorenými dverami len v prítomnosti miništranta a kostolníka, začali veriaci opäť žiadať online sväté omše. „Veriaci mi vraveli, že ak nemôžu byť fyzicky prítomní v kostole, radi by v ňom boli aspoň virtuálne. Praktizovanie viery v spoločenstve sa viaže na konkrétny priestor, preto ma potešilo, že naši veriaci cítia, že v ňom majú nielen svoje miesto, ale aj dôvod v ňom byť,“ hovorí farár a spomenie, že aj v minulosti boli pre veriacich otvorené rehoľné kostoly bez toho, aby sa v nich slúžili verejné liturgie. „Omše sa slúžili súkromne, preto bolo v kostoloch veľa bočných oltárov, aby naraz mohli slúžiť omše viacerí kňazi. Tridentskú svätú omšu totiž slávil kňaz tvárou k oltáru, odriekal latinský text, ktorému ľud nerozumel, preto ho zastupoval miništrant. Ľudia sa však modlili ruženec alebo spievali. Aj ja slúžim recitované sväté omše cez deň v neoznámenom čase, aby sa veriaci nezhlukovali, a to s jedným asistujúcim, ktorý zastupuje ľud,“ vraví Pavol Myjavec na ilustráciu toho, že cirkev aj v čase epidémie liturgicky žije a koná si svoje povinnosti.
Štúdium človeka vždy obohatí
Po otázke, prečo sa rozhodol pre kňazské poslanie, sa Pavol Myjavec usmeje. „Kňazské povolanie som si nevybral ja, vybral si ma Pán. Nad inou alternatívou som ani nerozmýšľal. Kňazom som sa isto stal aj vďaka modlitbám ľudí, ktorí prednášali Bohu zbožné priania, aby si ma povolal za kňaza,“ vraví šamorínsky farár, ktorý od troch rokov vyrastal v pestúnskej starostlivosti v Hamuliakove. „V pestúnskej rodine som sa stretol s ďalšími dvomi súrodencami, ktorí pochádzali z iných rodín, no naše detstvo sa nelíšilo od detstva našich rovesníkov. Väčší zlom v mojom živote nastal na druhom stupni základnej školy, kedy som sa ako dedinský chlapec dostal do mesta, keďže som chodil do Základnej školy na Dunajskej ulici v Bratislave. Spoznával som mestský životný štýl svojich spolužiakov a vzďaľoval som sa dedinskému spôsobu života,“ spomína Pavol Myjavec, ktorému vyhovuje mestské millieu Šamorína. „V meste sú historicky prítomné viaceré kresťanské denominácie, pôsobí tu reformovaná a evanjelická cirkev, v minulosti tu bola aj početná židovská obec, vďaka čomu je miestne spoločenstvo tolerantné a charakterizuje ho duch zmierlivosti. Všetci sa tu síce navzájom poznajú, ale nelezú si jeden druhému do taniera,“ vtipkuje farár, ktorý si ako diakon a kaplán v Nových Zámkoch urobil na Katolíckej univerzite doktorát z pedagogiky. „Neskôr som si diaľkovo urobil aj veľký doktorát na tému Antropologická integrita dobra a krásy v náboženskej výchove. Prvotná pre mňa však nebola istá príťažlivosť titulu, ale fakt, že štúdium človeka vždy obohatí, navyše som si vybral tému, ktorá bola pre mňa zaujímavá a pútavá. Získané poznatky prehĺbili môj pohľad na človeka nielen z hľadiska výchovy detí a mládeže, ale aj z hľadiska práce s veriacimi a širokou verejnosťou,“ vyznáva sa Pavol Myjavec.
Virtualita nemôže byť nekonečná
Podľa katolíckeho farára je šamorínske spoločenstvo pozorné a vnímavé, má vysokú kultúru správania a vystupovania, svoje postoje prejavuje prirodzene a s noblesou. Čakajú nás Vianoce, ktoré budú v mnohom iné ako predošlé, no Pavol Myjavec upozorňuje, že náboženské sviatky a liturgické slávenia vychádzajú zo židovskej kultúry a náboženskej praxe. „Veľké sviatky ako Vianoce, Veľká noc či kostolné hody sa vždy slávili v užšom rodinnom kruhu. Komunita slávila sviatky ako jeden celok, ale slávenie každý realizoval doma v úzkom rodinnom kruhu, aby rodina mala priestor vykročiť z každodennosti a pripomenúť si veľké udalosti, ktoré sa diali v náš prospech, a preto sú živé aj dnes. Slávenie nie je len spomienka, ale aj skutočnosť, ktorá sa deje teraz,“ hovorí farár a dodá, že aj pre cirkev je to čas stíšenia a hľadania spôsobov, ako zostať v kontakte s veriacimi. „Božie veci sa dejú najmä v tichosti. Čo sa týka budúcnosti, nerád by som sa púšťal do predikcií, lebo nechcem byť falošným prorokom. Pápež František sa nedávno vyjadril, že nás v spoločenskom živote čakajú mnohé zmeny, no až nasledujúci rok či dva ukážu, aké budú. Pevne však verím, že ľudia nebudú mať strach z komunity, lebo účasť na liturgických sláveniach nemôže byť donekonečna virtuálna. Kožnej lekárke môžete cez mobil aj v najvyššej kvalite ukazovať svoj problém, ona ho však nemusí správne diagnostikovať. Boh sa nás dotýka vo svojom synovi, čo je aj prejavom toho, že spoločenstvo ho ako jedno telo oslavuje aj fyzicky,“ uzatvára rozhovor šamorínsky katolícky farár Pavol Myjavec.
