Kone sú Zoliho celoživotná láska

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

Jeho konský záprah začiatkom decembra priváža Mikuláša na hlavné námestie nášho mesta, kde ho už netrpezlivo čaká zástup detí. Pochádza z Rohoviec, do Šamorína sa priženil a kone chová už 28 rokov. Zoltán Pőthe.

Vyučil sa za kuchára

„Na Strednú poľnohospodársku školu v Dunajskej Strede ma neprijali, lebo som mal na vysvedčení dve trojky. V našich časoch sa totiž na maturitné štúdium prijímali len vyznamenaní žiaci, škola moju prihlášku ani len neprijala,“ hovorí Zoltán, ktorý sa v Šamoríne vyučil za kuchára a čašníka, hoci ho vždy zaujímala biológia a zvieratá. Po škole pol roka pracoval ako kuchár v družstevnej jedálni v Mliečne, následne robil čašníka vo viacerých podnikoch. Ako výčapník v kvetoslavovskej krčme spoznal komunitu koníčkarov a džokejov. „Vždy ma lákali kone. V minulosti bolo na každom družstve aspoň malé stádo koní a ja som ich vždy rád pozoroval. V Kvetoslavove som chodil za Takim, ktorý ma čo-to naučil. Za pol litra borovičky ma vysadil do starého vojenského sedla, ktoré mi tak vydralo vnútornú stranu stehien a lýtok, že som sotva chodil a mesiac ma všetko bolelo,“ smeje sa pri spomienke na svoje jazdecké začiatky Zoli, ktorý si čoskoro zadovážil svojho prvého koňa menom Dúbravka. Plnokrvník bol však pre začínajúceho jazdca priveľké sústo, preto ho radšej predal.

Kone presťahoval do Rohoviec

„Keď som ako dieťa rodičom povedal, že chcem koňa, povedali mi, že kôň je drahý, treba sa o neho starať, živiť ho a bolo vymaľované,“ spomína Zoltán Pőthe, ktorý sa však svojho sna nevzdal. „Láska ku koňom je choroba na celý život. Niekedy si na koňa aj mesiac nesadnem, ale potrebujem cítiť konskú vôňu. Prvé kone som choval v Čilistove, ale zástavba v tejto mestskej časti bola čoraz hustejšia, tak som sa radšej poobzeral po okolí po vhodnej nehnuteľnosti, čo vonkoncom nebola ľahká úloha. Problém je ten, že s majiteľom budovy sa síce dá dohodnúť, no pozemok pod ňou neraz vlastní aj dvadsať ľudí,“ vysvetľuje koníčkar, ktorý napokon pred dvanástimi rokmi kúpil bývalú ošipáreň v Rohovciach s priľahlým 30-árovým pozemkom. Pred piatimi rokmi na maštali vymenil strechu, budovu omietol a vybudoval boxy pre kone. „Keď som dal dokopy peniaze, prikúpil som k areálu aj ornú pôdu. Teraz tu mám tri hektáre, na ktorých som vybudoval jazdecké dráhy, menšiu krytú halu a výbehy pre kone. Je tu ešte roboty ako na kostole, areál postupne budujem podľa vlastných predstáv. Pokúsil som sa získať aj európske zdroje, ale neúspešne. Uvidíme, čo prinesie nová vláda, či bude táto krajina konečne podporovať aj malých farmárov,“ uvažuje 48-ročný Zoltán Pőthe.

Priekupníci koní ešte nevymreli

Zoli rád s koňmi aj obchodoval, hoci z desiatich obchodov na tri vždy doplatil. „Taký je biznis model. Spravidla kúpim špinavého a smradľavého koňa s prerastenými kopytami, ktorému urobím korektúru, vyčešem ho a umyjem. Potom koňa obsadnem, čo-to ho pod sedlom naučím, prípadne ho naučím pracovať v záprahu a nájdem mu nového vlastníka,“ vysvetľuje Zoli, ktorému sa stane, že si so spokojnými majiteľmi aj po rokoch vymení pár slov na facebooku. „Spomínam si na krásnu grošovanú kobylku Lindu, ktorú som predal fotografke na severe Slovenska. Kobylku má na svojich svadobných fotografiách, neskôr na fotkách s deťmi a porodila jej aj jedno žriebä. Písala mi, že Lindu za nič na svete nepredá, že u nej dožije. Pamätné sú pre mňa aj čierne nóniusy, ktoré dnes vozia turistov pri Neziderskom jazere,“ vraví koníčkar, podľa ktorého musí kôň majiteľovi sadnúť temperamentom či vzrastom.

