Slovenčina
Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť Vám tieto rozhovory na našich stránkach. Budeme radi, ak vás tieto príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.
„Od detstva rada spievam. Spievala som aj v rôznych kapelách, ale viesť zbor je úplne iný rozmer. Je to úžasný pocit. Stáť pred zborom je ako mať na starosti veľký vlak, ktorý musíš doviesť do cieľa,“ hovorí zbormajsterka chrámového speváckeho zboru Sancta Maria Inka Galbáčová a pokračuje: „Cítim na sebe uprené pohľady všetkých zboristov, ktorí sledujú každé moje gesto. Mojou úlohou je dosiahnuť, aby spievali bez trémy, uvoľnene a s radosťou.“
Zbor prevzala ako 23-ročná
Spevácky zbor Sancta Maria založila jej mama Marta Galbáčová a Inka ho prevzala pred osemnástimi rokmi, keď sa rozhodli spievať aj černošské spirituály. „Tie kladú na zbor väčšie nároky, preto som od mamy prevzala dirigentskú paličku. Náš repertoár je pestrý, máme radi meditatívne spevy z Taizé, ktoré spievame aj na svätých omšiach. Snažím sa vyberať skladby s príjemnou melódiou s prihliadnutím na to, že máme málo mužov. Skladby pre náš zbor často aranžujem a niekedy upravím aj partitúru, keďže u nás nespievajú profesionáli, ale nadšenci. Tento rok by som sa chcela zamerať najmä na spev a capella a oprášiť vlastné skladby, ktoré som pred rokmi zložila,“ hovorí Inka o svojich plánoch a všetkých srdečne pozýva na koncert Návraty, ktorý sa uskutoční 28. júna o 16.00 hod. v rímskokatolíckom kostole. „Pre koronu sme sa dlho nevideli. Mali sme už pár skúšok, bude to však ešte krehké, no veľmi sa na publikum tešíme,“ vraví zbormajsterka, ktorá onoho času roztancovala kostol, čo niektorých mierne šokovalo. „Pri spievaní černošských spirituálov predsa nebudeme stáť ako stĺpy. Do kostola nechodíme plakať, ale chceme priniesť radosť a energiu,“ vysvetľuje. Spevokol v rámci projektu Pomoc zraniteľným skupinám chodí spievať do väzníc, svoje publikum má aj vo Viedni a spolupracuje so spevokolmi z našich družobných miest Mosonmagyaróvár a Hainburg. V roku 2016 získal Cenu primátora za úspešnú a záslužnú prácu v prospech mesta.
Hudba ju robí šťastnou
Inka Galbáčová pochádza z hudobníckej rodiny. Jej dedko bol huslista, ktorý hral vo viacerých svetových symfonických orchestroch, babka bola zase profesionálna klaviristka. Hudbe sa venovali aj jej rodičia a Inka už ako škôlkarka chodila na hodiny spevu do Bratislavy. Potom prišla miestna ZUŠka a klavír. „Chodila som tam veľmi rada, lebo škola mala jedinečnú atmosféru a učiteľky mali štýl,“ spomína Inka, ktorá v štúdiu pokračovala na bratislavskom konzervatóriu a na Pedagogickej fakulte UK vyštudovala učiteľstvo umeleckých odborov so špecializáciou hra na klavíri, okrem toho mala rada aj spev a dirigovanie. V roku 2003 si urobila doktorát. „Splnila som si sen, lebo v minulosti som uvažovala aj o štúdiu psychológie. Rigoróznu prácu som totiž písala o psychológii hudby. Najdôležitejšie je, aby hudba na človeka bez ohľadu na žáner pôsobila pozitívne. Osobne mám rada hudbu, ktorá má dušu. Veľmi ma oslovila hudba komponovaná na 432 hertzoch, pri ktorej sa dokážem lepšie spojiť so svojím vnútrom a Bohom,“ vyznáva sa Inka a dodáva, že štandardná frekvencia ladenia 440 hertzov nie je prirodzená pre ľudí a môže vyvolať napätie, disharmóniu, úzkosť či strach.
Dnes na ZUŠke učí hru na klavíri
Inka hovorí, že cieľom základnej umeleckej školy nie je len vychovať profesionálnych hudobníkov, ale najmä dobrých poslucháčov, ktorí si dokážu vybrať kvalitnú hudbu. Tá totiž lieči a zušľachťuje, je pre človeka terapiou. Podľa vlastných slov je niekedy prísnejšia, ale necháva deti ísť vlastnou cestou. „Som ich sprievodcom, aj skladby im vyberám na základe toho, čo majú radi, lebo každý z nás je iný. Teší ma, keď má dieťa radosť z toho, že sme čosi nacvičili, že sa môže ukázať rodičom či publiku,“ vyznáva sa Inka, ktorú roky poznáme aj ako moderátorku mestských podujatí. Pracovala v TV Nautik, Ring TV či rozhlase, kde moderovala živé vysielanie. Dnes si už spomedzi ponúk vyberá, ale neodmietne ani moderovanie charitatívnych podujatí. Na jednom z nich spoznala deti z Liečebno-výchovného sanatória v Čakanoch, ktoré za symbolickú cenu predávali vlastnoručne zhotovené výrobky. „Zarmútilo ma, že deti, ktoré nemajú rodičov či pochádzajú zo znevýhodneného prostredia, prišli urobiť radosť druhým. Zašla som medzi ne a bola to láska na prvý pohľad,“ spomína na prvé stretnutie, na ktorom deťom sľúbila, že medzi ne príde. Svoj sľub aj dodržala a zistila, že deti s problémami správania a učenia sú veľmi talentované. Zohnala pre výchovné zariadenie klavír a raz do týždňa si s nimi chodila zaspievať. „Uvedomila som si, že tieto deti nepotrebujú ceruzky či jedlo, to všetko majú. Najviac im pomáha objatie, ktoré nič nestojí. Potrebujú záujem a túžia po láske ako každý z nás. Nacvičila som s nimi piesne a spoločne vystúpili s naším speváckym zborom. Z výťažku za koncert sme ich potom zobrali na celodenný výlet, aby sme im dali aj zážitky,“ spomína Inka.
Korona jej viac dala ako vzala
Inka má jedenásťročného syna Alexa, ktorý hrá na violončele, bicie a chodí na kajak. So synom už spoločne koncertovali a aj počas korony si doma spievali a hrali, čo ich ešte viac zblížilo. „Pred koronou som vždy čosi riešila a mala som plný kalendár. Karanténa mi priniesla možnosť upokojiť sa, zahĺbiť sa do seba a hľadať vnútornú rovnováhu,“ vraví a dodáva, že pred rokom sa zapísala na Univerzitu vedomého života. A čo sa na nej naučila? „To, že mám svoju hodnotu, že všetko, čo sa okolo mňa deje, sa deje v môj prospech, že okolo mňa sú samí učitelia a priatelia,“ vyznáva sa.
Inka má rada otvorených ľudí, a hoci to o nej mnohí nevedia, hovorí aj po maďarsky. „Rada by som sa v maďarčine zdokonalila, no môj problém je ten, že so mnou aj Maďari hovoria po slovensky. Po maďarsky aj rada spievam,“ prezradí Inka Galbáčová, ktorá veľmi rada hráva na sobotňajších omšiach na organe, keďže organ sa považuje za kráľa hudobných nástrojov. Je presvedčená o tom, že na svet sme prišli preto, aby sme sa niečo naučili. Zo všetkého si čosi zoberie, aby vytvorila niečo vlastné. Inka verí v zázraky, lebo zázraky sa dejú. „Hrám sa na svojom malom piesočku a teší ma, ak niekomu vyvolám úsmev na tvári a má radosť z hudby či z rozhovoru so mnou.“ A verí aj v anjelov. Jej anjel na ňu dohliada spoza pravého pleca a je krásny, vysoký a štíhly. Tak nech z nej nespustí oči!