Organizuje letné jazdecké tábory

Vlani na jar Zoli zatvoril reštauračné zariadenie v Hviezdoslavove, ktoré 25 rokov prevádzkoval, a všetku svoju energiu sústredil na kone a jazdecký areál. Toto leto každý druhý týždeň organizuje pre deti jazdecké tábory, ktoré sa však nesústreďujú len na kone. „Začíname ráno o ôsmej, kedy dievčatá nakŕmia zajace, býčkov, prasatá, pozbierajú vajíčka a potom prichystajú kone. Deti sa u mňa naučia starať sa o kone, ich prvou veľkou úlohou je priniesť kone z výbehov. To znamená, že musia kone chytiť, dať na ne ohlávku a vyviesť ich z výbehu tak, aby kone, ktoré práve nejdú pracovať, vo výbehu zostali,“ vysvetľuje svoju filozofiu. Kone sú bylinožravce, čo znamená, že v prírode sú korisťou predátorov, preto inštinktívne reagujú na akýkoľvek rýchly pohyb či nečakanú udalosť, keďže ju vnímajú ako ohrozenie. „V mestských jazdiarňach je stále rovnaké, neraz umelé svetlo, nemenné prostredie a terén, preto sa v nich jazdci nenaučia reagovať na nečakané podnety. Minule počas hodiny jazdenia spod kríka vybehla mačka s tromi mačencami a tri kone splašene odskočili. Dve dievčatá zostali v sedle, no jedno skončilo na zemi. To sú momenty, kedy môžem začínajúcim jazdcom vysvetliť, že vždy treba sledovať svoje okolie a reakcie koňa, aby ich takéto situácie nezaskočili a naučili sa ich zvládnuť,“ hovorí organizátor tábora, ktorý so svojimi zverencami chodí aj na túry do prírody, keďže nie nadarmo sa hovorí, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.

[caption id="attachment_58277" align="alignnone" width="740"] OLYMPUS DIGITAL CAMERA[/caption]

Ringo je talizman

Zoliho najstarším koňom je štrnásťročný Ringo, ktorého kúpil v Maďarsku ako žriebä, keďže sa mu páčili strakaté kone. „Prirástol mi k srdcu možno preto, že ho nebolo ľahké obsadnúť. Dal mi zabrať, neraz mi na jeho chrbte stislo všetky telesné otvory a dlhé roky som ho jazdil len ja. Už ho beriem ako maskota farmy a aj manželka mi povedala, že skôr odídem z domu ja ako Ringo,“ smeje sa Zoli, ktorý Ringa raz takmer predsa len predal. „Ktosi mi naňho priviedol kupca, a keďže som poverčivý, nechcel som povedať, že nie je na predaj. Radšej som kupcovi povedal vysokú sumu, o ktorej som predpokladal, že mi ju nedá. Tak to aj bolo, navyše mal výhrady aj voči jeho predným nohám. Na druhý deň sa však záujemca nečakane vrátil s tým, že si to rozmyslel a požadovanú sumu mi zaplatí. Povedal som mu, že tá cena platila len včera,“ smeje sa Zoli a dodáva, že ako starne, s koňmi sa lúči čoraz ťažšie. A čo na jeho lásku ku koňom hovorí manželka? „Monika na koňoch už nejazdí, v minulosti viackrát škaredo spadla, ale myslím si, že dnes je už aj rada, že ráno vypadnem z domu a vrátim sa až večer. Na farme som každý deň dvanásť hodín a ani minútu sa na nej nenudím. Je mi jasné, že tu nezbohatnem, ale rád by som z nej vyžil,“ hovorí o svojich plánoch, medzi ktorými sú aj amatérske jazdecké súťaže pre deti a dospelých. „Uvažujem aj o iných jazdeckých podujatiach, rád by som organizoval aj konské jarmoky. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť,“ uzatvára Zoltán Pőthe.